Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
15. máj 2021

Ján 13,1Bolo pred veľkonočnými sviatkami.

Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.

Ježiš miloval svojich do krajnosti. Kto sú tí, o ktorých Ján píše „svoji“?

Má Ježiš nejakých svojich vyvolencov? Sú aj takí, ktorí k Nemu nepatria, ktorých Ježiš nemiluje do krajnosti?

Celý Nový Zákon hovorí, že takí nejestvujú. Ježiš zomrel za všetkých, za priateľov aj za nepriateľov. Zomrel najmä preto, lebo miloval až do krajnosti. Miluje a chce všetkých.

Nechápem, čo ešte treba vysvetliť, aby odporcovia Boha prestali s rečami o tom, že Cirkvi ide o svetovládu, o majetky, o moc nad ľuďmi. Je evidentné, že aj v Cirkvi sú karieristi, ktorí svoju vieru až tak veľmi úprimne neprežívajú a fungujú na tradícii, zvyku a podobných motiváciách. Vieru berú ako prostriedok na ovládanie svojej skupinky veriacich, zabezpečenie pohodlného života a dostatku materiálnych zdrojov pre seba. Ale jednak takí sú v každom spolku (aj medzi záhradkármi, rybármi, športovcami, politikmi či v každom občianskom združení) a jednak v Cirkvi je dosť aj takých ľudí, ktorí ukazujú, že im naozaj ide o vzťah k Bohu a o ohlasovanie svojej viery v Krista. Nie o manipuláciu s ostatnými veriacimi.

Cirkev chce to, čo chce Kristus. Má to v popise práce. Nielen kňazi, každý veriaci je viazaný výzvou ohlasovať Krista. Lebo hlavnou náplňou činnosti Cirkvi je ohlasovanie Ježiša Krista ako Bohočloveka - Narodeného, Ukrižovaného, Vzkrieseného a Živého.

Za tie dve tisícročia Cirkev vytvorila rozsiahle štruktúry a nadobudla aj veľký majetok. Až to vyzerá, že jej hlavnou náplňou nie je ohlasovanie Krista ale budovanie štruktúr a rozmnožovanie majetku. To je však iba zovňajšok, to naozaj nie je podstata. Je to historické dedičstvo, ktoré tu je a treba sa oň starať, lebo má svoj kultúrny význam. Ale je to najmä neobežný majetok síce nevyčísliteľnej hodnoty - chrámy, umelecké predmety - ale v podstate nepredajný. Vyčísliteľnú hodnotu majú pozemky pod chrámami v centrách miest, ale to by sme boli asi riadni barbari, keby sme kvôli získaniu pozemku zbúrali katedrály. Samozrejme sú tu aj iné pozemky, lesy; ale aj budovy, v ktorých sa koná charitatívna aktivita kresťanov.

Tam, kde Cirkev nedostáva nič od štátu, je renta z pozemkov a lesov obvykle zdrojom financií na zabezpečenie platu kňazov. Tam, kde kňazov platí štát, obvykle boli pozemky Cirkvi vyvlastnené (väčšinou bez protiplnenia). Ako protihodnotu štát kedysi sľúbil, že bude kňazov platiť. Medzitým prišli na svet nové generácie a tie si už nepamätajú alebo nechcú akceptovať staré zmluvy o zabezpečení Cirkvi zo strany štátu. Chcú, aby si štát ponechal majetky odňaté Cirkvi (vlastne ani nechcú počuť, že to nie sú originálne majetky štátu) a Cirkev aby zabudla na svoje práva zo starých dohôd. A v mene mantry o oddelení Cirkvi od štátu prenechala odňatý majetok akože ľudu (v skutočnosti štátnym úradom, ktoré nikdy nemajú dosť, pre úradníkov je to často ďalší významný podnet ku korupcii) a fungovala na „zelenej lúke“.

Toto nemôže nikto férový považovať za spravodlivé. Som za odluku Cirkvi od štátu a to radikálnu, definitívnu a celosvetovú. Ale nie za riešenie, ktoré iba zväčší staré krivdy. Viem, že úplne spravodlivé riešenie po toľkých rokoch a hlavne po toľkých zmenách vlastníkov a toľkých vynaložených investičných a prevádzkových prostriedkoch zo strany štátu a rôznych nájomníkov do pôvodného cirkevného majetku, je ťažko zadefinovať.

Najmä v európskych krajinách, kde došlo k vyvlastňovaniu majetku Cirkvi, bude musieť Cirkev prejaviť veľa ústupčivosti a pokory pri hľadaní dohody o definitívnej odluke od štátneho rozpočtu.

Skúsenosť ukazuje, že model používaný v USA, kde štát nikdy neplatil žiadnej cirkvi žiadne náboženské aktivity a na druhej strane nestará sa do majetku a činností cirkví a neohrozuje ich tým, že by im chcel siahnuť na ich majetok, je dostatočne spravodlivý. Podstata majetkových krívd vo vzťahu štátu a cirkví tkvie v tom, že štát z dôvodov často zištných siahol na súkromný majetok cirkví. Až potom sa akože hľadali formy nápravy evidentných krívd tohto v podstate socialistického (absolútne nespravodlivého) znárodnenia. Štát si totiž uvedomil, že Cirkev tým nezničí a nemôže ísť proti väčšine obyvateľstva a jeho náboženským citom.

(Prirodzene, hovorím o tom čo sa dialo v kresťanskom, európskom priestore, kde mal ľudský život pod vplyvom kresťanstva stále akúsi hodnotu a postupom storočí a zväčšovaním vplyvu kresťanských hodnôt stále vyššiu. Na rozdiel od islamom ovládaných štátov, kde kresťanstvo prežívalo len s veľkou námahou, malým vplyvom a pod trestom smrti v prípade obrátenia moslima na kresťanstvo. Islamský kalifát v Sýrii ukázal svoju najagresívnejšiu tvár aj tým, že takmer úplne zničil posledné zvyšky kresťanstva. V prípade Islamského štátu nielenže si štátna moc neuvedomuje, že kresťanstvo nezničí. Naopak, nezastaví sa pred ničím, pred nijakou brutalitou a jej jediným cieľom je zničiť. Nezaujímajú ju nijaké ľudské práva. V podstate pripomínajú tú situáciu, ktorá sa udiala v 7. a nasledujúcich storočiach, kedy bolo v severnej Afrike prakticky úplne vymazané prekvitajúce kresťanstvo.

O postupujúcom aktuálnom tlaku islamu svedčí aj správička z anglického Leicesteru. Starosta tohto mesta, kde je už viac ako polovica obyvateľov moslimská, bol pozvaný na charitatívnu akciu, na ktorú poskytla najviac prostriedkov práve moslimská časť obyvateľov. Na akcii sa dozvedel, že jeho manželka nesmie byť s ním medzi ostatnými mužským účastníkmi, ale musí odísť do oddeleného priestoru pre ženy. V starom, dobrom Albióne sa už nemôžu Angličania riadiť svojimi zvykmi, ale musia sa podriadiť - vo svojom Anglicku - zvykom islamu. Starosta sa, samozrejme, urazil a aj s manželkou odišiel. Ale to je jediná reakcia, ktorej sme my, Európania, momentálne schopní. Mohamedáni neustúpili. A za súčasnej multi-kulti stratégie ani neustúpia. Nemajú prečo.)

Keďže už od vyvlastnenia majetkov katolíckej Cirkvi uplynuli často aj stáročia (napr. likvidácia majetku kontemplatívnych reholí v Rakúsko-uhorskej monarchii, úplné zoštátnenie majetku Cirkvi po francúzskej revolúcii (či skôr jej rozkradnutie aktérmi revolúcie), zabavenie všetkej pôdy anglických opátstiev Henrichom VIII., rozobratie majetku Cirkvi v Nemecku počas reformácie a sedliackych vzbúr), je hľadanie nového modelu majetkového vzťahu medzi štátom a cirkvami založeného na odstránení krívd a zabezpečení spravodlivosti aj dosť citlivá téma.

Cirkev popri ohlasovaní Krista nenadobudla iba majetok. Získala si aj autoritu. Vybudovala štruktúry. Má dosť silný hlas, aby ju bolo počuť. Ale často je považovaná za obyčajnú ľudskú inštitúciu. Niekedy aj svojimi vlastnými členmi. Práve kvôli majetku a štruktúram. To sa jej vyčíta najviac.

Kristus nepotreboval ani majetok ani štruktúry. Jediné, čo na svete mal, bola láska. Láska až do krajnosti. On prišiel nielen ukázať ako bojovať proti hriechu. Neprišiel iba preto, aby ako Boh odstránil ľudsky neodstrániteľné následky hriechu a zla. On prišiel aj preto, aby ukázal ako a koľko milovať. Až do krajnosti. Aj to (niekedy) Boh od nás žiada.

Obvykle sa odporúča zlatá stredná cesta. Nejsť až do krajnosti. Aj ja si to myslím. Ale kvôli viere v Boha (a som presvedčený, že jedine kvôli Bohu) musím byť pripravený aj na krajnosť, teda na to, že niekto siahne na moju vieru, na moje presvedčenie, na moje hodnoty. A aj v tej situácii musím milovať.

Inzercia

Predsa len ešte malá poznámka k nefinancovaniu náboženských aktivít cirkevných inštitúcií štátom:

Cirkvi vykonávajú náboženské aktivity. Sú to ich vlastné aktivity. V dnešnom, sekularizovanom svete je skutočne nezmyselné, aby tieto aktivity (teda náboženskú činnosť kňazov) platil štát. Ale mnohí členovia cirkví, kňazi aj laici, konajú aj iné aktivity, ktoré určite nie sú náboženské. Jedná sa o činnosti na poli výchovnom, vzdelávacom, zdravotníckom či sociálnom. Cirkvi sa už tradične (v štátoch, ktoré nikdy neprešli komunizmom) od nepamäti venujú napríklad univerzitám, školám, škôlkam, hospicom, nemocniciam, domovom dôchodcov, detským domovom a podobne. Toto je prvý faktor prečo tieto inštitúcie má platiť štát. Lebo poskytujú službu rovnakého charakteru ako štát. A poskytujú ju v zmysle sociálnej, pedagogickej či zdravotníckej legislatívy.

Tieto aktivity začali európske štáty vykonávať až oveľa neskôr, ako ich vykonávali cirkvi. Štát tu iba napodobňoval to, čo mali cirkvi už dávno rozvinuté a rozšíril tieto činnosti aj do regiónov, kde žiadna cirkev nič podobné nevykonávala. Alebo začal tieto činnosti vykonávať povedľa cirkevných už zavedených inštitúcií. Vláda dotyčného štátu v zmysle nejakého nového zákona či ústavy rozhodla „konkurovať“ cirkevnej inštitúcii - napríklad škole. Alebo priamo nariadila cirkvi prestať vykonávať túto činnosť (napríklad školské vyučovanie), aby štát obmedzil výchovný model cirkvi a zaviedol svoj sekularizovaný model. (Mimochodom neeurópske štáty - hlavne africké a ázijské – tieto iné aktivity nevykonávajú dodnes. Nemusia nikoho napodobňovať.)

Druhý faktor je ekonomický. Náklady na školstvo, zdravotníctvo, sociálny model opatery dôchodcov alebo nevládnych ľudí sa ukazujú v tejto dobe kríz a škrtov v rozpočtoch ako neudržateľné a vlády hľadajú nové modely výkonu týchto činností, ku ktorým sú viazané svojimi ústavami. Jednou z možností je zavedenie alternatív cez súkromné inštitúcie, ktoré sa chcú a vedia týmto neproduktívnym činnostiam venovať o niečo lacnejšie a efektívnejšie ako štátne inštitúcie, na ktoré štát nedokáže vynakladať toľko prostriedkov, ako by potreboval.

Ale tieto činnosti nie sú ani náboženskými aktivitami ani vlastnou činnosťou či poslaním cirkví. Je to prejav lásky zo strany členov cirkví, (myslím lásky, ktorou napodobňujú Lásku Krista, ktorý miluje až do krajnosti), ale túto lásku nie je logické ani možné poskytovať zadarmo.

Učiteľ, aj keď učí deti najmä preto, že ho to baví, robí to rád a ako životné poslanie (a učitelia, ktorí by učili s inou motiváciou, by ani nemali byť), musí za svoju prácu dostať spravodlivo zaplatené, aby uživil seba a svoju rodinu. Rovnako zdravotník či ošetrovateľ v dome dôchodcov.

Je absolútne nelogické, neférové a zbabelé, ak na jednej strane štát dáva možnosť súkromným iniciatívam a inštitúciám, aby prevádzkovali školy či hospice namiesto štátu, (aby šetril svoje zdroje; a určí učebné osnovy, podľa ktorých majú školy učiť a tak zabezpečil ústavné právo občana na bezplatné vzdelanie či minimálny štandard starostlivosti v penzióne), ale na druhej strane im nedá na vzdelávací proces rovnaké normatívne zdroje ako dá svojej (štátnej) škole alebo inej inštitúcii (hospicu).

Ako keby dával najavo, že žiakov súkromnej školy či obyvateľov súkromného hospicu považuje za druhotriednych občanov, ktorí majú svoje ústavné právo obmedzené, lebo nie sú v štátnej inštitúcii. To je fér? Na jednej strane umožňuje a dokonca chce súkromné školstvo (aby šetril), ale na druhej strane trestá poskytovateľa tejto činnosti za ochotu robiť to efektívnejšie v porovnaní so štátnou inštitúciou.

V čom je potom tá efektívnosť, keď to vyžaduje tie isté normatívy ako v štátnom systéme?

Najmä v dvoch ukazovateľoch - ekonomický preto, lebo prevádzkové náklady súkromnej aj štátnej školy sú síce rovnaké, ale investičné sa líšia. Tam štátne inštitúcie prehrávajú súboj so súkromnou iniciatívou, (preto tlačiť súkromné inštitúcie do fungovania aj s nižšou prevádzkovou nákladovosťou je úplne nespravodlivé). Druhý ukazovateľ efektívnosti je výstup z daného procesu.

Klienti ktorej inštitúcie sú spokojnejší a lepšie obslúžení? Ktorá škola má lepšie výsledky? Nie vždy to býva súkromná, ale iba to by malo byť kritériom, či na prevádzkové normatívy siahnem alebo nie.

Ak súkromná inštitúcia má lepšie výsledky, lepších žiakov, spokojnejších dôchodcov alebo pacientov, než štátna škola, penzión či nemocnica, ak o služby cirkevnej inštitúcie je vyšší záujem ako o služby podobnej štátnej inštitúcie, potom je zúfalo trápne siahať im na prevádzkové normatívy a týmto spôsobom ponižovať zamestnancov a klientov súkromnej inštitúcie. To je potom štátne vydieračstvo, štátne výpalníctvo, štátny teror voči súkromným iniciatívam. A to len kvôli rozdielnemu prístupu štátnych a súkromných inštitúcií k filozofickým východiskám pohľadu na zmysel života.

Prečo je to problém? Veď Kristus miloval až do krajnosti. Každého. A základným zmyslom života má byť láska. Každý by mal žiť život naplnený láskou k blížnemu. Aj ten, kto neverí či nepotrebuje Krista. Aj štátny úradník či poslanec. Ale potom nemá zmysel pokorovať druhého za jeho iný prístup k životu. Tak prečo sa to deje? Kde je tu potom láska? V akom svete to vlastne žijeme?

Načo prišiel Kristus na svet, ak ani my, čo v Neho veríme, nevieme prejavovať lásku? Ak nevieme prejaviť radosť z toho, že nás On miluje až do krajnosti? Miluje nás tak, že nás urobil Svojimi bratmi a sestrami? Kto na tomto svete má takého Brata, ktorý dokáže kvôli nemu obetovať všetko, čo má? My, kresťania, takého Brata máme. Ale nie len my, kresťania. Kristus je bratom každému.

Odporúčame

Blog
Pi-klub žil, žije a bude žiť

Pi-klub žil, žije a bude žiť

Ešte chvíľu potrvá, keď posledný zhasne svetlo. Aj v pandémii sme mali stretnutie Pi-klubu - spisovateľov, básnikov a umelcov, ktorí v tieni bernolákovského kostola prežili slnečné popoludnie. „Laboratórium ideí“ sa zasa vydarilo! Imunitný a mandátový výbor skontroloval zdravie účastníkov, z ktorých nejeden má tri na štvrtú+ rokov. Mrzelo nás, že Ľubo Jurík, bard Pi-klubu, sa pre zdravotné problémy nemohol zúčastniť (foto Juraj Rašla).  

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.