Viditeľný svet

Medzi základné náboženské problémy patrí pomer človeka k viditeľnému svetu a k Bohu.

Od začiatku nášho duchovného života stojíme pred dvojakou možnosťou – aspoň tak sa to zdá... Buď budeme hľadať Boha vo svete, alebo vyhlásime, že Boh je zásadne odlišný a oddelený od sveta. V prvom prípade však hrozí nebezpečenstvo upadnutia do panteizmu, monizmu, či materializmu. Boh totiž – ako Stvoriteľ sveta - je prítomný vo svete, preniká každú jeho čiastku, no zároveň zostáva transcendentný a svet (vesmír) nekonečne presahuje. V druhom prípade je však taktiež prítomné nebezpečenstvo; ak budeme chápať Boha a hovoriť o ňom, ako o niekom, kto s týmto svetom nemá nič spoločné a z toho dôvodu ho treba hľadať mimo hraníc materiálneho sveta (vesmíru), tak budeme právom kritizovaní za to, že náboženstvo odvádza človeka od tohto sveta.

Zmienený problém nám nepomáhajú – pri povrchnom čítaní - riešiť ani texty Písma a kresťanskej asketickej literatúry. Kresťanskí askéti hovoria napríklad takto: „Láska k Bohu a láska ku svetu sú nezmieriteľné.“ Ale ani Písmo nezaostáva v zdanlivej nezmieriteľnosti dvoch lások v jednom človeku: lásky k Bohu a lásky ku svetu. V Prvom liste sv. apoštola Jána čítame: „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska“ (1Jn 2, 15). Ten istý apoštol vo svojom evanjeliu píše: „Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí“ (Jn 15, 18-19). Z týchto textov je „zrejmé“, že kresťanstvo nabáda veriaceho k dištancovaniu sa od sveta, učí ho nenávidieť tento svet - ako mnohí tvrdia.

No predsa len apoštol Ján vo svojom evanjeliu píše aj opačne: „Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik kto v neho verí, ale aby mal život večný“ (Jn 3, 16). A tiež v synoptických evanjeliách čítame, že Kristus je „Spasiteľ sveta“ a svojich učeníkov posiela „do celého sveta“ (porov. Mk 16, 15), aby boli „svetlom sveta“ (porov. Mt 5, 14). Tieto texty zasa hovoria o láske Boha k svetu, o tom, že Kristov učeník sa musí zaujímať o tento svet, ba že – ak je to v záujme dobra sveta – musí byť pripravený i zomrieť z lásky k nemu, podobne ako jeho Majster.

Aký postoj má teda kresťan zaujať ku svetu: má zvoliť útek zo sveta (má nemilovať tento svet), alebo má zvoliť dialóg so svetom (má ho milovať)? Aj tu platí (ako sme kedysi hovorili v spojitosti s „telom“), že musíme správne rozumiem významu slova „svet“. Najdôležitejšie sú jeho štyri významy:

1. svet viditeľný a neviditeľný (t.j. všetko, čo Boh stvoril);
2. viditeľná príroda (to, čo osvetľuje slnko - svetlo; „svet“ totiž znamená pôvodne svetlo);
3. ľudská spoločnosť;
4. skazená spoločnosť, zlé prostredie, pokušenie.

Z tohto rozlíšenia pojmu „svet“ potom vyplýva nasledovný postoj kresťana k nemu.

Ak máme na mysli svet v prvých dvoch významoch, potom si uvedomujeme, že tento „svet“ stvoril Boh ako „dobrý“ a pripravil ho ako krásnu záhradu pre človeka, ktorý ju má svojou činnosťou zveľaďovať a užívať jej dobrá. V tomto prípade nemožno hovoriť o „úteku zo sveta“; naopak - ako o tom hovoria duchovné knihy - o správnom užívaní sveta, o užívaní tvorov. Taký príklad nachádzame napr. v Exercíciách sv. Ignáca: „Všetko na zemi je stvorené pre človeka, aby mu pomáhalo k dosiahnutiu cieľa, pre ktorý je on sám stvorený.“ Hneď za tým sa vyjadruje základné pravidlo pre „užívanie sveta“: natoľko smieme a musíme užívať všetkého, nakoľko to vedie k dobrému. Ak je svet „dobrý“, potom môže byť iba prostriedkom k dobrému. Všetko ostatné nie je užívanie, ale zneužívanie.

Západní autori v tejto súvislosti radi poukazujú na to, ako sa dá všetko využiť k dobrému skutku: pole, dom, peniaze, zdravie atď. Východní autori (ktorí majú väčší sklon ku kontemplácii), s väčším nadšením hovoria o kráse sveta, jeho harmónii, farbách. To všetko nám slúži k tomu, aby nám to pripomínalo veľkosť a krásu Tvorcu. Príroda sa potom stáva „školou duší“, knihou, v ktorej čítame o Bohu. Moderní autori pridávajú nové úvahy. Hovoria o zodpovednosti dnešného človeka za prírodu, za tvárnosť zeme, aby zostala čistým a dôstojným príbytkom pre všetkých ľudí.

Svet, chápaný ako „ľudská spoločnosť“ nás taktiež vyzýva, aby sme sa doňho začlenili a svojou činnosťou sa spolupodieľali na jeho budovaní. Kresťan je povolaný, aby sa pričiňoval o vzrast pozemského blaha celej ľudskej rodiny, ale zároveň je povolaný a mocou krstu poslaný do tej istej spoločnosti, aby ju privádzal k evanjeliovým hodnotám.

Štvrtý, morálny zmysel slova „svet“, kde ho chápeme ako „skazenú spoločnosť“, „hriešne prostredie“, „príležitosť k pokušeniu“ a pod., tam je na mieste slovo – „útek zo sveta“. Svet v tomto zmysle je totiž hrozbou pre život našej duše.

Na záver ešte ponúknem text „Umbrijskej piesne“ (Umbria je kraj, kde žil sv. František Assiský). Tento text básnickou rečou rieši nami nastolený problém: Či je možné zároveň milovať Boha i svet (človeka)?

Raz s plačom Kristovi sa priznal František:
„Ja mám rád slnko, aj zástupy hviezd,
mám Kláru rád, jej sestry tiež.
Veď ľudské srdce najviac milujem
a všetko, čo je krásne,
ó, Pane, môj.
Ach, odpusť, prosím, viem,
že milovať mám teba len,
ach, odpusť, prosím, viem,
že milovať mám teba len.“

S úsmevom dal mu Pán svoju odpoveď:
„Ja mám rád slnko, aj zástupy hviezd,
mám Kláru rád, jej sestry tiež.
Veď ľudské srdce najviac milujem
a všetko, čo je krásne,
ó, František, môj.
Už nenariekaj viac,
veď čo ty aj ja milujem,
už nenariekaj viac,
veď čo ty aj ja milujem.“

František odvetil s piesňou radostnou:
„Ja mám rád slnko, aj zástupy hviezd,
mám Kláru rád, jej sestry tiež.
Veď ľudské srdce najviac milujem
a všetko, čo je krásne,
ó, Pane, môj.
Za svet ti ďakujem,
že celý v láske mať ho smiem,
za svet ti ďakujem,
že celý v láske mať ho smiem.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo