Úcta k svätým

Ohľadom úcty svätých dodnes kresťania nie sú zajedno. Viacerí katolíci, ktorí sa usilujú o pravú úctu k Bohu, sú zneistení pri stretnutí s členmi rôznych „charizmatických hnutí“; tí totiž poukazujú, že v nej ide o čosi nebiblické, ba až modlárske.

Úcta svätých a tiež anjelov sa začala napadať hlavne v dobe reformácie. Odporcovia úcty už vtedy hovorili o zrade evanjelia. Podľa nich nás Kristus naučil priamemu styku s Bohom; katolicizmus naopak tento bezprostredný styk znemožnil všelijakými prostredníkmi a príhovorcami, a tým „zbyrokratizoval“ synovský pomer k Otcovi. Namietalo sa tiež, že modlitba je pozdvihnutie mysle k Bohu, teda nie k niekomu inému; že modlitba je úkon nábožnej úcty, ktorý patrí jedine Bohu. Podľa odporcov Boh všetko počuje, nepotrebuje žiadneho tlmočníka a prostredníka. Reformátori tiež tvrdili, že ak sme nehodní, žiaden svätý nám svojím príhovorom u Boha nepomôže.

Toto sú aj dnes v kocke námietky proti úcte k svätým. Odpoveď na ne je ľahká ale aj neľahká, podľa toho, kto je ako schopný prežívať svoje „Božie synovstvo“: či individualisticky, alebo v tajomstve Cirkvi.

Všetci kresťania sa zhodujeme v jednom, že k Otcovi máme prístup iba v Kristovi a že iba on je „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (porov. 1Tim 2, 5). Avšak musíme správne chápať tajomstvo, ktorým je Kristus. Kristus je skutočnosťou, ktorá všetko obsahuje a ktorá všetko preniká. „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi... On je hlavou tela, Cirkvi“ (Kol 1, 15-18).

Cirkev je mystickým telom Kristovým, dejinným „predĺžením Krista historického“. Ako je Syn jedno s Otcom, tak chcel, aby i všetci jeho učeníci boli jedno v ňom (porov. Jn 17, 21). Kristus sa stotožnil i s tým posledným zo svojich najmenších (porov. Mt 25, 40). Láska k Bohu sa uskutočňuje láskou k blížnemu, teda i prístup k Bohu Otcovi ide skrze človeka. Pravá úcta k svätým, t.j. k tým, ktorí sú s Kristom jedno, nemôže nás teda od Boha vzďaľovať, ale naopak, je to jediná cesta, ktorá uľahčuje výstup.

Boha nemôžeme inak uctievať, než v „spoločenstve svätých“. Ruský mysliteľ Chomjakov píše: „Do záhuby ide každý sám, do neba sa však môže ísť len so všetkými ostatnými veriacimi.“ Preto poukazuje na texty byzantskej liturgie, kde modlitby končievajú výrazným záverom: „Spolu s najblahoslavenejšou Pannou Máriou a so všetkými svätými...“ (o to alebo ono prosíme). K tomu tento mysliteľ dodáva: „Svojej súkromnej modlitbe nemôže nikto dôverovať. Kto sa modlí, ten prosí o príhovor celú Cirkev. Modlia sa s nami anjeli, apoštoli, mučeníci, patriarchovia a tá, ktorá je zo všetkých najvyššia, Matka nášho Pána; v tomto svätom spojení je pravý život Cirkvi.“

Je bežným a dobrým zvykom poprosiť o modlitbu niekoho známeho pred určitou úlohou, životnou situáciou či udalosťou. Prosíme ich o to preto, lebo veríme, že sú duchovne spojení s Kristom, lebo s ním tvoria „jedno telo“. O čo viac sú však s Kristom jedno telo tí, ktorí už dosiahli cieľ svojho života, a ktorí sú s ním „jeden duch“ (porov. 1Kor 6, 17). Veď Boh, ozaj nie je Bohom mŕtvych, ale Bohom živých. Svätý Pavol povedal: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1, 21). Aký by to bol „zisk“, keď by nemal v nebi ani takú moc príhovoru, akú mal na zemi?! Prvý mučeník, svätý Štefan videl otvorené nebo; že by jeho duch, ktorého pri svojej smrti poručil oslávenému Ježišovi Kristovi (Sk 7, 59), zostal v akomsi stave duchovného spánku a nečinnosti (ak už nie smrti) ihneď potom, ako sa stretol s Kristom v jeho sláve?

S. Bulgakov pekne hovorí, že „obcovanie svätých, ich spoločná láskavá pomoc, ich príhovorná modlitba je účasť na osude sveta.“ Sv. Ignác z Loyoly podobne odporúčal prednášať dôležité rozhodnutia Bohu „pred tvárou celého nebeského dvora“.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo