Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
27. máj 2021

Rozsievač: Ako naučiť deti dôverovať Bohu?

Rozsievač: Ako naučiť deti dôverovať Bohu?

Ilustračný obrázok: pixabay.com

Pripravil tím autorov, redakčne upravila Mária Kohutiarová

Začíname – seriál sprevádzania detí vo viere a inšpiračník pre rodičov je tu! Postup je jednoduchý – úvod vždy začína nástrelom na zamyslenie a posun v téme najprv pre nás rodičov. Skôr než začnete niektoré tipy/nápady pre jednotlivý vek detí uplatňovať vo výchove, najprv si dajte čas upevniť tento postoj viery sám na sebe, ideálne aj so svojou manželkou. Lebo – takto budete uveriteľní!

Čo vlastne dôvera je?

Všetci to slovíčko poznáme a vieme, aké je náročné ju vybudovať, udržať a aká je krehká. Ako veľmi by sme často chceli, aby percentá pevnosti dôvery neklesali po našich ľudských zlyhaniach – pretože znovu si ju získať je drina.

Dôvera je schopnosť spoľahnúť sa na niekoho, veriť mu na základe dobrého poznania natoľko, že jeho slovo mi stačí. Mám v ňom istotu. Neobávam sa v jeho prítomnosti ničoho nesprávneho. Som schopný zveriť mu aj svoj život, svoje tajomstvá, ba aj svoje pády, obavy a strach. Na to, aby dôvera žila, je potrebná silná, častá, obojstranná komunikácia, otvorenosť, pravda, trpezlivosť, úprimnosť a úcta. Ak cítime ako rodičia, aké je náročné udržať si dôveru hlavne dospievajúcich detí – o čo viac to platí vo vzťahu Boh a naše dieťa?

Ani vo viere nie je totiž možné bez dôvery existovať – na nej je postavený vzťah ja a Boh. Starý zákon dokonca viac používa slovo dôveraako viera. Boh je tu predstavený ako niekto, v koho môžeme vždy vložiť svoju nádej, pretože Boh je nekonečne dobrý. Istota Božej lásky voči človeku vedie k pevnej dôvere, že neexistuje nič ani nik, komu by sa dalo veriť viac, kto vždy plní svoje sľuby, kto vždy dá šancu, kto dvíha a nezabúda, kto je vždy nablízku s pomocou. Žalmy jasne pohŕdajú tými, ktorí sa spoliehajú na človeka alebo na majetok – oproti tomu, akou istotou je Boh, je to až smiešne spoliehať sa na niekoho iného ako na Boha. Starý zákon má mnoho postáv silnej dôvery, no jej prototypom je predovšetkým Abrahám. Jeho život stál práve na tom, že „uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť“ (Gn 15,6 , Rim 4). Tento muž bol presvedčený o tom, že Boha nemožno podozrievať zo zla – a s touto nádejou šiel každý deň do neuveriteľných ciest dobrodružstva s Bohom. V Novom zákone sa viac stretávame so slovom viera ako dôvera– no nič to nemení na tom, že Boh je tu vnímaný ako darca všetkého dobra, ten, ktorý má moc uzdravovať, zasiahnuť v prospech človeka, ktorý v neho skladá dôveru. A nakoniec, zasluhuje si našu dôveru ako ten, kto neváhal obetovať svojho jediného Syna, aby nám znovu mohol ponúknuť plnosť života, aký sme mali pred prvým hriechom. Komu by sa dalo/malo/mohlo viac dôverovať?

Ukázať našim deťom bez ohľadu na vek všetky aspekty tejto nádhery dôvery v nášho Boha je jedným zo základných kameňov viery. Skôr však ako vstúpime do jednotlivých vekových kategórií detí a postupov s tipmi, ako naučiť deti dôverovať Bohu, nesmieme zabudnúť na jedno: my ako rodičia učíme deti dôverovať aj tým, aký vzťah dôvery s nami majú, ako sa o jej stav staráme my doma... Takže je to výzva aj pre nás: vráťme sa späť k tomu, čo je potrebné pre dôveru. Aký je jej stav u nás doma? Čo s tým potrebujem/e práve teraz u nás doma urobiť? Čo pre mňa osobne znamená dôvera v Boha? Ako si ju žijem v bežnom živote? Dokážem o nej hovoriť – svojmu manželovi, deťom? Čo o nej viem zo Svätého písma?

Úloha pre rodičov

Prejdem si výzvy z posledného odstavca. Budem si vedome budovať dôveru v Boha v konkrétnych situáciách mojich dní. To, čo zažijem, budem zdieľať pri spoločnej večernej modlitbe.

Ako v téme viesť deti do 6 rokov (tím Katechéz Dobrého pastiera)

Kým začneme hľadať spôsob, ako najmenším deťom pomôcť pri budovaní dôvery Bohu, je dôležité, aby sme poznali ich duchovné potreby. Dieťa do 6 rokov potrebuje zažívať pocit istoty, bezpečia a bezpodmienečnej lásky. Je to pre vytváranie dôvery najcitlivejší vek. V tomto období sa buduje základ pre budúce postoje a spôsoby myslenia. To, ako si deti zažijú bezpečie a pocit, že sú milované, podvedome hlboko ovplyvní na celý život ich dôveru v Boha aj v ľudí.

Dieťa má v ranom detstve veľký vnútorný hlad po duchovne. Odpovedáme naň tým, že ho sprevádzame pri poznávaní Boha cez najväčšie podstaty viery upriamujúc ho pritom na láskavú a starostlivú Božiu tvár. Práve tá hlboko napĺňa duchovné potreby malých detí a formuje v nich dôveru v Boha – Dobrého pastiera (porov. Jn 10, 3-5.10b -11.14-16; Lk 15, 1-6; Ž 23). S najmenšími deťmi sa zameriavame na bezpodmienečnú lásku a starostlivosť Boha – Dobrého pastiera, ktorý sa stará o každú svoju ovcu; Boha, ktorý dal svojho Syna – Ježiša, a ten za nás zomrel a vstal z mŕtvych, je stále blízko nás v Eucharistii, Jeho svetlo prežiaruje všetku temnotu a krstom a skrze Ducha Svätého sme aj my dostali na ňom účasť. Pri rozprávaní sa vyhýbame zdrobneninám, infantilným vysvetľovaniam a prerozprávaniam udalostí Svätého písma rozprávkovým spôsobom. Počas dňa deťom ponúkame žasnutie nad krásou sveta, ktorý nás obklopuje, ukazujeme im svojím príkladom, ako sa o svet a ľudí okolo staráme a ďakujeme vlastnými slovami Bohu za všetko, čo nám každodenne dáva.

Pomáhať deťom vstupovať do dôverného vzťahu s Bohom môže premieňať aj nás, ak budeme najskôr s pokorou a v pravde skúmať svoje vnútro, svoj vzťah s Bohom a zameriame sa na skutočnú podstatu. Ak sa na túto cestu dáme, budeme deťom vzorom v prežívaní viery a z nej plynúcej radosti a pokoja.

Zo skúsenosti rodičov:

Často im zvyknem pripomínať anjela strážcu, aby sa nebáli v rôznych situáciách. Takisto v dôvere a prosbe o ochranu sa vždy modlíme, ak vyrážame autom – či k rodine alebo na výlet. 

(mama Ivetka)

Naučiť deti dôverovať Bohu pre mňa znamená odovzdať im dôveru v to, že Boh je nekonečne milujúci Otec, že chce ich dobro. Priala by som im, aby verili, že je neustále s nimi, že ich nesmierne miluje, že Jeho láska nie je založená na podmienkach a plnení pravidiel, ale že je nezištná, vždy prvá, vychádzajúca im v ústrety. Vec, ktorá síce znie jednoducho, ale jej naplnenie v praktickom živote vôbec nie je ľahké. Zvlášť nie preto, že sama mám s tým často problém, aj ja s tou dôverou Bohu vo svojom živote niekedy bojujem a často aj padám. Ako teda pestovať túto dôveru v deťoch? Cestou u nás osvedčenou je byť citlivý na mnohé malé situácie, ktoré život prináša, a práve v nich nasmerovať deti na to, že aj keď urobili zo svojho ľudského pohľadu všetko, ešte zďaleka ich možnosti nie sú vyčerpané, pokiaľ s danou vecou nezašli za Otcom…Alebo im ponúknuť, že za ním zájdeme spolu…a potom už len čakať na to, ako sa on prejaví… A on sa prejavuje a nenecháva zahanbiť. Tiež sa nám osvedčilo zostať pravdivý a úprimný, priznať pred deťmi, kde končia naše ľudské možnosti, ale že aj tak môžeme urobiť ešte niečo – zveriť celú situáciu Bohu. A fajn je, ak sa potom k tej situácii vrátime a, ak sa to dá, tak spolu s deťmi aj zhodnotíme, ako to nakoniec dopadlo. Bolo to dobré rozhodnutie odovzdať to Bohu? Ako to nakoniec Boh vyriešil? Alebo – ak stále výsledok nie je v dohľade – čo nám to nakoniec prinieslo, keď sme to odovzdali do jeho rúk?  

(Peťo a Evka, rodičia 4 detí)

Ako v téme viesť deti od 6 do 12 rokov (pripravuje Erko, dnes Ivka Kačurová)

Svoje deti sme chceli naučiť nielen veriť v Boha, ale hlavne veriť Bohu. Čo nám pomáha (pomáhalo) pri budovaní dôvery v Boha u našich detí?

Je to predovšetkým svedectvo našej vlastnej viery.

Vydávanie každodenného svedectva o našej dôvere v Boha je pre naše deti najlepšou učebnicou katechizmu. To, že nás vidia kľačať na kolenách, čítať Božie slovo, chodiť do kostola, na spoveď a na sväté prijímanie... Vtedy sa im to všetko stáva prirodzeným, lebo je to prirodzená súčasť nášho života. Je dôležité, keď kresťanom som a nie, keď sa naňho iba hrám. Deti spoznajú nesúlad, keď nežijeme to, čo hovoríme.   

Je dôležité, aby svedectvo viery vydávali obaja rodičia, avšak z praxe vieme, že často to býva len jeden rodič, ktorý vedie dieťa k Bohu. Ale keď zapálime hoci aj jednu zápalku, aj tá jedna prinesie svetlo do našich rodín. Nezúfajme! Prosme v modlitbe o pomoc Boha, lebo bez jeho požehnania budú márne naše namáhania.

Modlitba je základ

V modlitbe hľadáme aj nachádzame Boha a odpovede na otázky večného života i každodenných trápení... Modlitbu naše deti vnímali vždy radostnejšie a pozitívnejšie, ak sme pre ne pripravili aktivitu, ktorá im pomohla názorne pochopiť myšlienku z Božieho slova. Priložiť obrázok k textom, pripísať slová a vety k obrázkom, usporiadať vystrihnuté písmená... Do modlitby sme často vkladali ľudí, ktorých sme počas dňa stretli. Keď sa za niekoho modlíme, vyprosujeme preňho dobro a požehnanie, náš vzťah k nemu sa mení. Stáva sa našou „rodinou“, stáva sa súčasťou nás samých.

Komunikujme spolu

Všetci odborníci odporúčajú pýtať sa detí na ich vnútorné prežívanie – ako bolo v škole, čo sa odohralo medzi ich priateľmi, čo zažili pekné, veselé, nezvyčajné. Na základe častých takýchto rozhovorov a po uisteniach, že sa nás môžu pýtať na hocičo, deti k nám získali dôveru a skutočne sa nás veľa pýtali. Po spoločných večerných modlitbách neraz prišlo k rozhovorom o veciach, ktoré mali v sebe nespracované... Pýtali sa nás na veci, o ktorých sa rozprávali v škole so spolužiakmi alebo o ktorých niekde čítali. Neraz šlo o veľmi ťažké a náročné veci, ako napríklad smrť, prečo je nešťastie na svete, prečo niektorí ľudia sú neveriaci, prečo pri pohromách zomierajú mnohí ľudia... Niekedy sme im vedeli odpovedať hneď, inokedy sme si debatu na danú tému dohodli na ďalšie dni, čo nám dalo čas pripraviť si odpovede vďaka Youcatu, internetu alebo po rozhovoroch s kňazmi a inými „múdrejšími“ ľuďmi... A vždy sme sa snažili dávať im pravdivé odpovede na ich otázky, ale primerané veku.

A keď už sme boli aj my v koncoch, uisťovali sme ich o tom, že nech sa deje v ich živote čokoľvek, Bohu môžu stále dôverovať a Boh im môže dať tie najsprávnejšie odpovede. A ak to nebude hneď, určite to bude v pre ne správnom čase.

Ako na to z pohľadu rodičov

V tomto veku sme stavili na prirodzenú detskú zvedavosť a „žranie príbehov“. Vedeli sme, že naše deti fascinujú príbehy z minulosti, avšak nie iných, ale naše vlastné. Zážitky z čias bezstarostného detstva sme deťom servírovali v pravidelných dávkach pri hocijakej príležitosti. Akosi nám samy naskakovali do hlavy. Nezabudli sme ich okoreniť napätím a rozmerom záchrany „zhora“.  Niekto nečakane zasiahol, niekto nás ochránil, niekto nás nasmeroval...

Postupne si deti uvedomili, že namiesto šťastia, náhody či osudu sme mali nad sebou ochrannú ruku nášho Stvoriteľa. Nie vždy sme, samozrejme, vyviazli z nebezpečenstva bez ujmy, no aj pri príbehoch so smutným koncom sme poukázali na Božiu prítomnosť, lebo ona tam naozaj bola.

Hmatateľný dôkaz Božej starostlivosti o našu rodinu prišiel v deň svätého Mikuláša. Balíček tróniaci pred dverami obsahoval okrem všakovakých dobrôt i nemalú finančnú čiastkou. Ako? Kto? Kedy? Pátracia akcia zlyhala. Preverovanie stužiek, spôsobu viazania, veľkosti balíčka a skúmanie časových súvislostí neprinieslo ani náznak tušenia možného „vinníka“. Bola to riadna lekcia aj pre nás rodičov. Dodnes sme veľkorysého dobrodinca nevypátrali. Príbehy z detstva už nepôsobili ako rozprávka a deti začali rozmýšľať, klásť otázky a hľadať odpovede... 

Inzercia

(Monika, 6 detí)

Ako k téme viesť dospievajúcich (12 – 18 rokov) – Martina Šipošová, mama a metodička Diecézneho katechetického úradu v Bratislave

Teenagerské obdobie nie je ľahké ani pre teenagerov, ani pre rodičov. Skúsenosť teenagerov s dôverou na úrovni pekných rodinných vzťahov je pre skúsenosť dôvery s Bohom dobrým základom. Milosť stavia na prirodzenosti. Dôvera medzi rodičmi a deťmi prináša do vzťahu pocit bezpečia. Je krehká, vyžaduje si určitý jemnocit rodiča. V našej rodine sa vieme spolu smiať, zmýšľať o sebe dobre, riešiť konflikty s úctou a dovoľujeme si navzájom „byť iný“, aj zlyhávať. Učíme sa rozlišovať, kedy uprednostniť moje osobné dobro a kedy dobro rodiny.

Kritický postoj teenagerov k náboženským obsahom je prirodzený veku a vedie k ústupu „sakrálnej“ religiozity. Ich postoje sú často protirečivé. Rebelujú a vedome robia chyby. Aj Ježiš bol rebel. Preto tomu veľmi dobre rozumie, má pre nich veľké odpúšťajúce srdce a veľmi ich miluje.

Kompetenciu naučiť našich teenagerov dôverovať Bohu sme zverovali v modlitbe Duchu Svätému a my sme prijímali pozvanie stať sa pre nich príťažlivou vôňou nášho osobného vzťahu s Bohom. Každé dieťa malo k Bohu svoju cestu. Cesta k vzťahu s ním pre jedno z našich teenagerov bola cez rozprávania našich osobných zážitkov života s Bohom. Ďalšie z našich detí si vytváralo osobný vzťah s Bohom aj vďaka tomu, že sme ho „poslali“ riešiť si istý problém s Bohom. A tak syn začal skúšať funkčnosť našej výzvy. Pýtal sa Boha: Pane, ako to myslíš? Čo na to povieš? a čakal na odpoveď, ktorá prišla... robí to tak dodnes. Ďalším naším krokom bolo povzbudzovanie overovať si „Boží hlas“ v duchovnom sprevádzaní. Všetky naše deti ocenili príležitosť patriť do spoločenstva, samy dnes vedú spoločenstvá. Máme veľkú komunitu pezinských rodín, spolu rastieme vo vzťahu k Bohu a slúžime – jemu aj farnosti. Každou spomínanou malou skúsenosťou s Bohom rástla dôvera našich teenagerov v reálneho, dobrotivého Otca. Dnes majú tri zo štyroch našich detí 18, 20, 23 rokov a majú krásne vzťahy s Bohom.

Ako na to z pohľadu rodičov:

Najlepší spôsob, ako naučiť deti dôverovať Bohu, je sloboda! Dať deťom s rešpektom takú slobodu, akú Boh dáva nám!

(Mária, 4 deti)

Mám pocit, že na moje deti nezaberá nič. Tvária sa, že im je to všetko jedno. Ešte keď boli malé, tak som si myslela, že sme na dobrej ceste. Teraz si pripadám, ako že ja som divná a oni tí normálni, tolerujú ma, vypočujú, vytrpia a idú si svoje ďalej. Ja som svoju cestu viery našla sama, a tak ako mama vo výchove k viere trošku tápem. Robím to, ako cítim, modlím sa a dúfam. Zo začiatku som z toho chytala depku, že som na nič mamina. No potom som si povedala, že ak je Boh so mnou – a On je, to viem – tak potom je to ok. Stále sú však obdobia, kedy si zúfam, ale odovzdávam nás do tých najlepších rúk. Iné neviem... 

(Janka, 3 deti)

Ako k téme viesť dospelé deti (18 +), vdp. Ondrej Chrvala

Dôvera v Boha je veľmi osobná vec. Nevieme ju spôsobiť zvonka, a to dokonca ani u malých detí, nieto ešte u dospelých mladých. Dôvera v Boha vychádza z hĺbky človeka, je založená na vzťahu, ktorý ten človek má, a tomuto vzťahu sa rozhodne dôverovať. To, že to nedokážeme „dodať“ zvonka, však neznamená, že tomu nevieme nijako pomôcť. Naša pomoc ako rodičov spočíva vo vytvorení priaznivých podmienok, aby v nich mohla táto dôvera vyrásť. Chcem ponúknuť tri jednoduché rady, ako môžeme tieto podmienky vytvárať.

Prvou je pestovanie vďačnosti voči Bohu. Mladý človek bude dôverovať tomu, o kom vie, že do neho svoju dôveru vložiť môže. Tomu, kto je pre jeho život naozaj relevantný. A Bohu vďačíme za nesmierne veľa. Udržuje nás pri živote, dáva nám zdravie, stojí pri nás v tisícich chvíľach každý deň. Môžeme však robiť tú chybu, že to berieme ako samozrejmosť, že ho vnímame ako vzduch okolo nás, ktorý síce k životu nevyhnutne potrebujeme, ale už sme tak zvyknutí, že tu stále je, že jeho prítomnosť ani vedome neregistrujeme. Vďačnosť nám pomáha uvedomovať si, že Božia prítomnosť a pomoc nie sú samozrejmosť. Že sa musíme učiť vedome vstupovať do skúsenosti jeho lásky. A keď si uvedomujeme, za čo všetko sme mu vďační, ľahko vstúpime do vzťahu s ním a vieme sa o neho s dôverou oprieť. Bez denného prežívania vďačnosti môže byť Boh pre nás vzdialený (a teda ťažko s ním nadviažeme vzťah) alebo nemilujúci (a teda mu ťažko dôverujeme). Ako vždy: najprv sa musím učiť vďačnosti ja ako rodič. A na základe svojho príkladu k tomu môžem viesť aj svoje deti.

Druhou radou je, že môžem ako rodič byť dobrým „simulátorom“ toho, čo to znamená dôverovať. Vložiť dôveru s tým, že sa spoľahnem, že nebude zneužitá. Dôveru detí voči rodičom verím, že už budujete dlhodobo: dodržaním sľubov, ospravedlnením sa za chyby, pevnosťou v predsavzatiach. Pri dospelých deťoch však budovanie dôvery znamená aj to, že risknem a budem dôverovať ja im. Zverím im náročnú a zodpovednú úlohu, a pri jej plnení im nebudem neustále stáť za chrbtom, či náhodou nezlyhali. Dám im kľúče od auta a budem dôverovať, že šťastlivo a zodpovedne prídu tam aj späť. Zverím im jednu oblasť domácnosti a budem im dôverovať aj vtedy, keď to ešte nebude dokonalé a len postupne budú vstupovať do toho, ako to zvládať. Takto sa môžu naučiť, čo to vôbec znamená dôverovať; a tak aj ony môžu dôverovať svojmu nebeskému Otcovi.

Tretia rada znie: učte ich nebáť sa riskovať s Bohom. Prvou lekciou je praktizovanie samotnej druhej rady – že vy ste ochotní riskovať, keď dôverujete im (nebojte sa, vidia to a vážia si to, aj keď to nepovedia). Tak ich povzbuďte, aby dali Bohu výzvu, stavili na neho a vytrvalo čakali na jeho odpoveď. V malých veciach, aj vo väčších životných rozhodnutiach. Nech sa učia nedržať svoj život za každú cenu v rukách, ale dokázať ho vložiť do rúk niekoho, kto ich pozná lepšie ako ony samy, a postará sa o nich za každých okolností. A keď Boh na ich výzvu odpovie a odmení ich dôveru, nech si to zapíšu a pamätajú, aby mu nabudúce vedeli dôverovať ešte väčšmi. Samozrejme, aj tu platí ustavičné krédo rodiča: ak chceš, aby Bohu dôverovali tvoje deti, musíš mu najprv dôverovať ty sám.

Tak veľa síl do dobrodružstva dôvery voči Bohu so svojimi deťmi! A nezabudni: v tomto veku sú už tvojimi partnermi a môže sa stať, že o dôvere v Boha ťa naučia viac ako ty ich! 

Ako na to z pohľadu rodičov:

Samostatnou kapitolou školy dôvery v Boha boli rôzne zdravotné problémy či vážne úrazy, ktoré sme v našej rodine zažili a ktoré nás aj vďaka modlitbe posilnili. Zážitok modlitby veľkého spoločenstva za našu rodinu, alebo, naopak, našich detí za druhých, boli a sú veľkým povzbudením našej dôvery v Boha. Boha, v ktorého vieru sa zo všetkých síl snažíme odovzdávať aj našim deťom. A nebojíme sa, lebo vidíme, že si ich našiel a ony si našli jeho. 

(Katka a Kamil Baginovci, rodičia 4 dospelých detí)

Naučí to sám Boh, keď vidia zázraky, ktoré sa dejú, či už vypočuté modlitby, alebo ochranu, alebo rôzne „náhody“, na ktoré som poukázala napríklad pri večernej modlitbe, keď sme si povedali, „aha, to fakt nebola náhoda…“

(Mária, jedna dospelá dcéra)

 

Tip na koniec:

Pozrite si ako rodina film o Abrahámovi a debatujte o ňom. Čo sa vás na postave Abraháma dotklo? Čo sa môžete od neho naučiť? (Film je pre menšie deti aj v kreslenej verzii.)

 

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame