Ilustračná fotografia: pixabay.com

Autorka: Jana Solárová

Boh nám zveril do rúk svoje deti. Sme tu na to, aby sme sa o ne starali, chránili ich a usmerňovali, aby z nich vyrástli zrelí a zodpovední dospelí.  Čo je dôležité pri výchove podľa Svätého Otca Františka a iných kresťanských autorov venujúcich sa téme rodičovstva? 

Vytvoriť domov ako miesto bezpečia, pohody a lásky

Prijatie. V prvom rade je dôležité, aby deti vyrastali v prostredí, kde sa cítia milované a prijímané. Encyklika Amoris laetitia hovorí o tom, že keď dieťa prestane cítiť, že je pre svojich rodičov vzácne aj napriek nedokonalosti, alebo keď necíti, že o neho majú úprimnú starosť, spôsobuje to hlboké zranenia, ktoré zapríčiňujú mnohé ťažkosti pri jeho dozrievaní. Toto emočné zanedbanie spôsobuje väčšiu bolesť než prípadné pokarhanie, ktoré mohlo dostať za zlé správanie. 

Úcta. Ak rodičia vytvoria prostredie, v ktorom sú členovia rodiny voči sebe úctiví a láskaví, je to podľa pápeža Františka tá najlepšia výbava, akú môžu dať deťom do dospelosti. Práve v rodine sa dieťa naučí používať tri slová: ďakujem, prosím a prepáč. 

Rešpekt. Dieťa by malo vyrastať v prostredí, kde vládne dôvera. A to v takom zmysle, že jednotliví členovia môžu prísť za druhými aj vtedy, ak urobili chybu, niečo zlé, pomýlili sa, pretože vedia, že ich blízki ich prijmú a odpustia, ak prejavia ľútosť.

Sila. Od rodičov sa očakáva, že budú tí silnejší, ktorí dokážu ustáť aj najťažšie výstrelky svojho dieťaťa a mať preň otvorenú náruč aj v prípade chýb. Inak, podľa Svätého Otca, hrozí vzájomné odcudzenie sa a reťazenie ťažkostí.

Neha. Pápež František rád zdôrazňuje, že rodina má byť miestom nehy. Už počas svojej inauguračnej svätej omše poukázal na sv. Jozefa, ktorý sa javí ako silný muž, pričom ale v jeho duši je veľká neha, ktorá nie je čnosťou slabých, je to dôkaz schopnosti a statočnosti vnímať.

Nesmieme sa báť dobroty, nehy! Zdieľať

Hra s deťmi. Pápež o tom hovorí: „Hrajúc sa s otcom a mamou sa dieťa učí byť s ľuďmi, učí sa, že existujú pravidlá, ktoré treba rešpektovať, získava tú sebadôveru, ktorá mu pomôže vo chvíli uvedenia do vonkajšej reality, do sveta. Zároveň deti pomáhajú rodičom, predovšetkým v dvoch veciach: venovať väčšiu pozornosť tempu života a zostať pokornými. Pre nich som predovšetkým otec a mama, zvyšok prichádza neskôr: práca, cesty, úspechy a obavy. A toto chráni od pokušení narcizmu a prehnaného ega, skĺznutie do ktorých nám denne hrozí.“

Zábava. Nicky a Sila Lee vo svojej Knihe o rodičovstve hovoria o tom, že rodina má byť aj miestom zábavy, „Pravidelné rozhovory a smiech počas spoločného stolovania môžu byť dôležitejšie ako to, či deti zjedli všetko do posledného hrášku a nepovedali pri tom ani slovo.“ Ak sa nevieme ako rodina spolu zabaviť a odľahčiť náročné chvíle povinností, príde čas, keď bude dieťa hľadať uvoľnenie inde. Pohoda a smiech môžu byť pri hocijakej činnosti, či je to čistenie zubov alebo umývanie okien.

Výchovné prostriedky

Príklad nadovšetko

Svätý Otec v jednej z homílií hovoril o tom, že deti nemáme hnať, ale viesť.

„Ak v rodine ako rodičia poviete deťom: «Vystúpime po týchto schodoch» a vezmete ich za ruku a krok za krokom ich vediete k výstupu, veci pôjdu dobrým smerom. Ale ak poviete: «Choď hore!» – «Nemôžem!» – «Choď!», toto sa nazýva dráždením detí, vyžadovaním vecí, ktoré ešte nie sú schopné uskutočniť. A preto je vzťah detí a rodičov určitou múdrosťou, musí vychádzať z múdrosti, z veľkej rovnováhy.”

James B. Stenson v knihe Kompas hovorí o troch výchovných spôsoboch, vďaka ktorým mladý človek nadobúda charakter. Sú to príklad, usmernené konanie a slovo. Týmito tromi cestami formujú rodičia charakter svojich detí. Ich dôležitosť je presne v tom poradí, v akom sme ich menovali. Príklad je teda neporovnateľne dôležitejší ako slovné vysvetľovanie a napomínanie. Deti už odmalička kopírujú správanie svojich rodičov - už batoľa si priloží diaľkový ovládač k uchu a kričí doň akoby telefonovalo. Dieťa pozoruje a napodobňuje. A to do najmenších detailov. Vníma postoje svojich rodičov, rebríček hodnôt, vzťahy. Nemusíme mu vysvetľovať, prečo treba chodiť do kostola, ak uvidí naše srdce zapálené láskou k Bohu, presvedčí ho to viac ako naše slová. Zbytočne budeme deťom vysvetľovať, že musia byť vľúdne a láskavé, ak nás vidia odvrkovať, hašteriť sa a kričať...

Pestovanie zvykov

Pápež František v encyklike Amoris laetitia pripomína: Pre konanie dobra nestačí poznanie o tom, čo je alebo nie je dobré. Účinná etická formácia znamená ukázať človeku, do akej miery je konanie dobra vhodné preňho samého. Dnes je často neúčinné žiadať niečo, čo si vyžaduje úsilie a odriekanie - bez toho, aby sme jasne prezentovali dobro, ktoré sa tým môže dosiahnuť. Súčasťou poslania rodičov je výchova vôle a rozvoj správnych návykov a emočných sklonov k dobru. To znamená prezentovať ako želateľné isté typy správania, ktoré sa treba naučiť, a sklony, ku ktorým treba dozrieť. Vždy však ide o proces, ktorý napreduje od nedokonalosti k väčšej ucelenosti. 

Svätý Otec tiež hovorí o tom, že je nevyhnutné vypestovať zvyky. Zvyklosti naučené v detstve umožňujú, aby sa veľké zvnútornené hodnoty premietli do zdravých a stabilných vonkajších prejavov správania.  Posilňovanie vôle a opakovanie určitých činností buduje morálne správanie a bez vedomého, slobodného a  pochopeného opakovania istých dobrých prejavov správania nemožno výchovu k takému správaniu doviesť do konca.

Zlé skutky majú následky

Podľa encykliky Amoris laetitia musí dieťa pocítiť, že zlé skutky majú následky, požiadať o prepáčenie a napraviť škodu. Dieťa ktoré spácha zlý skutok, musí byť pokarhané, ale nikdy nie ako nepriateľ alebo niekto, na koho sa vychrlí vlastná agresivita. Okrem toho musí dospelý uznať, že niektoré zlé skutky sú spojené s krehkosťou a obmedzeniami vlastnými veku. Dieťa musí mať stále vedomie vlastnej dôstojnosti, jedinečnej identity a práv. 

Anketa: Ako sa vám darí napĺňať úlohu rodičov?

Štyrom  párom sme položili otázky o ich skúsenostiach s výchovou.

Ľudmila a Štefan Šprlákovci, 11 dospelých detí

Na čo ste pri výchove Vašich detí kládli dôraz, čo bolo pre vás dôležité?

Pri výchove našich detí sme kládli dôraz na súdržnosť, vzájomnú pomoc, pomoc iným, slušnosť. Viedli sme ich k pracovitosti, zodpovednosti a plneniu svojich povinností. Záležalo nám, aby získali dobré vzdelanie (všetky deti majú VŠ) a rozvíjali svoje talenty (všetky hrajú na nejaký hudobný nástroj). Najdôležitejšia hodnota, ktorú sme im chceli odovzdať, je živá viera, vzťah s Bohom, modlitba, ľudskosť, empatia a hlavne, dobrota srdca. Tešili sme sa, že väčšina detí mala možnosť chodiť do kresťanského spoločenstva a v lete na Manželské stretnutia. 

Keď teraz pozeráte na vaše deti, čo sa vám podarilo a čo by ste vo výchove robili ináč?

Deti brigádovali aj počas štúdia a tieto pracovné skúsenosti im pomohli k samostatnosti a bezproblémovému nájdeniu zamestnania, zaradeniu do profesného života, tiež pri založení rodín a bývania. Nepodarilo sa nám nájsť dostatok času na častejšie a hlbšie vzájomné zdieľanie a venovanie osobného času každému jednotlivému dieťaťu. Spätne si uvedomujeme nedostatočnú prítomnosť otca v rodine pre veľkú pracovnú vyťaženosť počas dvadsiatich rokov materskej dovolenky mamy. Zo strany mamy by sme spätne radi vymenili čas strávený upratovaním a prácami v záhrade za čas strávený s deťmi.

Ako ste zvládali situáciu pandémie vo vašej rodine? V čom bolo toto obdobie pre vás prínosom a v čom, naopak, náročné?

Počas pandémie boli s nami doma aj deti, ktoré študujú mimo nášho mesta. Užívali sme si spoločný čas, spoločné stolovanie a spoločnú prácu v záhrade. Tiež sme mali viac času a príležitostí na spoločnú modlitbu a budovanie vzájomných vzťahov. Veľa času sme strávili na počítači pri online vyučovaní a deti štúdiom a prednáškami. Chýbal nám osobný kontakt s deťmi a vnúčatami, bývajúcimi ďaleko od nás alebo v zahraničí. 

 

Mária a Mário Košútovci, 13 rokov manželia, deti: Majko (11), Matinko (9), Miško(6)

Fotografia: Rodinný archív Košútovcov

Na čo dávate pri výchove dôraz, čo je podľa vás dôležité?

Chceme z chlapcov vychovať dobrých ľudí - zodpovedných, čestných, nie egoistických a so štipkou zmyslu pre humor. O to sa snažíme viac či menej úspešne každý deň - nekopať len za seba, ale pomáhať si, správať sa k sebe zdvorilo, pamätať na svoje povinnosti a nebrať sa príliš vážne, vedieť sa na sebe aj zasmiať. Kedysi sme počuli myšlienku, že cieľom tohto pozemského života je dostať sa do neba a stiahnuť so sebou čo najviac ľudí. Boli by sme šťastní, keby si tento životný cieľ osvojili a naplnili aj naše deti...

V čom sa vám pri výchove darí a v čom by ste sa chceli zlepšiť?

Keďže máme 3 chlapcov, ktorí majú v povahe zberateľské sklony, je náročné viesť ich k sústavnému udržiavaniu poriadku... A priznávame, že aj my sme v tom občas málo dôslední - keď sme príliš unavení, radšej prižmúrime oko nad neporiadkom v detskej izbe... Naopak, darí sa nám myslím v tom, aby chlapci držali spolu, vedeli sa podeliť a starali sa o seba navzájom. Niekedy sa nám zdá, že sa začína doma vytvárať silná opozícia.

V čom vám situácia pandémie pomohla a v čom bola náročná?

Mali sme viac spoločného rodinného času, čo automaticky generovalo názorové strety - bola to príležitosť učiť sa slušne vyjadriť nesúhlas, otvorene hovoriť o tom, čo chceme a čo nechceme, občas spraviť kompromis a hľadať prienik medzi našimi záľubami. Chodili sme spolu veľa do prírody, hrali sme spoločenské hry, pozerali filmy, ale zámerne sme si robili aj „oddychové chvíle“ každý sám vo svojej izbe, napríklad pri čítaní knihy alebo individuálnom stavaní lega.

 

Anna a Martin Tomovičovci, 14 rokov manželia, deti: Jakub (13 rokov), Lukáš (11), Šimon (7), Adelka (5), Alžbetka (10 mesiacov)

Autorka fotografie: Zuzana Paurová

Na čo dávate pri výchove dôraz, čo je podľa vás dôležité?

Keďže obaja pochádzame z kresťanských rodín a viera má v našom živote dôležité miesto, snažíme sa v tomto duchu vychovávať aj naše deti. Chceme, aby Boha vnímali ako niekoho, kto je stále pri nich a môžu sa na neho kedykoľvek obrátiť. Vedieme ich k tomu, aby sa vieru nebáli vyznať aj pred inými, napríklad pred spolužiakmi v škole. Dôležitá je pre nás spoločná modlitba, najmä tá večerná, kedy sa po celom dni všetci spolu stretneme. Je to pre nás zároveň aj čas vzájomného zdieľania sa, kedy každý povie, čo pekné počas dňa prežil a čo sa mu nepodarilo. 

Počas roka sa s deťmi snažíme spoločne prežívať liturgický rok, vysvetľujeme im význam jednotlivých sviatkov a približujeme im aj životopisy našich obľúbených svätých.

Snažíme sa deti odmala viesť k samostatnosti, manuálnej zručnosti a pracovitosti. V tomto nám veľmi pomáha aj to, že bývame v rodinnom dome a máme dvor a záhradu. Chlapci pomáhajú s prácami okolo domu, ale radi sa zabávajú aj v dielni pri práci s drevom. Učíme ich aj starostlivosti o domáce zvieratá. Na tom všetkom môžu vnímať kolobeh života v prírode počas roka. Taktiež vidia, ako sa dajú dopestovať potraviny a koľko námahy to stojí. Majú aj svoje povinnosti doma pri upratovaní.  Vedia už aj niečo sami navariť a upiecť. Starší chlapci sa vedia postarať o mladších súrodencov, ak potrebujeme niečo dôležité vybaviť.

Snažíme sa o to, aby sa vedeli vzájomne podeliť a mysleli aj na druhých, nielen na seba. 

Vedieme ich k tomu, aby  boli úprimní, čestní a vedeli si všimnúť aj niekoho, kto vedľa nich potrebuje pomoc. Či už teta suseda v záhrade alebo spolužiak v škole. A máme v tomto aj niekoľko pekných zážitkov, ktoré nám najmä starší chlapci rozprávali zo školy. Najstarší syn bol ochotný sa vymeniť so spolužiakom, ktorého nevybrali do futbalového tímu za ich triedu a bol z toho veľmi smutný. Dopadlo to dobre. Nakoniec vzali oboch.

Tiež nám záleží na tom, aby tvorivo využívali voľný čas, či už v dielni, pri hre alebo vonku, a nesedeli pri moderných technológiách (TV, počítač, mobil). V tejto oblasti je to niekedy boj. Najmä v období dištančného vzdelávania bolo pre nás veľmi náročné ustriehnuť, či je ešte potrebné sedieť pri počítači kvôli povinnostiam alebo už nie.

V čom sa vám pri výchove darí a v čom by ste sa chceli zlepšiť?

Určite v každej z uvedených oblastí robíme veľa chýb a je čo zlepšovať.

Cítime však, že deti nám dôverujú, že máme s nimi otvorený vzťah a to nás teší najviac. Taktiež máme radosť z toho, že deti medzi sebou majú dobré vzťahy. Na druhej strane by sme radi popracovali na individuálnom prístupe ku každému jednému z nich. Pri výchove často skĺzavame k  jednotnému prístupu, kedy pri riešení problémov s jedným dieťaťom používame rovnaké metódy, ktoré nám fungovali pri inom dieťati. No nie vždy to tak funguje. Chce to často veľa energie a vynachádzavosti, aby sme si ku každému našli správnu cestu. 

Taktiež musíme stále pracovať na precíznosti vo výchove, dbať na detaily v situáciách, keď sme už unavení a máme tendenciu si veci zjednodušiť. Musíme sa učiť trpezlivosti, aby sme rôzne náročné situácie zvládali s väčším pokojom, rozvahou a nadhľadom.

Ako ste v rodine zvládli lockdown počas pandémie?

Čas pandémie sme trávili oveľa intenzívnejšie spolu, ako kedykoľvek predtým. Veľkou výhodou bolo, že sme mali na seba viac času. Deti nechodili na krúžky, stretká, do škôlky. Chodili sme na spoločné výlety a vychádzky, bicyklovali sme a venovali sa turistike. Mali sme viac času sa rozprávať. Hrali sme spoločenské hry. 

Deti trávili voľný čas tvorivo, hrali  sa s legom, vyrábali rôzne veci z kartónu, dreva. Starší vymýšľali rôzne hry aj pre mladších súrodencov. Z našej záhrady dokonca odštartovala vesmírna misia Crew Dragon.

Ťažšie však bolo to, že sme sa nemohli stretávať s ostatnými, či už širšou rodinou alebo priateľmi a známymi. Veľmi nám tieto osobné stretnutia chýbali. Aj keď sme si často volali alebo robili videostretnutia, skutočné stretnutie to nikdy nenahradí. 

Náročné bolo tiež online vzdelávanie, keďže máme troch školákov a z toho jedného prváčika. Deti potrebovali pomoc pri úlohách, tiež vysvetliť čomu nerozumeli a s prvákom sme sa museli doma prakticky všetko učiť.  

Gabika a Michal Fialovci, 9 rokov manželia, deti: Hanka (8), Dorotka (6), Kamilka (3) 

Fotografia: Rodinný archív Fialovcov

Na čo dávate pri výchove dôraz, čo je podľa vás dôležité?

V našich deťoch sa snažíme pestovať dobrotu srdca. Aby ju bolo cítiť nielen zo skutkov, ale aj zo slov. Jedným z pravidiel je nehovoriť nič, čo druhému neosoží, alebo čo ho nepoteší. Veľký dôraz kladieme na pravdovravnosť, a teda aj na neprekrúcanie výpovedí. Na to sme veľmi citliví.

V čom sa vám pri výchove darí a v čom by ste sa chceli zlepšiť?

Sme v procese. Niekedy sklamaní, niekedy milo prekvapení a často si ani neuvedomíme, aké sú naše deti perfektné, lebo to, čo robia, považujeme za samozrejmosť a nemusí to tak byť. Každopádne, trváme na svojom, či už efekt vidieť alebo nie. Snáď sa raz dostaví. S deťmi sa veľa rozprávame a myslíme si, že rozumejú tomu, čo je dobré a čo zlé. Darí sa nám učiť ich, ako vyjadriť, čo cítia, aby sa druhí vedeli podľa toho zariadiť. V tom vidíme určité pokroky. Neprekrúcanie faktov a neohýbanie výpovedí, aby vyhovovali vlastným cieľom, je zatiaľ vo hviezdach. A to tým viac, čím sú deti staršie.

V čom vám situácia pandémie pomohla a v čom bola náročná?

Korona nám poskytla dosť veľký priestor na budovanie komunikácie. Decká sa viac zomkli. Len nám niekedy pri argumentácii vytiekli nervy skôr, ako by to bolo za bežných okolností.