Viera

Pri našom úsilí poznávať Boha a viesť pravý duchovný život nestačí iba svetlo prirodzeného rozumu, ale tiež – a ešte v podstatnejšej miere – potrebujeme i svetlo viery. Na tú sa chceme dnes zamerať.

Tomu, kto má byť pokrstený sa kladie (môže položiť) táto otázka: „Čo si žiadaš?“ Odpoveď znie: „Vieru.“ – „A čo ti dáva viera?“ „Večný život.“ Viera teda dáva človeku večný život. Skrze vieru sa pokrstený otvára pre novú kvalitu bytia. Naša prirodzenosť je obohatená o nové schopnosti, ktoré ruka v ruke prichádzajú s nadprirodzenou čnosťou viery.

O dôležitosti viery svedčí Ježišov postoj. V Evanjeliu čítame, ako chváli vieru tých, ktorí sa k nemu približujú: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ (porov. Mk 2, 5; Mk 5, 34; Mt 9, 29). Vďaka nej totiž mohol prejaviť na takto disponovaných jedincoch svoju božskú moc. Väčšinou išlo o telesné uzdravenia: či už to bolo uzdravenie slepého, hluchého alebo chromého apod. Avšak, ak tieto uzdravenia chápeme zároveň ako podobenstvo a aplikujeme ho na naše duchovné nemoci, potom aj naša viera nás môže uzdraviť z našej duchovnej slepoty, či hluchoty, duchovného ochrnutia, či malomocenstva.

Ak Ježiš chválil a vyžadoval vieru od tých, ktorí neboli jeho bezprostrednými nasledovníkmi, o čo viac ju predpokladal a žiadal od učeníkov, ktorým sa chystal zveriť svoju misiu. Toleroval im rôzne „prešľapy“, ale nedostatok viery prísne karhal: „Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami?! Dokedy vás mám ešte trpieť?“ (Mk 9,19).

Aká dôležitá viera je, o tom svedčí rozposlanie apoštolov do celého sveta, ktoré končí týmto Ježišovým programovým vyhlásením: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený. Kto však neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16,15-16). Viera je teda nevyhnutná, a ako tušíme z uvedených slov: nielen pre Ježišových učeníkov. List Hebrejom túto nevyhnutnosť viery potvrdzuje takto: „Bez viery sa nemožno páčiť Bohu“ (Hebr 11, 6). Potrebu a dôležitosť viery pekne vyjadruje tiež jedna stará cyrilo-metodská pieseň: „Bez viery sa nemožno páčiť Pánovi, ruža čností z viery vykvitá, viera rajskú bránu otvorí, vierou do srdca Boh zavíta.“

Povedali sme, že viera dáva nové schopnosti. Už spomenutý List Hebrejom v jedenástej kapitole, ktorá sa tiež nazýva „Hymnus na vieru“, hovorí o starozákonných hrdinoch viery a o tom, čo viera v ich životoch spôsobila, ba aký vplyv mala na život nielen ich osobný. Pre obmedzenosť priestoru uvedieme len niektorých: „Vierou priniesol Ábel Bohu lepšiu obetu ako Kain (...). S vierou prijal Noe pokyn o tom, čo ešte nebolo vidieť, a s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny; ňou odsúdil svet a stal sa dedičom spravodlivosti, ktorá je z viery. S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide. (...) Vierou aj neplodná Sára dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie. (...) S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný... Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť (...) A čo mám ešte povedať? Veď by mi nestačil čas, keby som mal rozprávať o Gedeonovi, Barakovi, Samsonovi, Jeftem, Dávidovi, Samuelovi a o prorokoch, ktorí vierou dobývali kráľovstvá, vykonávali spravodlivosť, získali prisľúbenia, levom zapchávali tlamy, uhášali silu ohňa, unikali ostriu meča, z nevládnych sa stávali mocnými, mužneli v boji, na útek zaháňali cudzie šíky“ (Hebr 11, 4.7-8.11.17-19.32-34). Z uvedeného vidíme, že viera dáva človeku nové sily a schopnosti. Raz Ježiš povie: „Všetko je možné tomu, kto verí“ (Mk 9, 23).

Viera však dáva človeku i nové svetlo, osvecuje rozum a rozširuje jeho poznanie. Dáva mu účasť na nestvorenom Božom rozume. Naše prirodzené poznanie je vďaka viere osvietené Božím poznaním. Veriaci už teraz, v tomto pozemskom živote, vidí skutočnosti, ktoré ostatní uvidia až na večnosti. Viera je totiž začiatkom videnia skrytej božskej reality, otvára oči rozumu pre Pravdu obsiahnutú v realite Bytia. Charakteristicky túto skutočnosť vysvetľuje príhoda o istom svätcovi, ktorému oznámili, že sa stal zázrak, totiž že z premenenej hostie na oltári vyteká krv Božieho Syna. K ich úžasu svätec nebežal s nimi do kostola, aby sa na zázrak podíval, ale iba sucho skonštatoval: „Veď ja stále verím v prítomnosť Božieho Syna v Hostii; čo nového by som tam mohol ešte uvidieť?!“

Poznanie osvietené vierou má podstatný vplyv na formovanie duše z hľadiska večného života. Ako inak formuje svoju dušu ten, kto vie, že je stvorená Bohom a uvedomuje si, že jej spása má väčšiu hodnotu než všetky poklady zeme! Aby si však túto veľkosť duše a potrebu jej spásy uvedomil, k tomu potrebuje svetlo viery.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo