Z BLOGU: Čo nám odkazuje premiér Erdogan?

Pred niekoľkými dňami, 7. januára, sa v Bratislave konalo zhromaždenie na podporu prenasledovaných kresťanov vo svete. Muselo sa uskutočniť, pretože utrpenie, ktoré sú dnes naši bratia a sestry nútení podstupovať nabralo takú intenzitu, že o ňom museli začať informovať aj tie médiá, ktoré sú s myšlienkami kresťanstva v hlbokom ideologickom rozpore.

Popri týchto správach možno niektorí zaregistrovali aj krátky report o vyjadreniach tureckého premiéra Erdogana pri návšteve východotureckého mesta Kars. V skratke asi toľko: pamätník arménsko – tureckého priateľstva, stojaci v tomto meste, označil za monštrum a odporučil ho zbúrať. Je možné, že výtvarné stvárnenie nie je v súlade s premiérovým estetickým pohľadom na svet, no je evidentné, že cieľom jeho útoku bol skôr symbol, ktorý táto stavba predstavuje.

Na prvý pohľad dve úplne odlišné udalosti – „niekoľko“ prípadov novodobého mučeníctva a jeden možno budúci diplomatický spor na lokálnej štátnickej úrovni. No nie je to celkom tak. Prípad Arménska a jeho ťažkých vzťahov s Tureckom je totiž exemplárnym príkladom dôsledkov ľahostajnosti sveta voči prenasledovaniu a útlaku kresťanov, výstrahou pred možným osudom súčasných komunít v Iraku či Egypte, pokiaľ i naďalej jedinou našou reakciou zostanú starostlivo vyberané, politicky korektné vyhlásenia. Navyše, skutočnosť, že krajina, ktorá sa snaží o vstup do EÚ, nie je ani po takmer 100 rokoch schopná sebareflexie a priznania zodpovednosti za genocídu takmer 2 miliónov Arménov, ba naopak, systematicky popiera jej historickú existenciu, by mala u každého rozumného človeka vyvolať otázku, či do tohto spoločenstva vôbec niekedy môže patriť.

Arménsko v tureckom područí

Každého kresťana snáď zaujme skutočnosť, že Arménsko bolo prvou krajinou, ktorá prijala kresťanstvo za štátne náboženstvo, konkrétne v roku 301. Priami predkovia dnešných Arménov však územie Arménskej vysočiny obývali už oveľa skôr, od 4. tisícročia p.n.l. Pretože toto územie (tzv. Veľké Arménsko) leží na strategickej spojnici medzi Európou a Áziou, svoju národnú nezávislosť periodicky strácali a opäť získavali podľa toho, ktorá ríša v okolí bola práve na vzostupe. Významnou zmenou pre celú túto oblasť bol príchod seldžuckých Turkov v 11. storočí, ktorí na troskách dobytej Byzancie vytvorili Osmanskú ríšu, do ktorej bola postupne včlenená aj väčšina historického arménskeho územia, kým jeho východná časť pripadla Perzii. Hoci ako kresťania boli Arméni v tejto islamskej ríši obyvateľmi druhej kategórie, kým sa Turkom darilo expandovať, mohli žiť v relatívnom pokoji.

"Čaká nás ťažký zápas o to, aby sa minulosť Arménska nestala našou budúcnosťou." Zdieľať

Začiatkom 19. storočia si východné arménske regióny pričlenilo Rusko. Po rusko-tureckej vojne z rokov 1877-78, počas ktorej získali slobodu balkánske národy, boli na kaukazskom fronte obsadené rozsiahle územia na východe Osmanskej ríše. Arméni, povzbudení vývojom na Balkáne, dúfali v podobný scenár, no na nátlak Británie, ktorá sa obávala priveľkých územných ziskov Ruska, bola v mierovej zmluve presadená iba klauzula o uskutočnení reforiem v ich prospech. Po odchode ruských vojsk však nastal presný opak. Sultán Abdülhamid II. nechal po vzore ruských Kozákov vytvoriť jednotky z radov Kurdov, ktorí dostali povolenie zaobchádzať s Arménmi podľa svojej ľubovôle. Následkom boli krvavé masakry z rokov 1895-1896, kedy bolo zavraždených okolo 200 000 Arménov. To však malo byť iba slabou predohrou budúcej tragédie. Po tom, čo bol sultán Abdülhamid v roku 1908 zvrhnutý, sa k moci dostala nacionalistická strana Jednota a pokrok, ktorá v plánovanom veľkotureckom štáte nevidela pre Arménov miesto. Intenzita vraždenia síce načas ochabla, no ako sa ukázalo, len preto, aby sa mohlo vrátiť v takých rozmeroch, že preň bolo treba vymyslieť nové pomenovanie – slovo genocída – pretože nič tak strašné dovtedy ľudstvo nepoznalo.

Genocída 1915

Počas 1. svetovej vojny, na jar roku 1915, boli po úspešnej ruskej ofenzíve na východných tureckých hraniciach Arméni obvinení z kolaborácie, arménski muži slúžiaci v tom čase v armáde, boli odzbrojení a neskôr povraždení. Dediny boli vypálené, muži zvyčajne popravení ešte na mieste, ženy znásilnené a spolu s deťmi odvedené na pochody smrti do táborov v Sýrii a Mezopotámii. Kto nezomrel po ceste, toho zabili v tábore alebo polomŕtveho odvliekli do púšte, aby tam dielo skazy dokonalo spaľujúce slnko. Mnoho žien a detí bolo tiež odvezených na more, kde ich utopili. Iba niekoľkým tisícom z nich sa podarilo utiecť, no viac ako 1,5 milióna Arménov kruto zaplatilo za svoju vieru.

Ale ani to nebol koniec ich trápenia. Následkom komunistického prevratu v Rusku v roku 1917 boli cárske oddiely povolané späť do Petrohradu a pozície ktoré zanechali, arménske oddiely nedokázali udržať. Postup tureckých vojsk spojený s rovnakými masakrami ako v predchádzajúcich rokoch, bol zastavený až pri meste Sardarapat, 40 km pred Jerevanom, kde sa im v hrdinskom boji postavili nielen vojaci, ale aj roľníci, kňazi, ženy a deti, ktorých sem zvolalo šesť dní trvajúce zvonenie na všetkých arménskych kostoloch. Po piatich dňoch bojov - 29. mája 1918 – nakoniec mohli Arméni sláviť záchranu svojho národa v hodine dvanástej.

Ničenie pamiatok

Hoci po skončení 1. svetovej vojny mala podľa plánu USA novovzniknutej Arménskej republike pripadnúť väčšina územia Veľkého Arménska, nakoniec jej zostalo iba torzo v podobe toho, čo zachránili bitkou pri Sardarapate. Vo východnom Turecku sa naopak začalo so systematickým zahladzovaním stôp, nielen po genocíde, ale aj po akýchkoľvek dôkazoch o prítomnosti Arménov na tomto území. Pokračovalo sa v ničení nádherných kostolov a kláštorov, aj so vzácnym inventárom, ktorým sa podarilo prežiť besnenie minulých rokov. Značný dôraz sa kládol i na likvidáciu arménskych cintorínov, pretože stáročné kachkary (bohato zdobené náhrobné kamene) príliš výrazne svedčili o pravdivej minulosti. Akékoľvek, pamiatky na arménsku kultúru sú dodnes priam systematicky ničené v Nachičevane a Azerbajdžane, postup Turecka sa mierne sofistikoval, aby nedráždil oči zahraničia. Typickým príkladom sú „rekonštrukčné “ práce v historickom hlavnom meste Arménska Ani – meste tisícich kostolov – kde sa vykopávky vykonávajú pomocou buldozérov a kríže sú odstraňované z fasád budov (dôkazy prináša napríklad projekt VirtualANI, ktorého webstránky však momentálne nie sú dostupné).

Epilóg

Európa zažila rovnako trpký a snáď až priveľmi podobný príbeh fanatického nacionalizmu o pár rokov neskôr. No napriek tomu sú dnes vzťahy medzi Nemcami a Židmi oslobodené od bezbrehej nenávisti, ba naopak, snáď až na prekvapivo dobrej úrovni. Ako je to možné, keď na arménskych hraniciach sú dodnes zákopy plné vojakov? Pretože v každom človeku, ktorý bol vychovaný v duchu rímskeho práva, gréckej filozofie a kresťanskej morálky, sa skôr či neskôr ozve hlas svedomia a donúti ho priznať, že vražda nevinného človeka je, bez ohľadu na jeho vieru či pôvod, jeden z najťažších hriechov a donúti ho oľutovať a požiadať o odpustenie. Ak islam tohto nie je schopný, tak nás čaká ťažký zápas o to, aby sa minulosť Arménska nestala našou budúcnosťou.

Michal Daniška

Foto: rte.gen.tr, asianews.it, theorthodoxchurch.info

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články autora