Ľudská (spolu)práca v procese spásy

„Pane, vykúpil si nás bez nás, ale nespasíš nás bez nás,“ povedal sv. Augustín. Milosť Božia prichádza z hora ako nezaslúžený dar. Jej cieľom je naše posvätenie, zbožstvenie, spása. Aby sa to však mohlo uskutočniť, je nutná odpoveď zo strany človeka. Človek sa musí spolupodieľať na diele svojej spásy.

U neveriacich ľudí sa podceňuje úloha milosti v procese ľudskej spásy. Boh nie je potrebný, aby človek dosiahol svoju dokonalosť; ba mnohí Boha považujú za prekážku na ceste k ľudskej sebarealizácii. Všetko človek dosiahne len a len prácou vlastných rúk. Veriaci, naopak, niekedy upadajú do opačného extrému: keď zabúdajú na podiel človeka, ktorým sa musí pričiniť (v spolupráci s milosťou) na diele svojho posvätenia, svojej spásy. V životnej praxi sa tento postoj prejavuje slovnými zvratmi (ktoré sami o sebe sú dobré): „Keď Pán Boh dá....“, „Ak to bude Božia vôľa...“ „Nebudem pokúšať Pána Boha tým, že sa rozhodnem podľa seba...“ apod. Alebo si niektorí veriaci myslia, že sa stačí modliť tam, kde by bolo potrebné niečo urobiť: povedať nespravodlivému človeku slovo výčitky; postaviť sa na odpor nespravodlivému príkazu atď.

Ľudská činnosť je ako práca poľnohospodára. Ten musí orať, siať. Túto nutnú prácu zo strany poľnohospodára nenahradí žiadna modlitba. Až potom, keď človek urobil zo svojej strany všetko, čo urobiť mal, môže očakávať požehnanie svojej práce. Samozrejme, že sa môže, ba i má modliť o požehnanie už pred tým, než zaseje, a tiež potom. Lebo úspech úrody nie je závislý iba od toho, ako dobre pripravil pôdu, aké dobré semeno zasial; úspech jeho práce závisí tiež od počasia a iných faktorov, ktoré on sám nemôže ani predvídať, ani ovplyvniť. Sú roky, kedy veľká námaha prinesie slabé výsledky a zasa naopak. Predsa len, skôr dosiahne dobrú úrodu ten, kto poctivo vykonal svoju prácu, než ten, čo svoju prácu vykonal ledabolo, alebo nevykonal to, čo vykonať mal. Podobne to platí i v zákone milosti; i tu platí príslovie: „Človeče pomôž si sám a aj Boh ti pomôže.“

Pokrok v duchovnom živote teda závisí od človeka, od jeho námahy, od jeho spolupráce s milosťou. To, ako budeme v konečnom dôsledku vyzerať, do značnej miery závisí od nás. Sme tým, čím nás urobil Boh, ale i tým, čím sa urobíme my sami.

Žiť znamená pracovať s pracujúcim Bohom. Ježiš raz povedal: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem“ (Jn 5, 17). Človek stvorený na Boží obraz a podľa podoby Božieho Syna nemôže inak: i on musí neustále, nadväzujúc na dielo Boha, (spolu)pracovať s ním na svojej spáse. A vlastne všetko, čím je povolaný zamestnávať sa pod slnkom, každá jeho činnosť, každá jeho práca, má slúžiť k jeho posväteniu.

Práca (vlastná činnosť Božia, a tým aj posvätná činnosť ľudská) sa však pre človeka následkom dedičného hriechu stala namáhavou; stratila na pôvodnej ľahkosti a potešení, ktorú z nej mal človek v raji pred hriechom. Od tohto „ťaživého“ následku hriechu sa má práca kresťana očistiť, aby sa preňho stala „príjemným“ bremenom, ktoré mu Boh skrze život ponúka ako prostriedok sebaposvätenia, ako prostriedok, ktorým môže prejaviť svoju lásku k Bohu a k blížnemu.

Mnohí nie sú spokojní so svojou prácou. Zmena však neprichádza do úvahy pre rozličné okolnosti, ktoré človek nie je v stave ovplyvniť. Kresťan ju preto môže brať ako nutné zlo, alebo si môže uvedomiť spásonosnú pravdu, ktorá hovorí, že každá práca, ktorú som povolaný teraz konať, je tá najdôležitejšia; nijakou lepšou sa nemôžem v tomto okamihu zaoberať. Rob, čo máš robiť; nič vznešenejšie, nič svätejšie teraz pre teba neexistuje! Podľa tejto zásady, pranie plienok, ktoré musí mamička už niekoľko rokov denne vykonávať je pre ňu viac (a v Božích očiach milšie), ako byť vtedy pri malomocných a ošetrovať ich. Lebo miesto jej posvätenia je práve tam, práve pri tejto práci.

Radieva sa, robiť aj ten najnepatrnejší skutok, ako by bol posledným skutkom života, robiť ho vedome, trpezlivo, vytrvalo, verne a s radostnou odovzdanosťou do Božích rúk. Mnohí autori poukazujú na to, že práca je prejavom lásky k blížnemu. Napr. automechanik, ktorý dobre opraví auto, vykoná veľký skutok lásky k blížnemu, veď nielenže šofér môže bezpečne jazdiť na ním opravenom aute, ale i druhí ľudia budú uchránení pred haváriou. A tak je to s každou poctivo vykonanou prácou.

Človek bol stvorený a vykúpený bez vlastného pričinenia. Avšak aby mohol dosiahnuť spásu, musí spolupracovať s Božou milosťou, ktorá sa mu (okrem vykupiteľského diela Kristovho) ponúka tiež v rozmanitých podobách ľudskej práce a činnosti. Tie mu dal Boh ako prostriedok, pomocou ktorého môže s ním spolupracovať pri pretváraní vesmíru, ale tiež a hlavne pri pretváraní, zdokonaľovaní a posväcovaní seba. Vtedy, a len vtedy, ak človek priloží svoju ruku k dielu spásy ponúknutej mu zhora, osobne zakúsi vyplnenie slova vyrieknuté prorokom: : „Ako z neba padá dážď a sneh a nevracia sa späť, lež napojí zem a zúrodní ju, aby z nej klíčilo, aby obdarovala rozsievača semenom a dala chlieb hladnému, tak bude so slovom, ktoré vychádza z mojich úst: nevráti sa ku mne naprázdno, ale vykoná všetko, čo chcem, a vydarí sa jeho poslanie“ (Iz 55, 9-10).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo