Okolnosti, v ktorých nádej potrebuje posilnenie

Konvertitom, ktorí sú na začiatku cesty dokonalosti, sa zdá všetko, čo od nich evanjelium vyžaduje ľahké. Majú dojem, že svätosť už držia v rukách. Veď modliť sa, to nie je pre nich žiadna záťaž; dokážu aj celú noc stráviť na nej. S radosťou bežia poslúžiť starým a opusteným ľuďom... Prvé nadšenie, ktoré je dobrým vetrom do plachát duchovnej lodičky, je dobré a Pán ho dáva tým, ktorých chce k sebe pritiahnuť. Lenže po priaznivom vetre prichádza bezvetrie, ale i búrka a víchor, ktorý ženie loďku späť. Toto je jedna z okolností, kedy čnosť nádeje potrebuje posilnenie. Na ceste dokonalosti, práve vtedy, keď mizne vietor z plachát nadšenia ísť vpred za svojím pôvodným cieľom, musíme zvlášť zmobilizovať nádej a postaviť ju proti všetkej beznádeji (porov. Rim 4, 18).

Každý, kto je dlhšie na duchovnej ceste vie, že modlitba, ktorá mu na začiatku spôsobovala toľkú radosť, v istom okamihu sa preňho stane „povinnosťou“, „nudou“, „miestom, kde ho premáha spánok“ „stratou času“, a vôbec „stratou“ ako takou - veď namiesto nej by mohol robiť niečo užitočné. V duchovnom živote však ide o vzťah medzi Bohom a človekom, a ten môže, ba musí prechádzať touto fázou negatívneho zážitku. Náš vzťah s Bohom paradoxne rastie, ak človek napriek pocitu nezmyselnosti modlitby zotrváva na nej, ak Bohu venuje svoj čas. Vo vzťahu ide o darovanie seba, o „stratu seba“ v prospech toho, koho milujem. Takéto chápanie modlitby sa však bez viery a nádeje - že to má zmysel - nedá realizovať. To je druhá okolnosť, v ktorej nádej potrebuje posilnenie.

Nádej potrebuje tiež posilnenie v okolnostiach, ktoré nám spôsobujú malomyseľnosť. List Hebrejom (6, 19) prirovnáva nádej ku kotve. Pre námorníkov starých ľahkých člnov bola kotva posledným zaistením loďky pred silnými vlnami, ktoré by mohli spôsobiť jej záhubu. Aj v živote človeka sú okamihy, kedy človek čerpá silu a odvahu iba z nádeje; keď je kotva jeho nádeje vrhnutá do mora večného života, keď je pevne ukotvená v Bohu. Boh sám očisťuje a posilňuje našu nádej tým, že dopúšťa rôzne sklamania, neúspechy, stavy citového vyprahnutia a beznádeje. Mystici tieto stavy zažívajú v extrémnej podobe. Hovoria o „tmavej noci duše“. Jeden z nich, svätý Ján z Kríža, hovorí, že duševné skleslosti sú zapríčinené i tým, že duša – do ktorej preniká ostrý lúč Božieho svetla - nie je doposiaľ dostatočne očistená. A práve tieto stavy ponúkajú duši príležitosť, aby v hrdinskej dôvere odolávala a tak rástla v nádeji, že Boh je s ňou, že jej pomôže.

Napokon naša nádej potrebuje zvláštne posilnenie vtedy, keď sme pokúšaní a keď sa bojíme, že nás ono pokušenie premôže. Jeden moderný lekár a psychológ prednášajúci v Ríme, sa zaoberal otázkou zlých návykov v oblasti 6. božieho prikázania. Dospel k záveru, že tieto návyky sú nevyliečiteľné iba dovtedy, dokedy „pacient“ sám neverí, že sa môže hriechu vyhnúť, dokiaľ hovorí: „Rád by som, ale...“. Povrazolezec potrebuje neochvejnú istotu, že po lane prejde. I my potrebujeme takú istotu do mravného života. Boh nám ju chce dať, i keď si máme byť dobre vedomí svojich slabostí. Gray píše: „Prestaňme však Bohu vypočítavať dlhý monotónny zoznam svojich nehodností a úbohostí len preto, aby sme si sami pred sebou ospravedlnili neistotu, ktorú v sebe nosíme.“

Boh niekedy posilňuje našu nádej útechou. V duchovnom živote prídu chvíle, kedy všetka neistota mizne a nebo sa nám zdá byť také blízke, že sme ochotní v momente zomrieť. Niektorým svätcom sa Ježiš zjavil tak intímne, že všetky krásy a slasti sveta boli v porovnaní s týmto zážitkom ničím. Niečo podobné sa stalo i trom apoštolom na hore Tábor (porov. Lk 9, 28-36). Nikto nemá takýmito darmi Božej priazne pohŕdať, pretože sú posilou pre život kresťana, ktorého cesta je krížová.

Z druhej strany však všetci učitelia duchovného života varujú pred vyhľadávaním útech, a ešte viac pred túžbou po zjaveniach a videniach. Kresťanská nádej je zameraná na budúcnosť, na niečo, čo od Boha zatiaľ len očakáva. Ten, kto vyhľadáva útechy, chce sa tešiť z prítomnosti. Do istej miery akoby odhadzoval to, čo robí kresťanskú nádej takou vzácnou: odhadzuje úplnú dôveru v Boha prejavovanú v neistote.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo