Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
23. máj 2021

Koniec jednej pandémie

Ako vieme, kedy je už "po" pandémii?
Koniec jednej pandémie

Prichádza jar. Stačí sa pozrieť kamkoľvek do ulíc, na plné terasy či niekde už aj do vnútorných priestorov podnikov - po roku aj pár mesiacoch sa rúška (a respirátory) opäť stávajú symbolom minulosti, ešte nutnou, no stále menej vyžadovanou súčasťou každodenného života. Emóciu strachu z akéhokoľvek sociálneho kontaktu nahrádza príjemný pocit nádeje, že postupne to všetko bude opäť raz za nami. Vo viedenských uliciach, v ktorých sám prežívam svoj študentský život, by bolo ťažké uhádnuť, že vonku vôbec nejaká pandémia je.

Pre všetkých je to však právom zaslúžený nádych - po pekle, ktoré sme nielen na Slovensku v posledných mesiacoch zažili, sa snáď nie je čo čudovať, že sa každý z nás nevie dočkať zahodiť rúško a vyraziť si do svojho obľúbeného podniku. Bolo to predsa len zopár mesiacov, ktoré sme strávili v temne, obklopení neustálymi správami o smrti a trápení zo všetkých strán. S príchodom jari, postupným otváraním a očkovaním to vyzerá na úspešný východ z pekla, s pandémiou na (snáď tentokrát už konečnom) odchode.

Napriek tomu všetkému sa však stále často prichytím pri nepríjemnom pocite kedykoľvek, keď sa ocitnem vo väčšej skupine ľudí, či už je to na plných uliciach či čakaní na semafor, často si neviem pomôcť s miernym pocitom ohrozenia. Moje podvedomie sa za dlhé mesiace pandémie naučilo vyhodnocovať riziko a upozorňovať ma, keď je okolo mňa priveľa ľudí. Z pohľadu spred pár rokov to znie úplne šialene - a právom. Neviem si však pomôcť - mesiace rúšok, odstupov a neustálych bezpečnostných opatrení s psychikou človeka jednoducho urobia svoje.

Mnohí ľudia z rôznych vekových skupín či povolaní by vám povedali niečo podobné - ako neuveriteľné sa im zdá, keď sa stredoškoláci vrátia do školy, či keď sa niektorí po mesiacoch uvidia so širšou rodinou, ktorú predtým nechceli nakaziť. Ako ťažké je niekedy dať si dole rúško aj v menšej skupine ľudí, kde je epidemiologické riziko už dnes skutočne nízke, či ako iní bojujú s nutkaním neustále si umývať ruky po každom podaní si rúk s partnermi na pracovnom stretnutí.

Všetko toto svedčí o úplne inom dopade pandémie na našu spoločnosť ako o tom, o ktorom sme už tak veľa počuli. Čísla mŕtvych a nakazených sú totiž kvantifikovateľné, a predovšetkým hrozivé. Ľudstvu sa nikdy nevrátia tie milióny obyvateľov, z ktorých mnohí zomreli zbytočne, ako výsledok šafárenia vlád a populistických politikov. O čom sa však rozprávame oveľa menej, je psychika spoločnosti, ktorú pandémia ovplyvnila snáď rovnako drasticky.

Dostať totiž človeka k tomu, aby doborovoľne obmedzoval svoje základné práva a slobody, ba aby sa až bál ich prestať obmedzovať, aj keď je riziko s každým dňom menšie, to je od vojnových čias niečo úplne bezprecedentné. Len pomaly a neisto začíname zisťovať, aké veľké psychologické jazvy na nás zanechali mesiace obmedzení a príkazov - ako veľmi nás zmenili ako spoločnosť.

Prirodzene sa nám potom naskytuje otázka, ktorú sa pýta čoraz viac ľudí - to je návrat k normálu. Jedna stránka odpovede je samozrejme epidemiologická, v ktorej máme stále väčšiu nádej, ktorú naskytuje (nielen) očkovanie a jeho účinky v krajinách ako sú USA či Veľká Británia, no na druhej strane sa vynára riziko nových variácií a mutácií vírusu. Rovnako dôležitá otázka, ktorú by sme si v tomto kontexte mali klásť sa však týka toho, čo je v našich hlavách:

"Kedy sa ako spoločnosť uzdravíme z pandemickej psychiky?"

Inzercia

Odporúčame

Blog
Dá sa pôrodnosť kúpiť?

Dá sa pôrodnosť kúpiť?

V posledných dňoch sa na Slovensku rozbehla debata o možnom zvýšení DPH na jednu z najvyšších v Európe výmenou za zvýšenie príspevkov pre rodiny po vzore Poľska či Maďarska. Čo nám o tom hovorí prax?

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.