Úmysel dáva skutkom hodnotu

Už od staroveku sa ľudská činnosť zvykne deliť na duchovnú a telesnú. Venovanie sa filozofii, vedeckej činnosti, umeleckej tvorbe, modlitbe či nejakej inej duševnej činnosti – to spadá do kategórie ducha, a preto je to duchovná činnosť. Práca na poli, v továrni za pásom, doma pri varení a praní – to je zasa činnosť telesná. V antickom Grécku sa telesná práca prenechávala otrokom; bola považovaná za nedôstojnú, resp. za prekážku pre človeka, zaoberajúceho sa duchovnou činnosťou.

Je pravda, že telesná práca môže byť prekážkou modlitby, že nám berie čas, ktorý by sme mohli venovať štúdiu, že nás unavuje a púta našu pozornosť k hmotným veciam. Predsa len nemôžeme telesnú činnosť chápať tak jednostranne ako grécki filozofi. Veď koľko ľudí strávi drvivú časť dňa zaoberajúc sa práve takouto činnosťou! A predsa aj oni sú povolaní k dokonalosti, t.j. aby aj oni konali duchovnú činnosť, aby im pozemská práca priniesla hojné duchovné ovocie. Ako sa to však stane, keď sú celý deň zavalení „telesnou“ činnosťou? Nie sú v nevýhode oproti tým, čo sa môžu naopak celý deň venovať činnosti „duchovnej“?

Na správne posúdenie toho, či je činnosť niekoho „duchovná“ alebo „telesná“ nestačí pozorovať iba jeho vonkajšie konanie. Prameňom mravnosti skutku je srdce človeka, z ktorého vychádza „úmysel“ konajúceho. V tomto prameni sa to, čo je podľa ľudí iba „telesný“ skutok (pranie plienok, kydanie hnoja) môže vďaka dobrému úmyslu zmeniť na duchovný čin najvyššej kvality, ktorého hodnota siaha až do neba; ale tiež, naopak, skutok navonok „duchovný“ (umelecká tvorba, pôst) sa môže zlým úmyslom zmeniť na skutok „telesný“, ťahajúci svojho konateľa do hlbín pekla.

Podľa kresťanov je „duchovným“ skutkom v pravom slova zmysle iba ten, ktorého hodnota siaha až do neba. Ako sme videli, úmysel rozhoduje o tom, či skutok bude mať nadprirodzenú hodnotu, či bude záslužný pre nebo, alebo či zostane len v rovine prirodzenej, bez zásluhy vzhľadom na večný život. V tejto súvislosti sa hovorí o vzbudzovaní si úmyslu. Aby bol skutok záslužným pre nebo musí mať „nadprirodzený“ (náboženský) motív, úmysel. Pre svätú spoveď nestačí, aby človek napr. ľutoval krádež iba preto, lebo má problémy s políciou. Alebo práca nemá nadprirodzenú hodnotu, ak niekto pracuje iba preto, aby zarobil peniaze. Skrátka, nestačí „prirodzený“ úmysel. Pravdou však je, že väčšinu našich skutkov konáme z prirodzených motívov: pre peniaze, pre zábavu, pre rodinu, zo zvyku, aby sme splnili úlohu atď. Sú teda pre večný život bezcenné? To nie! Vieme totiž, že v jednom jedinom skutku pôsobí naraz viacero úmyslov, motívov. Napr. žiak nechodí do školy len preto, že je dochádzka povinná; chodí tam i preto, lebo doma by sa nudil, preto, lebo rodičia by sa naňho hnevali, preto lebo chce byť učiteľom, preto lebo tam má dobrých priateľov, dievča, ktoré sa mu páči apod. Niektoré z týchto motívov sú bližšie, iné vzdialenejšie.

Aby bol skutok záslužným pre nebo musí mať teda „nadprirodzený“, náboženský úmysel. Teológovia sa pýtajú, či je potrebný blízky, „aktuálny“ úmysel - to je taký, ktorý si konajúci človek vedome vzbudil v čase konania skutku? A odpovedajú, že (z práve vyššie uvedených dôvodov) stačí úmysel „virtuálny“ – to je taký, ktorý si človek vzbudil (na začiatku dňa, ba možno na začiatku svojho aktívneho duchovného života), a hoci si ho v čase konania konkrétneho skutku neuvedomuje a pretože ho doposiaľ neodvolal, má na konaný skutok vplyv. Kresťan sa raz pre vždy rozhodol, že si chce spasiť dušu, že sa chce vyvarovať všetkého, čo by mu zatvorilo bránu do neba. Tento úmysel stále platí, aj keď naň v zhone života nemyslí. Existencia tohto úmyslu a jeho vplyv na život sa najlepšie prejaví vtedy, keď je človek pokúšaný na hriech. Môže sa zdať, že pracuje iba pre peniaze. A predsa sa neodváži ich ukradnúť, ak sa mu naskytne príležitosť tak urobiť. Prečo? Pretože mu nejde o peniaze, navyše hriešne získané; ide mu o spásu duše.

Duchovné knihy predsa len odporúčajú denne si vzbudzovať dobrý úmysel. Dôvod spočíva v tom, že nielen naše skutky sa tým prehlbujú a získavajú nadprirodzenú hodnotu, ale intenzívnejšie si uvedomujeme prežívanie svojho života v Božej prítomnosti. Takým úmyslom môže byť kratučká modlitba: „Všetko pre teba, najsvätejšie Srdce Ježišovo!“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo