Tajcnárova „oral history“

Priekopník „oral history“, fanúšik Slovana, dlhoročný pracovník vo Figare a rehoľný brat, ktorého poznali všetci jezuiti na Slovensku - Jozef Tajcnár, muž, ktorý neoslovoval výškou kníh v podobe napísaného slova, ale hĺbkou ľudskosti, modlitby a služby. Jednoducho, človek, ktorý žil naplno to „jezuitské“ – „žiť tak ako Ježiš“ v pozícií rehoľného brata Spoločnosti Ježišovej. Zomrel v deň svojich narodením 24. marca 2011 v Bratislave v nemocnici Milosrdných bratov.

Narodil sa v roku 1924 v Košolnej (okres Trnava) a do Spoločnosti Ježišovej vstúpil ako osemnásťročný. V roku 1950 ho zastihla násilná likvidácia kláštorov (Akcia K) a zákaz činnosti v spoločenstve rehoľných bratov. Dlhé roky pracoval v závode Figaro a stal sa vášnivým fanúšikom Slovana. Takto ho poznali jeho kolegovia v práci, kde pracoval 29 rokov. Keď začali hromžiť a nadávať, obrátil reč na futbalový klub a hneď sa debata otočila iným smerom.

Ešte v čase totality ho poveril provinciál jezuitov páter Osvald zdokumentovať svedectvá starších pátrov, ktorí mali viac ako 70 rokov. „Provinciál Osvald vybral pre túto prácu Jozefa, lebo pre jeho nenápadnosť bola pravdepodobnosť, že mu urobia prehliadku bytu, nízka. Ostatné bolo riziko, aké berie na seba každý, keď sa do niečoho púšťa,“ spomína páter Milan Hudaček, SJ. Tajne navštevoval spolubratov z rehole jezuitov a na „malý“ diktafón ponahrával cenné svedectvá zo života rehoľníkov. Riskoval pri tom veľmi veľa. Zachytenie svedectva o pokračovaní rehoľného života v Československu v dobe komunizmu nebolo riskantné len pre samotného frátra Jozefa, ale prezradenie mohlo rovnako ohroziť aj tých, ktorí nahrali svoje svedectvo na diktafón. Našťastie jeho ilegálna činnosť ostala neprezradená, a tak sa nám uchovalo cenné svedectvo „Tajcnárovej oral history“ na viac ako päťdesiatich kazetách (časť svedectiev bola zozbieraná po roku 1989).

Fráter Tajcnár vynikal obrovskou pokorou a službou. Každému rehoľníkovi vlastnoručne vyrobil ruženec, a nebol len pasívnym darcom tohto nástroja modlitby. V Ivanke pri Dunaji sa často prechádzal cez park s ružencom v ruke, ticho, v modlitbe. Neskôr všetko utrpenie a bolesti obetoval pre nové povolania a Spoločnosť Ježišovu. Mladým hovorieval: „Modlite sa, aby si Vás Boh povolal do svojej žatvy.“ Nie pasívne čakanie odpovede, ale aktívna verba byť Kristov v službe, pokorne a v tichu rehoľného života.

Kto ho nahradí? Možno, každý z nás, ak aspoň nachvíľu budeme žiť „to jeho“: Byť fanúšikom Slovana znamená zmeniť reč na niečo iné, keď sa ohovára a ubližuje. „Tajcnárova oral history“ hovorí o odvahe riskovať a schopnosti reflektovať minulosť, aby sme sa pohli ďalej. Vyrábať ružence znamená prejaviť úctu voči tým, ktorí sú nám najbližšie, a myslieť na nich v modlitbe. My, ktorí sme ho poznali, vieme, že na tejto ceste máme svojho orodovníka v nebi.

František Neupauer

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo