Poludňajší démon a túžba po raste

Istý pedagóg vykonal malú štatistiku v niekoľkých kníhkupectvách. Zisťoval koľko titulov z odbornej literatúry určených pre širšiu (nielen odbornú) verejnosť ponúkajú a kto ich kupuje. Neudivilo ho, že je o ne menší záujem, než o knihy zábavného žánru. Zarazil ho fakt, že odborné knihy spomínaného druhu kupujú prevažne ľudia, ktorí nemajú maturitu. Majú potrebu vzdelávať sa. Naopak, tí s maturitou, stratili záujem o ďalšie vzdelávanie. Pedagóg na záver svojho výskumu povedal: „Pre mňa je oveľa dôležitejší stály záujem o vzdelanie, než nezmyselná spokojnosť s niekoľkými vedomosťami, naučenými v škole.“

Uspokojiť sa s dosiahnutým a nesnažiť sa o ďalší rast, to je problém vyskytujúci sa na rôznych úrovniach nášho života. Zastaviť sa v snahe o duchovný rast, to je nebezpečenstvo ohrozujúce i duchovný život. Po prvotnom nadšení, prichádza ochabnutie. Každodenný duchovný život zovšednie: modlitba začína byť nudná, náboženské úkony sa zdajú byť jednotvárnymi, kresťana sa zmocňuje nechuť pokračovať v duchovnom napredovaní.

Starí askéti hovorili o tzv. „poludňajšom démonovi“. Toho považovali za najväčšieho nepriateľa v snahe o duchovný pokrok. Ako a kedy sa prejavuje? Lenivosť, skľúčenosť, či nechuť, napádajú mnícha okolo poludnia, keď už vykonal všetky ranné povinnosti. Jeho asketická zásada, podľa ktorej sa má riadiť v nasledujúcich hodinách, znie: „Zotrvaj v cele a cela ťa naučí.“ Lenže práve táto zásada sa preňho stáva neznesiteľnou: vôbec sa mu nechce modliť a vnútorný priestor cely ho dusí. Ak už by mal predsa len niečo konať, tak nie zotrvať v cele, ale opustiť ju a venovať sa niečomu „užitočnejšiemu“. (Napríklad navštíviť nejakého starého nevládneho brata a potešiť ho.) Navyše proti nemu pracuje i čas. Ten sa od spomenutého poludnia začína neznesiteľne pomaly vliecť. Každú chvíľu askéta pribehúva k oknu a pozerá na oblohu, kde je slnko, či je ešte ďaleko večer, keď sa bude môcť s ostanými mníchmi stretnúť v chóre...

Tento poludňajší démon však – v obraznom zmysle – prichádza na duchovnú osobu i „na poludnie“ jeho života. Keď má mních, rehoľník, kňaz okolo 40 - 50 rokov veku, býva v pokušení opustiť svoj duchovný stav. Ale i tí, ktorí nemajú problém s povolaním, predsa len začínajú mať pocit, že už hlavnú prácu vykonali, že už môžu žiť z toho, čo v dokonalosti dosiahli. Toto však, o čom teraz hovoríme, môžeme vztiahnuť nielen na duchovné osoby, ale tiež na manželov a vo všeobecnosti na všetkých, ktorí boli povolaní kráčať úzkou cestou evanjelia. Pretože „kríza stredného veku“ je vlastná všetkým.

V strednom veku, na poludnie života, v čase, keď „poludňajší démon“ má najväčšiu silu, je človek pokúšaný „zaspať na vavrínoch“. „Ja už nechcem od života nič dosiahnuť, chcem zostať taký, aký som: ani lepší, ani horší.“ Tak hovoril jeden spolubrat sv. Bernarda. Ten mu protirečil: „To však chceš dosiahnuť niečo, čo nie je možné. Jedine Boh je nemeniteľný. Človek neustále podlieha zmene.“ Kassián píše: „V čnosti musíme vytrvale pokračovať a nikdy neprestávať. ... Nezískavať totiž znamená strácať. Ak prestane túžba polepšiť sa, už je tu prítomné nebezpečenstvo upadať.“ Svätý Gregor Veľký prirovnáva duchovný život plavbe loďky proti prúdu dravej rieky. Akonáhle ten, kto je v nej prestane veslovať, je prúdom rieky unášaný späť od cieľa, ku ktorému sa chce dostať.

Na ceste pokroku v duchovnom živote je preto potrebné neustále úsilie o duchovný rast. Kresťan musí mať v sebe neustály „apetít“, t.j. hlad a smäd po dokonalosti. Onen apetít je vonkajšou známkou jeho vnútorného duchovného zdravia. Ježiš blahoslaví tých, ktorí sú „lační a smädní po spravodlivosti“ (Mt 5, 6). Otcovia to vzťahujú na tých, ktorí majú neuhasiteľnú túžbu po dokonalosti. Aby však táto túžba, tento hlad a smäd po neustálom napredovaní nevyhasli, sv. Hieronym odporúča nezaoberať sa zbytočnými spomienkami, na to, čo všetko sme už urobili: „Každý svätec denne smeruje k tomu, čo je pred ním a na minulé zabúda. Blahoslavený, kto denne pokračuje a nemyslí na to, čo včera urobil, ale skôr na to, čo má urobiť dnes, aby napredoval.“ Náš zakladateľ sv. František svoj duchovný hlad po napredovaní v duchovnom živote vyjadril takto: „Bratia, začnime odznovu, lebo doposiaľ sme nič neurobili, alebo len veľmi máličko.“ A to povedal na sklonku života. Hlad a smäd kresťana po raste v milosti a dokonalosti by sa mal podľa sv. Bernarda podobať obchodníkovi, ktorý sa neustále stará a lopotí, aby zveľadil svoj majetok.

Poludňajšieho démona dokáže premôcť a zahnať jedine neustály hlad a smäd po raste v milosti. Táto neutíchajúca túžba prítomná v srdci človeka je zároveň viditeľnou známkou prítomnosti živého Boha v duši človeka.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo