Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
08. jún 2021

Adoptívny otec a kňaz: Otcom nie je ten, čo splodil, ale kto vychováva

Nádherná výpoveď gréckokatolíckeho kňaza a adoptívneho otca Ľuboša (49), ktorý sa spolu s manželkou Žanetkou (47) stará o tri osvojené deti. Smeje sa, že v ich dospievaní a živote vidí kúsok zo seba, dokonca chute majú rovnaké ako on. V rozhovore sa s nami podelil aj o to, ako sa vysporiadal s faktom, že nie je ich biologický otec, a ako to vníma ich okolie.
Adoptívny otec a kňaz: Otcom nie je ten, čo splodil, ale kto vychováva

Autorka: Zuzana Rigdová

S akými očakávaniami ste vstupovali do manželstva? Aké boli vaše sny o rodičovstve?

Tak ako vtedy každý mladý človek, nepoznačený terajším myslením, túžil som po rodine, po deťoch, mal som sny, ako sa o nich budem starať, ako ich budem vychovávať, čo všetko im odovzdám. Mal som vzor rodiny, pretože moji rodičia pochádzali z viacerých súrodencov, otec aj mama mali po troch súrodencov. Ja som tiež mal takýto sen, videl som sa ako milujúci, starostlivý a chápajúci otec. 

Čo sa dialo, keď dieťatko neprichádzalo? Ako ste rozlišovali, čo urobiť? Čo to s vami urobilo?

Keď dieťa neprichádzalo prvé tri roky, samozrejmosťou bolo obrátiť sa na odborníkov v tejto oblasti. Bola to ťažká strastiplná cesta rôznych vyšetrení a liečby z manželkinej strany. Potom nastal ešte dlhý čas siedmich rokov nádeje, že všetko pôjde prirodzenou cestou. O adopcii sme neuvažovali už z toho dôvodu, že k tomu nebola naklonená naša blízka rodina. Desiaty rok trápenia ale priniesol zlom, začali sme prehodnocovať svoje rozhodnutia a začali sme uvažovať nad cestou adopcie. Bol to ťažký vnútorný boj, či človek dokáže milovať, bezpodmienečne prijať úplne so všetkým aj cudzie, neznáme dieťa. Ďalej to bolo aj moje postavenie kňaza, ako sa k tejto skutočnosti postavia veriaci či nadriadení. To všetko ma zahnalo do kúta strachu a neistoty, čo tým získam, čo tým stratím, aká bude reakcia môjho okolia.

Čo predchádzalo rozhodnutiu pre adopciu? Kde nastal ten kľúčový moment?

Pomohla tomu bezvýsledná cesta liečby a falošných nádejí, a v neposlednom rade aj finančná otázka –pretože táto liečba bola pre nás veľmi drahá. Kľúčovým momentom sa stal náš preklad na novú farnosť a rozhodnutie, že už nechceme žiť v prázdnote bez dieťaťa. 

Ako sa naplnili vaše očakávania pri adopcii? Posilnilo vás to vo vzťahu ja - Boh?

Mal som veľmi príjemné pocity, pretože aj keď sme si dieťa vyhliadli, bolo vidieť profesionalitu na prístupe ľudí nielen na úrade, ale aj v detskom domove. Nebola nám zatajená žiadna zo skutočností zo života dieťaťa. Stalo sa, že aj keď sme mali vybrané dieťa, jeho anamnéza a zdravotný stav nás priviedli k niekomu inému. Niežeby sme sa báli dieťaťa, ktoré nebolo zdravotne v poriadku, ale lekári nám to v danom čase neodporúčali, lebo by to bolo pre nás vyčerpávajúce a traumatizujúce a v danej situácii by to rodinu aj rozdelilo. Vtedajšia pani riaditeľka detského domova, zhodou okolností to bola rehoľná sestra, videla našu túžbu, a preto nás zoznámila s malým roztomilým uplakaným dievčatkom, o ktorom vedela, že potrebuje zachrániť a dostať sa do milujúcej rodiny. Ja som si v tejto situácii uvedomil prepojenie na Boha, aj môj vzťah k Bohu to posilnilo. Videl som to vtedy a sledujem to aj teraz, že Boh nám vybral skutočne deti, ktoré akoby skutočne vyšli z našej vzájomnej lásky. Boh je v tomto úžasný, lebo aj na ich dospievaní a živote vidím aj kúsok zo svojho detstva a toho, ako som sa aj ja správal, keď som bol dieťaťom –a to tie deti nemali od koho odkopírovať. Dokonca máme aj rovnaké chute, čo mne chutilo a nechutilo v detstve, presne to isté majú ony. A je to tak aj s vlastnosťami a ich povahou. Mnohokrát vidím, že mi pripomínajú mojich najbližších, či už správaním alebo povahou či spôsobom konania, aj keď tu nie je genetický predpoklad, aby to v sebe mali. A v tom vidím úžasnosť Boha a jeho otcovskú starostlivosť. Pretože tá desaťročná doba čakania bola akoby čakanie matky počas deviatich mesiacov na vlastné dieťa. Boh ich pripravil pre nás - aj keď nie sú biologicky naše, srdcom sú naše. 

Ako hodnotíte spätne celý adopčný proces? Čo bolo najťažšie? Čo vás, naopak, príjemne prekvapilo?

Adopčný proces bol náročný. Predsa, všetko bolo treba overiť, či sme vhodnými kandidátmi na prijatie dieťaťa. Podstupovali sme rôzne psychologické testy, neskôr prípravu na rodičovstvo, ktorú vykonával Úsmev ako dar. Tŕnistá bola aj cesta súdov, keďže v tej dobe boli súdy pomalé a na rozhodnutia bolo nutné čakať až 6 mesiacov. Čo nás prekvapilo, bolo, že sme vždy natrafili na profesionálov s ich profesionálnym prístupom, či to bolo na úrade, v detskom domove, či v organizácii Úsmev ako dar. 

Aké boli pocity, keď ste uvideli svoje dieťatko po prvýkrát, aké sú dnes? Ako ste sa ako otec našiel v tejto svojej novej životnej úlohe?

Prvé pocity pri každom dieťati boli iné. V podstate však vychádzali z neistoty, ale aj z radosti a napĺňania našich rodičovských túžob. Dnes vôbec neľutujem svoje rozhodnutie, nie je otcom ten, čo splodil, ale ten, čo vychováva. Som na to hrdý, že svoju lásku môžem odovzdávať týmto deťom ako ich vlastný otec. Zároveň som hrdý aj na ne, že dokázali nás prijať ako rodičov a ich vnútornej sile chopiť sa možnosti vyrastať v milujúcej a úplnej rodine.

Inzercia

Čo vám to dalo a čo vzalo?  

Toto moje rozhodnutie mi vzalo veľa priateľov, vzalo mi to voľný čas, ktorý som venoval sebe a svojim koníčkom, ale zároveň mi to aj veľa dalo. Získal som nových priateľov, získal som lásku týchto detí, naplnila sa tým moja túžba otcovstva. S faktom, že to nie sú moje biologické deti som problém nemal, lebo s tým som do toho išiel. Stali sme sa krstnými rodičmi týchto deti, čím sme na seba prevzali záväzok biologických rodičov, ktorí sa o ne postarať nevedeli. Takáto by mala byť úloha krstných rodičov od nepamäti –zároveň sme deťom citlivo dávali od malička informáciu, že nie sme ich biologickí rodičia. 

Odporučili by ste adopciu ostatným? Ak áno, prečo? Komu by ste ju určite neodporúčali?

Odporučil by som adopciu aj ostatným bezdetným párom. Ide tu vždy o silu osobnosti a potlačenie vlastného ega. Je to o obeti, prijať bezpodmienečne a s láskou takéto deti. Myslím si, že pre mňa je to cesta, na ktorú ma povolal Boh, aby som daroval svoj život deťom, o ktorých sa rodičia nechceli, nemohli a nevedeli postarať. Nikto si z nás nevyberá, kde sa narodí a komu sa narodí, ale aj preto má právo na dôstojný život uprostred milujúcej rodiny.

Adopcia je stále tabu téma, prečo je to tak? 

Prečo je to tabu? My ľudia sme sa naučili za všetkým vidieť iba to negatívne. Si adoptovaný, si hodný iba ľútosti. Ak si dieťa adoptuješ, okolie ti dáva otázky: „Nebojíš sa? Veď je to cudzie dieťa, nepoznáš jeho rodinu, jej minulosť, nevieš, ako sa k tebe v budúcnosti zachová…“ Ale to všetko sú iba predsudky. Všetko záleží od lásky v rodine, dieťaťu treba ukázať, ako by malo žiť. Ak by to mnohí pochybovači a neprajníci skúsili, zistili by, že niet veľkého rozdielu medzi biologickým a adoptovaným dieťaťom. Mnohí nás za to obdivujú a úprimne povedia, že oni by sa tak nerozhodli. No ja som spokojný. Stále žijem výrokom Ježiša Krista – „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste urobili.“ A na záver už len slová Matky Terezy: „Nie je dôležité to, čo robíme, ale koľko lásky do svojej činnosti vložíme. Robme malé veci s veľkou láskou.“

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame