Morálna norma v Humanae vitae a pastoračná úloha

Morálna norma v Humanae vitae a pastoračná úloha.
kard. J. Ratzinger,
Kongregácia pre náuku viery
, február 1989

V merite veci nedávno publikovaného vyjadrenia ohľadom učenia Magistéria o „Humanae vitae“ zo strany istého známeho morálneho teológa, ktoré vzbudilo viaceré odozvy v tlači, zverejňujeme nasledovné spresnenia.

V posledných týždňoch nechýbali kritické komentáre ohľadom manželskej morálky ako je predstavená Magistériom Cirkvi a osobitne encyklikou Humanae vitae (HV) od Pavla VI.
Vznikli pochybnosti ohľadom interpretácie tejto náuky, ktorá bola posudzovaná ako mimoriadne prísna a nekompromisná a boli vyjadrené obavy, že Cirkev pokračujúc v učení a presadzovaní morálnej normy podľa HV môže stratiť kredit a záujem u kriticky zmýšľajúcich ľudí a veľkého množstva veriacich.
Ani médiá neostali pozadu. Publikovali, často s nemiestnym zjednodušením a nesprávnymi interpretáciami, pochybnosti a obavy niektorých teológov podporujúc tak neistotu medzi veriacimi.
Vo všeobecnosti, tieto pochybnosti a obavy sa predkladajú pri pároch, ktoré majú ťažkosti zachovávať normu o zodpovednej plodnosti – teda v súlade s údajnou pastoračnou citlivosťou. Nechýbajú ani odkazy na doktrinálne otázky, ako napr. interpretácia niektorých tradičných prvkov, údajná nemožnosť postaviť niektoré osobitné morálne normy na biblických základoch (napr. zákaz antikoncepcie), odvolávanie sa na teologickú koncepciu morálnej problematiky (odhad dôsledkov), nárok na právo osobného svedomia oproti náuke magistéria. Námietky sú neraz formulované bez vedeckej dôkladnosti, ktorou sa vyznačuje vážna teologická reflexia. Niekedy sa prichádza až k osobným útokom.

  1. Každý manželský pár, ktorý zažíva ťažkosti si zaslúži rešpekt a lásku, najmä keď rôzne okolnosti života – nielen morálne, ale aj ekonomické – robia ťažkým naplnenie morálnej povinnosti. Cirkev ako matka a učiteľka je povolaná inšpirovať sa postojom svojho Pána, od ktorého dostáva dar pastoračnej lásky: je to postoj pochopenia a trpezlivosti a milosrdenstva a zároveň jasný a silný postoj pri ohlasovaní a vysvetľovaní pravdy a morálnej normy, ktorej zachovávanie je nutná podmienka naozaj humánneho života na ceste svätosti, ku ktorej sú všetci povolaní.
    Ako dosvedčujú evanjeliá, pravda a milosrdenstvo sa prenikajú navzájom a tvoria jediný a nedeliteľný prístup Pána Ježiša. Slová, ktorými sa Ježiš obracia na hriešnu ženu majú mimoriadne významnú a paradigmatickú jasnosť ohľadom jeho pastoračného prístupu: „Nikto ťa neodsúdil? Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš“ (Jn 8,10-11). Nazývajúc dobro a zlo ich menami Ježiš nefalzifikuje morálnu pravdu, ale ju dosvedčuje jednoznačným spôsobom: ponúkajúc svoju milosrdnú lásku hriešnej a kajúcej žene ju privádza k pravde a spáse.
    Ak sa chce skutočne pomôcť manželským párom, ktoré prežívajú ťažkosti, láska a pastoračná starostlivosť nemôžu byť oddelené od pravdy, nemôžu vylúčiť, alebo oslabiť povinnosť presne nazvať dobro a zlo. To vyjadril aj Pavol VI v encyklike: „V ničom nezmenšiť Kristovu spásonosnú náuku je osobitná forma lásky k dušiam“ (HV 29).
    Povinnosť nazvať dobro a zlo v oblasti zodpovedného rodičovstva bolo splnené Pavlom VI v HV. Tú istú povinnosť, v súlade s 2. Vatikánskym koncilom plní aj pápež Ján Pavol II.
  2. K tejto povinnosti patrí aj tvrdenie, že nie sú možné výnimky z morálnej normy v HV o antikoncepcii, keď zakazuje vnútorne nesprávny skutok. Podobné tvrdenie nie je prísnou a neústupnou interpretáciou morálnej normy. Je to jasná a explicitná náuka Pavla VI, viackrát zopakovaná súčasným pápežom.
    V encyklike HV čítame: „V skutočnosti, ak je niekedy dovolené tolerovať menšie zlo s cieľom zabrániť väčšiemu zlu, alebo dosiahnuť väčšie dobro, ani z najvážnejších dôvodov nie je nikdy dovolené konať zlo, aby sa dosiahlo dobro, teda spraviť objektom pozitívneho skutku vôle niečo, čo je vnútorne nesprávne z morálneho hľadiska, a teda nehodné ľudskej osoby, hoci aj s úmyslom zachovať, alebo podporiť individuálne, sociálne, alebo spoločenské dobrá“ (14).
    Toto nie je teologický názor, o ktorom sa dá voľnej diskutovať, ale ako jasne povedal Ján Pavol II 5.6. 1987 „to čo Cirkev učí o antikoncepcií nepatrí k témam voľnej teologickej diskusie. Učiť opak znamená uvádzať do omylu morálne svedomie manželov“.
  3. Kresťanská morálna tradícia vždy rozlišovala medzi pozitívnymi (príkaz konať) a negatívnymi normami (zákaz konať). Okrem toho sústavne a jasne tvrdila, že spomedzi negatívnych noriem, tie ktoré zakazujú vnútorne nezriadené skutky, nepripúšťajú výnimky. Tie skutky sú neusporiadané z morálneho hľadiska z dôvodu ich vlastnej štruktúry, teda samé v sebe, teda protirečia osobe v jej osobitnej hodnote ako osoby. Práve z tohto dôvodu sa tieto skutky nemôžu stať z morálneho hľadiska „usporiadanými“ žiadnym úmyslom, subjektívnymi okolnosťami, pretože tieto nedokážu zmeniť štruktúru skutkov.
    Medzi ne sa kladie aj antikoncepcia: sama v sebe je vždy morálne nesprávna, pretože objektívne a vnútorne (nezávisle na úmysle, motivácií a subjektívnej situácií) protirečí „vlastnému jazyku, ktorým sa vyjadruje vzájomné a úplné darovanie sa manželov“ (Familiaris Consortio, FC 32).
    Samotná kresťanská morálna tradícia vždy zastávala rozdiel – nie oddelenie ani protiklad – medzi objektívnou nezriadenosťou a subjektívnou vinou. Z tohto dôvodu, keď ide o hodnotenie subjektívneho morálneho správania, nutne sa odvolávajúc na normu zakazujúcu zlo antikoncepcie, je absolútne legitímne zohľadniť rôzne faktory a aspekty konania konkrétnej osoby, nielen jej úmysly a motivácie, ale aj rôzne okolnosti jej života, na prvom mieste všetky faktory, ktoré môžu ovplyvniť je poznanie a slobodnú voľbu. A táto subjektívna situácia, hoci nikdy nemôže zmeniť na „riadne“, to čo je vnútorne nezriadené, môže v rôznom stupni vplývať na zodpovednosť osoby, ktorá koná. Ako je známe, toto je všeobecný princíp, ktorý sa aplikuje na každé morálne zlo – aj skutky zlé samé v sebe, a teda sa aplikuje aj na antikoncepciu.
    V tomto zmysle sa v morálnej a pastorálnej teológií, ako aj v oblasti vyjadrení Magistéria vyvinul pojem „zákon postupnosti“. Tento zákon sa však nesmie byť zamieňať s neprijateľnou „postupnosťou zákona“ (FC 34).
    Pri hodnotení osobnej zodpovednosti je nutné odvolávať sa na svedomie jednotlivca. V zhode s prirodzenosťou a cieľom, svedomie musí byť „čisté“ (2Tim 1,3), povolané jasne zjavovať pravdu (2Kor 4,2).
    Morálne svedomie kresťana , alebo člena Cirkvi má intímnu ekleziálnu konfiguráciu, vďaka ktorej je otvorené voči náuke Magistéria. Druhý Vat. Koncil hovorí manželom: V ich správaní nech sú si kresťanskí manželia vedomí toho, že sa nemôžu riadiť svojou ľubovôľou, ale vždy v súlade so svedomím, ktoré je konformné so samotným Božím zákonom; poslušní voči Magistériu, ktoré autentickým spôsobom vysvetľuje tento zákon vo svetle evanjelia (GS 50).
    Všetkým, ale najmä kňazom ako pastierom duší je zverená úloha pomáhať a sprevádzať trpezlivou a odvážnou láskou manželské páry, aby si formovali svedomie schopné hodnotiť podľa pravdy a viesť vždy hlbší duchovný život, ktorý je nutný pre pochopenie a žitie nárokov Božieho zákona v sociálnom a kultúrnom kontexte, ktorý je často málo, alebo vôbec žičlivý.
    Morálni teológovia, ak nechcú protirečiť svojej profesionálnej ontológií študentov a učiteľov morálnej náuky Cirkvi, nesmú tvoriť prekážky pre morálne svedomie manželov na ceste k pravde ich lásky. Toto nastáva najmä keď sa živia pochybnosti a zmätky verejnými protestmi proti opakovaným vyhláseniam magistéria.
  4. Pochybnosti v súčasnej diskusii nutne smerujú k otázke cirkevného magistéria.
    U laikov sa často objavujú otázky o jeho kredibilite. Ale prečo sa otvorene neuzná, že jeden z dôvodov, ktoré ohrozujú a ničia túto kredibilitu sú práve protesty, ktoré niektorí teológovia vzniesli voči encyklike HV a neskôr voči exhortácií FC?
    U veriacich vznikajú zmätky a neistota, keď dokonca niektorí teológovia hovoria o vyhláseniach magistéria zamlčiac, alebo deformujúc ich špecifickú podstatu a pôvodnú funkciu. Každý veriaci by mal vedieť, že magistérium nemôže byť správne interpretované s použitím tých kritérií, ktoré sú vlastné humanitným vedám, ani nie s použitím socio - kultúrneho kritéria väčšieho, či menšieho súhlasu s magistériom. Naopak, nakoľko sa jedná o dar Ježišovho Ducha pre Cirkev na jej autentickú službu, čiže v sile Kristovej autority pre vieru, ktorou treba veriť a uplatňovať ju v živote (LG 25), magistérium môže byť pochopené zodpovedajúcim spôsobom a plne prijaté iba vierou.

Je vhodné zopakovať slová Pavla VI kňazom: „vaša prvá úloha – najmä pre tých, ktorí vyučujú teológiu – je predkladať jednoznačným spôsobom náuku Cirkvi o manželstve. Ako prví dávajte pri výkone vášho povolania príklad vnútornej a vonkajšej vernosti magistériu Cirkvi. Táto vernosť zaväzuje nielen z vonkajších dôvodov, ale najmä ako dar Ducha Svätého, ktorý je vám ako pastierom Cirkvi daný osobitným spôsobom na vyučovanie pravdy (LG 25; HV 28).“ „Hovorte s dôverou a presvedčení, že Duch Boží, ktorý asistuje magistériu pri predkladaní náuky, osvetľuje srdcia veriacich, aby dali svoj súhlas“ (HV 29).
Nechýbajú ani obvinenia magistéria z nevhodného nástojenia na morálnych problémoch manželského života a najmä tých, ktoré sa týkajú lásky a života. Bol by to však nesprávny a nebezpečný dôraz, ktorý sa zastavuje na okrajových prvkoch vzhľadom na globálnu pravdu a ktorý neberie do úvahy hierarchiu právd.
Podobný dôraz môže znechutiť tých, ktorí nesúhlasiac s náukou Cirkvi by uprednostnili mlčanie, alebo „moderné vyjadrovanie“. Ale tento dôraz je plne zdôvodnený, ak sa zohľadní, že na teologickej úrovni je sexualita zakorenená v ľudskom bytí, stvorenom na Boží obraz (Gn 1,27) a ktorý na antropologickej úrovni má osobitný význam i esenciálne, nakoľko je základným povolaním osoby k láske.
Touto náukou o manželskej morálke magistérium žije a dosvedčuje osobitnú úctu k Bohu a jeho plánu, a tak aj pre hodnotu ľudskej osoby.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo