Nemusíte ísť do kláštora, choďte do kina

Film Bella, ktorý mal premiéru na Slovensku minulý rok, bol o silných ľudských hodnotách nepriamo hovoriacich o duchovných hodnotách. Druhý počin z distribútorskej dielne LUX Communication je o katolíckych náboženských hodnotách, ktoré nepriamo ukazujú na hodnoty všeľudské. Dnes prichádza do kín francúzky film O bohoch a ľuďoch a nedá mi nepodeliť sa s vami o zážitok z jeho zhliadnutia.

Za múrmi kláštora

Pozvánku na film s trailerom nájdete na tejto linke. Ja sa chcem podeliť o osobnom vnímaní odkazov a atmosféry filmu. Keďže som vedel, o čom film má byť, od začiatku, odkedy som sa vnoril do sedadla kinosály, som čakal napätie. Lenže napätie nie a nie prísť. Až postupne, omnoho neskôr naozaj prišlo, ale to som už bol dejom pripravený ho prijať, akceptovať ho a lepšie mu porozumieť. Film je totiž z veľkej časti sondou do každodenného života mníchov v kontemplatívnom kláštore. Režisér nás ponára do pokojného plynutia každodenného života rehoľníkov. Je skutočne cítiť, že tvorcovia si dali poradiť od poradcov ako to v takom kláštore chodí a venovali čas kvalitnej príprave, pretože všetko je veľmi presvedčivé a podľa mňa aj veľmi príťažlivé. Nečudoval by som sa, keby bol aj tento film jedným z impulzov pre mladých ľudí zasvätiť svoj život Bohu v rehoľnom spoločenstve. Človek by v dnešnej dobe čakal, že režisér sa bude vyhýbať katolíckym symbolom, modlitbe, sláveniu eucharistie. Lenže vo filme je to presne naopak. Tieto obrazy a slová (ktorými sa vo filme zbytočne nemrhá) sú snáď najčastejšie zastúpenými obrazmi. Kto chce trošku preniknúť do katolíckej rehoľnej kontemplatívnej spirituality, má dnes možnosť nielen v kláštore, ale i v kine.

Súčasná eschatológia kresťanov v islamskom svete

Okrem potreby ticha, meditácie, snahy o praktické prežívanie lásky v spoločenstve ľudskej rodiny, tak rozdielnej v názoroch a žitých realít, film, zvlášť pre nás, odtrhnutých od života v zmiešaných náboženských prostrediach, približuje realitu kresťanov najmä v moslimskom prostredí. Keď sa k nám dostávajú správy o mučeníctve kresťanov v mnohých krajinách Afriky a Ázie, vďaka filmu môžme precítiť, ako sa tam našim bratom v Kristovi žije a zomiera. Aká nejednoznačná je ich realita, keď niekedy ani nevedia, kto je vlastne ich nepriateľ. Ale tiež, ako veľmi nás potrebujú. Tu nič iné, ako skutočná solidarita nie je na mieste. Asi by sme mali viac použiť našu kreativitu, naše sily, aby sme im pomohli. Aspoň sa aj ako štát posnažili viac otvoriť dvere a poskytnúť im azyl v našej krajine. Som si istý, že by to bolo obrovské obohatenie aj pre nás a sprítomnenie a bytostné pripomenutie si tých zápasov, ktoré sme ako kresťania museli viesť počas komunizmu my sami. Napriek tomu, že hrdinovia filmu sa rozhodli zostať, toto nemusí byť jediná cesta, zvlášť pre rodiny s deťmi.

Kresťan môže prísť o hlavu

Druhý eschatoligický rozmer filmu sa týka nás samých a otvára otázku: Ako by sme v podobnej situácii obstáli my? Dokázali by sme vyhrať vnútorný boj s pokušením zaprieť Krista pred hrozbou smrti? Najľahšie mi bolo predstaviť si mučenícku smrť v mladom veku, na základnej a strednej škole. Čím som starší, tým viac som si neistý v odpovedi, ako by som sa zachoval ja. Spohodlnel som, mám rozbehnutých toľko podľa mňa dobrých vecí ktoré treba dokončiť, mám ženu, deti, priateľov. Film je pripomenutím si, že skutočné prežívanie krstu môže niekedy znamenať, že prídeme o hlavu. (toto sa doslovne splnilo aj v osude mníchov, ktorých hlavy boli nájdené 30. marca 1996) Ani dnes nemáme záruku, či nežijeme v dobe druhého Kristovho príchodu alebo v dobe ďalšej vlny veľkého prenasledovania kresťanov. Mnohí pozorovatelia to dnes nielen pripúšťajú, ale priam očakávajú, ako napríklad Vladimír Palko vo svojej aktuálnej knihe Levy prichádzajú. Film nám dáva nádej, že je možné so cťou absolvovať túto cestu, ale nie je to možné bez zakorenenia v Kristovi a bez vnútorného zápasu.

Ide aj o film

Na záver chcem uviesť aspoň niekoľko poznámok k filmu takpovediac z filmárskeho hľadiska. Vysoko musím oceniť kameru a vôbec vizualitu filmu, ktorá zábermi na detaily a na celky vytvára estetickú pastvu pre oči, ktorá preniká dovnútra. V kontraste s filmami charakteru rýchloobrátkového tovaru, ktoré vás síce v kine úplne pohltia, ale po odchode z kina si na ne ani nespomeniete, je pokojné plynutie záberov v tomto diele balzamom na dušu, ktorého účinky je možné cítiť aj dlho po zhliadnutí filmu. Trošku by som vytkol režisérovi sem-tam „prepísknutú“ mieru sentimentality v niektorých scénach, ktoré mohli byť o niečo kratšie (zvlášť scéna poslednej večere s hudbou Čajkovského) a podľa mňa by tak lepšie vystihli svoj odkaz. Nuž a to najobdivuhodnejšie som si nechal na záver. Úžasná citlivosť režiséra ako pozorovateľa, ktorý sa na nič nehrá, neznásilňuje príbeh umelým konštruovaním konfliktov alebo „zakčňovaním“ scén, ale dôsledne necháva vyniknúť realitu. Preto je film tak pôsobivý. K tomu patria aj absolútne presvedčivé herecké výkony, pri ktorých človek musí len uznanlivo pokyvkať hlavou, že ten mesiac, čo herci v rámci prípravy strávili v kláštore, je na plátne skutočne vidieť.

Na svete je skvostné umelecké diele inšpirované katolicizmom, ktoré má čo povedať všetkým. Choďte do kina, a uvidíte.

PS: Odporúčam tiež veľmi dobrú recenziu od Juraja Vitteka.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo