Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
11. október 2010

Pravá a nepravá bezstarostnosť

Život človeka býva poznačený mnohými starosťami. Pozná ich každý. Svätý František Saleský o tejto všeľudskej skúsenosti píše pani de Chantal: „Ľudia sa toľko nauvažujú o sebe, o svojich záležitostiach a o ich zmysle a bývajú z toho takí popletení, že ani nevedia, čo by vlastne mali chcieť.“ Starosti...

Život človeka býva poznačený mnohými starosťami. Pozná ich každý. Svätý František Saleský o tejto všeľudskej skúsenosti píše pani de Chantal: „Ľudia sa toľko nauvažujú o sebe, o svojich záležitostiach a o ich zmysle a bývajú z toho takí popletení, že ani nevedia, čo by vlastne mali chcieť.“ Starosti berú človeku spánok, spôsobujú mu úzkosť, berú mu sily tam, kde by ich bez nich mal. Dá sa s tým niečo robiť?

Psychologicky je potrebné rozlíšiť dve veci: „starať sa“ a „pripúšťať si starosti“. Študent sa musí starať o to, aby sa dobre pripravil na skúšku. Podobne sa musí starať rodič o zabezpečenie svojej rodiny. A tak by sme mohli uvádzať rôzne podobné príklady. Toto staranie sa je nevyhnutné. Iste však máme skúsenosť, že tieto starosti nám nikdy nezoberú toľko sily a pokoja, ako tie, keď sa strachujeme kladením si znepokojujúcich otázok typu: „Ako dopadne skúška?“, „Zvládnem to?“, „Budem mať aj zajtra prácu?“, „Čo keď sa stane niečo zlé?“ apod. Toto pripúšťanie si starostí nás znepokojuje, tieto starosti nám berú vietor z plachiet. Tieto starosti by sme si nemali pripúšťať. Tu sa má kresťan odovzdať do vôle Božej.

Isteže v živote to nebýva také ľahké, a bezstarostne sa odovzdať do rúk živého Boha nebude pre nás – napriek poznanej teórii – vždy jednoduché. Je totiž pravda, že hoci veríme v Boha, ktorý skrze svoju prozreteľnosť riadi naše životy, predsa len i my sami sme zodpovední za vlastné šťastie. A nemôžeme sa len tak vkladať do rúk Božích i vtedy, keď je zrejmé, že bez našej práce sa náš život ďalej nepohne. Musíme teda na jednej strane priložiť ruku k dielu a snažiť sa vlastnou príčinlivosťou o dobro, či už vlastné alebo blížneho. Na druhej strane (a či ihneď, súčasne) musíme dovoliť Bohu, aby konal svoje dielo, svoj plán s nami a ľudstvom.

Uvediem chybné konanie, ktorého sa dopúšťame v oprávnenej starostlivosti o svoj život. Je chvályhodné, keď človek nežije úplne chaoticky, keď má akýsi plán, ktorý mu pomáha zvládnuť povinnosti, ktoré pred neho kladie jeho stav, podľa ktorého chce cieľavedome riadiť svoj život. Táto chvályhodná čnosť sa však môže stať problémom vtedy, keď by nebol schopný svoj dopodrobna narysovaný plán zmeniť a prispôsobiť nečakaným životným okolnostiam. Našou životnou úlohou nie je naplniť svoj plán, ale Božiu vôľu. A tú nikto dopredu nepozná; tú mu Boh postupne zjavuje, a to i cez bolestné zrúcanie jeho ľudských plánov. Ak toto človek nerešpektuje, jeho plán sa mu stane tyranom odvádzajúcim ho od skutočnej reality. Vnútorná sloboda od prepiateho plánovania (pripustenie, že v živote môže pôsobiť progresívne i zdanlivý chaos) je výhrou, je praktickým uskutočnením pravej bezstarostnosti.

Uvedený príklad poukázal na úzkostlivú a či sebestačnú starostlivosť, spojenú s neschopnosťou odovzdať sa do rúk živého Boha, vstupujúceho do nášho života. Existuje však opačný postoj: bezstarostnosť, ktorá siaha od porazeneckého postoja na jednej strane, až po opovážlivé odovzdanie sa - akože do vôle Božej - na strane druhej. Meno tejto nepravej bezstarostnosti je „kvietizmus“.

Porazenecký postoj, ktorý by sme mohli nazvať tiež „neodporovanie zlu“ sa môže prejaviť napr. v starostlivosti o telo. Taký človek si myslí, že je potrebné zmieriť sa s každým utrpením a bezpodmienečne sa podriadiť Božej vôli. Svätý František Saleský je inej mienky; píše: „Viem, že Boh si odo mňa praje, aby mi nezáležalo ani na chorobe ani na zdraví; viem však tiež to, že je vyslovene Božia vôľa, aby som zavolal lekára a užíval lieky, keď je to potrebné.“

Onen opovážlivý postoj, ktorý Cirkev odsúdila ako bludné učenie, hlásal v 17. storočí žijúci španielsky kvietista Molinos. Tvrdil: „Kto odovzdal Bohu svoju slobodnú vôľu, nemá sa už starať o nič, ani o peklo, ani o raj, nemá túžiť po vlastnej dokonalosti, ani po čnostiach, ani po vlastnej svätosti, ani sa nemá starať o svoju spásu.“ Ten istý autor si myslel, že by sme od Boha nemali ani nič prosiť, pretože je to prejav našej vlastnej vôle. Iný jeho súčasník, tiež kvietista, Lacombe, ten zašiel tak ďaleko, že tvrdil, že nepotrebujeme vzdorovať ani pokušeniam, pretože – ako si myslel – i tie pochádzajú od Boha. Podľa sv. Tomáša Akvinského (ktorý podobné bludné učenie poznal vo svojej dobe) je však takéto myslenie a konanie zjednotením sa nie s Božou vôľou, ale s vôľou hrešiť.

Inzercia

Odporúčame

Blog
Láska Božia a ľudská

Láska Božia a ľudská

Nikto zo skutočných kresťanov nikdy nepochyboval o tom, že dokonalosť je v láske. Veď láska k Bohu a k blížnemu je prvým a najväčším prikázaním (porov. Mt 22, 38). Preto si hneď v prvých dobách kresťanstva ctili mučeníkov a ich smrť považovali za prejav lásky, nad ktorú väčšej niet (porov. Jn 15, 1...

Blog
Skrytý stred človeka

Skrytý stred človeka

„Srdce“ je ústredný pojem, s ktorým sa stretávame v mystike, v náboženstve i v poézii všetkých národov. Väčšinou sa nám však s pojmom srdce spája iba citová stránka človeka. Že ide o niečo viac ako len city, naznačuje známy Pascalov výrok: „Srdce má dôvody, ktoré rozum nepozná.“ Je viacero miest i z...

Blog
Zahodená nórska šanca

Zahodená nórska šanca

Hoci nórsky kráľovský pár navštívil Slovensko, obišiel Černovú. Nedá sa to inak nazvať ako len zahodená a premrhaná šanca. Kráľ Harald V. a kráľovná Sonja neprišli na miesto úzko späté s dejinami nórskeho národa. Takáto šanca sa už druhýkrát nezopakuje. Návšteva kráľovského páru je výnimočnou a kr...