Argumenty pre latinskú omšu (1. časť)

Autor: Dietrich von Hildebrand, preklad: A. Škubla, zdroj
Dietrich von Hildebrand bol jedným z najvýznamnejších svetových kresťanských filozofov, profesor na Fordham Univerzite. Pápež Pius XII. ho nazval „učiteľ Cirkvi 20-teho storočia“. Pápež Benedikt XVI, ešte ako kardinál Ratzinger, v predslove k jeho biografii The soul of a Lion napísal: „Jeho rozsiahle diela z kresťanskej filozofie, teológie spirituality a v obrane učenia Cirkvi ho radia medzi veľkých mysliteľov 20-teho storočia.“

Zhrňme stručne argumenty pre Novú liturgiu, aby sme teraz mohli študovať ich korene: Nová forma svätej omše je dizajnovaná tak, aby spájala celebranta a veriacich v spoločnej aktivite. V minulosti veriaci navštevovali omše viac v určitej osobnej izolácii, každý modliaci sa účastník liturgie si vykonával svoje súkromné pobožnosti, alebo v najlepšom prípade sledoval prebiehajúce obrady pomocou svojho misála.

Dnes môžu veriaci dosiahnuť viac spoločenský charakter slávenia a sú vyučovaní, aby toto slávenie chápali ako spoločnú sviatostnú hostinu. Predtým kňaz mrmlal v mŕtvom jazyku, ktorý vytváral bariéru medzi kňazom a veriacimi. Teraz všetci hovoria svojim národným jazykom, čo viac napomáha k zjednoteniu kňaza a ľudu v jedno. V minulosti kňaz recitoval sv. omšu obrátený k ľuďom svojim chbtom, čo vytváralo náladu nejakého ezoterického rýtu. Dnes, pretože kňaz je obrátený tvárou k ľudu, omša je viac bratskou udalosťou. V minulosti kňaz intonoval čudné stredoveké chválospevy. Dnes celé spoločenstvo spieva piesne s jednoduchými nápevmi a pre všetkých dôverne známimi textami, ba dokonca sa experimentuje s rôznymi žánrami populárnej hudby. Argumenty pre nový rýtus omše sa v podstate redukujú na tento jeden hlavný bod: napomôcť, aby sa veriaci v Božom dome cítili čo najviac ako doma.

Naviac, hovorí sa, že tieto inovácie majú schválenie Autority: sú predstavované ako poslušná odpoveď na ducha Druhého Vatikánskeho Koncilu. To sa tvrdí aj napriek tomu, že koncilová končtitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium nezachádza ďalej, ako k povoleniu sv. omše v národnom jazyku v tých prípadoch, keď to biskup partikulárnej Cirkvi považuje za žiaduce; Konštitúcia jednoznačne trvá na zachovaní latinskej sv. omše a dôrazne potvrdzuje Gregoriánsky chorál. Ale rozdiel medzi dovolením a prikazovaním nemá vplyv na liturgických „progresivistov“. Neváhajú autorizovať ani také zmeny, ako státie pri prijímaní Eucharistie, o ktorých sa konštitúcia nezmieňuje ani v náznakoch. Progresivisti argumentujú tým, že tieto uvoľnenia smú byť zavedené preto, že Konštitúcia je koniec koncov len prvý krok v určitom vývojovom procese. A zdá sa, že sú v tomto smere úspešní. Je ťažké dnes nájsť latinskú sv. omšu kdekoľvek na svete, napr. v USA už prakticky neexistuje. Dokonca aj omše v kláštorných konventoch sa slúžia v národných jazykoch a nádherný Gregorián je vymenený za nevýrazné melódie.

Znepokojujem sa nie o legálnosť statusu týchto zmien. A dôrazne si želám nebyť pochopený ako niekto, kto ľutuje, že Konštitúcia povoluje doplniť latinčinu národnými jazykmi. Čo ale chcem v nasledovnom článku rozvinúť, je analýza faktu, že nová sv. omša úplne nahradila latinskú omšu, teda, že starobilá liturgia je bezohľadne vyradená a väčšine Božieho ľudu absolútne nedostupná.

Tím, čo podporujú tento vývoj, by som rád položil zopár otázok: Či nová omša, viac ako tá starobilá, pohýňa ľudského ducha – evokuje zmysel pre večnosť? Pomáha pozdvihnúť naše srdcia od starostí každodenného života – z jeho čisto prirodzených svetských aspektov – ku Kristovi? Zintenzívňuje ducha hlbokej poklony a úcty, určitý zmysel pre posvätno?

Samozrejme tieto otázky sú rečnícke a samo-odpovedajúce si. Nastolil som ich, lebo si myslím, že všetci premýšľaví kresťania budú chcieť zvážiť ich dôležitosť predtým, ako by vyslovili záver o kladoch novej liturgie. Aká je rola úcty, hlbokej poklony v opravdivom kresťanskom živote, a predovšetkým v opravdivej kresťanskej oslave Boha?
Úcta a hlboká poklona dávajú príležitosť zažiť to, že maximálna vznešenosť človeka je v capax Dei (mať „vnútorné uschopnenie-kapacitu pre Boha“). Úcta, bázeň má hlavný význam vo všetkých základných doménach ľudského života. Oprávnene sa môže nazvať „matkou všetkých čností“, pretože ona je základným postojom, ktorý všetky čnosti predpokladajú. To najprostejšie gesto úcty je odpoveďou bytiu ako takému. Úcta je tým, čo umožňuje rozlíšiť majestátnosť, ktorá je bytiu vlastná, od čírej ilúzie alebo fikcie; je to rozpoznanie vnútornej konzistencie a pozitívnosti bytia – v nezávislosti od našich momentálnych nálad. Poklona, úcta dávajú bytiu možnosť rozvinúť sa do takého, akým ono bolo „na počiatku“ a prevravieť ku nám, zúrodňujú naše mysle. Tak úcta je nepostrádateľná k akémukoľvek adekvátnemu poznaniu bytia. Hĺbka a plnosť bytia, a predovšetkým jeho tajomstvá, sa nikdy neobjavia v žiadnej inej, ale len v uctievajúcej mysli. Spomeňme tiež, že úcta je konštitutívnym prvkom schopnosti žasnúť, ktorú Platón a Aristoteles považovali za nevyhnutnú podmienku pre filozofiu. Naozaj, neúcta je najhlavnejším zdrojom filozofických omylov. Ale ak úcta je nevyhnutný základ pre všetko vierohodné poznanie bytia, potom je, okrem toho, nevyhnutná aj na pochopenie a správne ocenenie hodnôt zasadených v bytí. Len pokorný človek, ktorý je pripravný uznať existenciu niečoho väčšieho ako on sám, ktorý je ochotný byť ticho a dovoliť, aby objekt ku nemu prehovoril, človek ktorý sa otvára, je schopný vstupu do majestátneho sveta hodnôt. Naviac, keď raz už bola rozpoznaná postupnosť-hierarchia-odstupnovanie hodnôt, nastupuje nový druh úcty, úcta, ktorá dáva kladnú odpoveď nie len vznešenosti bytia ako takého, ale aj konkrétnej hodnote určitého konkrétneho bytia a jeho správnemu zaradeniu do hierarchie hodnôt. A táto nová úcta-bázeň dáva priechod objavovaniu stále nových hodnôt.
Človek, ako stovrená osoba, reflektuje svoj vnímavý charakter na bytie výhradne len v postoji úcty; maximálna vznešenosť človeka je byť capax Dei. Inými slovami, človek má vnútornú kapacitu akosi uchopiť niečo vyššie od seba samého, byť tým ovplyvňovaný a zušlachťovaný, aby sa tomu bytiu slobodne oddal vo svojom vlastnom záujme – dávajúc tak čistú odpoveď na jeho hodnotu. Táto schopnosť presiahnuť seba samého odlišuje človeka od rastlín a živočíchov; rovnako tiež tá schopnosť v človeku „bojuje“ o naštartovanie svojej vlastnej hnacej sily, ktorá pohýňa osobu k svojmu sebanaplneniu. Takže, je to len človek majúci úctu-bázeň, ktorý vedome presiahne seba samého a tak sa dostáva do súladu s jeho základnou podmienkou byť ľudským a s jeho metafyzickou situáciou.

Stretáme lepšie Krista cez povznesenie sa ku Nemu alebo Jeho stiahnutím Ho dolu do nášho všedného sveta?

Na rozdiel od vyššie povedaného, neúctivý človek pristupuje k bytiu buď v postoji arogantnej povýšenosti alebo netaktnej a samoľúbej nafúkanej familiárnosti. V oboch prípadoch je taký človek zmrzačený; je ako taký, čo prichádza tak blízko ku stromu alebo budove, že ju vlastne už viac nemôže vidieť. Namiesto toho, aby si zachoval náležitý duchovný odstup zotrvávajúc v úctivom silenciu, žeby bytie smelo ku nemu vypovedať svoje slovo, on sa natíska a týmto, v konečnom efekte, umlčiava bytie. V žiadnej inej oblasti nie je úcta (bázeň) taká dôležitá, ako v náboženstve. Ako vidíme, ona úplne ovplyvňuje vzťah človeka k Bohu. Ale mimo to, že vlastne preniká skrz-naskrz celé náboženstvo, týka sa a obzvlášť uctievania Boha. Existuje intímna previazanosť medzi úctou (bázňou) a posvätnom: bázeň nám dovoľuje zakúšať posvätno a pozdvihnúť sa ponad profánnosť; neúctivosť nás zasa oslepuje voči svetu posvätna. Úcta, úžas, hrôza – áno naozaj, aj strach a chvenie – sú špecifickou odpoveďou na posvätno.

Rudolf Otto jasne rozpracoval túto tému v jeho známej štúdii Idea Svätého. Kierkegaard tiež obracia pozornosť na bytostnú rolu úcty v náboženskom akte, pri strenutí s Bohom. A nechveli sa aj židia v hlbokej hrôze, keď kňaz prinášal obetu do Svätine Svätých? Nebol Izaiáš zdrvený bázňou Božou, keď videl Jahveho v chráme a zvolal: „Ktože som ja? Ja úbožiak! Som človek s nečistými perami ... a moje oči videli Kráľa, Pána zástupov?“ A nedosvedčujú aj slová sv. Petra po zázračnom rybolove „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny!“, že keď sa prevalí cez nás Božia realita, sme zasiahnutí strachom a bázňou Božou? Bl. kardinál Newman raz v jednej poslucháčov ohromujúcej kázni povedal, že človek, ktorý nemá strach a úctu-bázeň, nepoznal realitu Boha.

Keď sv. Bonaventúra napísal v Itinerium Mentis ad Deum (Cesta mysle k Bohu), že len človek túžby (ako Daniel) môže pochopiť Boha, myslel tým, že musí byť dosiahnutý určitý postoj duše, aby duša mohla porozumieť veci v Božom svete, do ktorého ju On chce voviesť.

Táto rada môže byť obzvlášť dobre aplikovaná na liturgiu Cirkvi. To sursum corda – pozdvihnutie našich sŕdc – je prvou požiadavkou pre skutočnú participáciu na omši. Nič by nemohlo lepšie prekaziť stretnutie človeka s Bohom, ako predstava/úmysel, že ideme k Božiemu oltáru akoby sme šli na zábavné, relaxačné spoločenské zhromaždenie. A toto je príčina, prečo latinská omša s Gregoriánskymi chválospevmi, ktoré nás vovádzajú do posvätnej atmosféry, ohromne prevyšuje omše v národnom jazyku dopĺňané pop-music piesňami, ktoré nás vedú do profánnej a iba prirodzenej atmosféry.

Základná chyba väčšiny inovácií je v predstave, že nová liturgia prináša najsvätejšiu obetu svätej omše bližšie k veriacim a majúc zostrihané jej starobilé rituály sa znižuje k substancii našich životov. Takže otázka je, či lepšie stretáme Krista v omši tým, že sa povznesieme ku Nemu, alebo tým, že Ho strhávame dolu do nášho vlastného prízemného všedného sveta. Inovátori by zamenili svätú intimitu s Kristom za nejakú nevhodnú familiárnosť. V tomto zmysle nová liturgia vlastne môže hroziť zahatením stretnutia s Kristom, ak sa vykonáva tak, že odrádza od úcty tvárou v tvár mystériu, že znemožňuje bázeň a hasí zmysel pre posvätno. Čo je naozaj podstatné, isteže, nie je to, či sa veriaci cítia na omši ako doma, ale či sa z ich bežných záležitostí života „vynoria“ do Kristovho sveta – či ich postoj je odpoveďou v najväčšej úcte-skláňaní sa: či sú nasýtení realitou Kristovou.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo