Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
04. máj 2021

Moja cesta k extrémizmu IV. (Záver)

V poslednej časti článku uvádzam ďalšie dôvody svojho príklonu k extrémizmu.

Miňo Mazurek patrí k najlepším rečníkom v súčasnej slovenskej politike. Pozrel som si niekoľko jeho prejavov z Národnej rady, a okrem toho, že čítal bez papiera, boli to vzorové ciceronovské prejavy s rečníckymi otázkami, gestikuláciou, pauzami, moduláciou hlasu, s určitou štruktúrou, ktorá smerovala ku gradácii atď. Nemyslím si ale, že Mazurek študoval Cicera, skôr je prirodzený rečnícky talent.

Keď som debatoval na Postoji s inými diskutujúcimi o ňom, najviac im vadilo, že hádzal kamene do moslimskej rodiny. To je hoax, lebo kamene nehádzal, len pokrikoval, ale dôležité je, že sa za to ospravedlnil a uznal, že takto sa problémy neriešia. Bol vtedy ešte 21 ročný sopliak a v takom veku má len málo ľudí už rozum. Ja som v tom veku ešte rozum nemal, čo by som mohol dokumentovať aj na niektorých svojich skorších názoroch.

Takto Mazurek pokrikoval pred 5 rokmi na moslimov. Dôležité ale je, že urobil sebareflexiu a dokázal si priznať chybu, na rozdiel od mnohých iných politikov, ktorí len zatĺkajú, zatĺkajú a zatĺkajú.

Zhruba v tom istom veku, v akom Mazurek pokrikoval na moslimskú rodinu, som ja sedel na lavičke pred Fakultou humanitných vied UKF v Nitre na Hodžovej ulici a debatoval som s profesorom J. Martinkom. Bolo to na jar 1999. Martinka, ktorý bol odporcom bombardovania Srbska, sa ma opýtal, čo si o tom myslím. Ja som sa ako odpoveď opýtal, či keby počul od susedov, ako sused bije ženu, či by jej neprišiel na pomoc. Potom som sa ho ešte opýtal, čo si myslí o Magde Vášaryovej ako prezidentskej kandidátke. Povedal mi, že ju učil a potom ešte niečo v tom zmysle, že je to hus. Ja som vtedy bombardovanie Srbska schvaľoval, lebo som prijal verziu, ktorú nám predostreli médiá a Magdu Vášaryovú som volil v prvom kole prezidentských volieb. Oba tieto moje dva postoje dokazujú, že som vtedy ešte nemal rozum. Dnes musím uznať, že pravdu mal Martinka a ja som sa mýlil.

Neskôr som videl český dokument Uloupené Kosovo (Ukradnuté Kosovo), ktorý zobrazoval utrpenie Srbov v Kosove. Tento film bol síce jednostranný, ale ukazoval dôležitú časť pravdy, ktorú nám naše médiá zamlčali. Naše lugenpresse nám predstavili celú kauzu ako spor medzi zlými utlačovateľskými Srbmi a dobrými, nevinnými, utláčanými Albáncami. Lenže bolo to inak. Albánci v Kosove dlhodobo utláčali a terorizovali Srbov a ústredná juhoslovanská vláda v Beograde pred tým zatvárala oči, aby sa vyhla otvorenému konfliktu medzi Srbmi a Albáncami. Hranice medzi Kosovom a Albánskom fungovali ako korzo. Pašovali sa cez ne aj humanitárne guľomety a mínomety, a to si samozrejme Srbi nemohli nechať ľúbiť. Preto je pochopiteľné, že proti tomu vojensky zasiahli. Nielen Srbi zabíjali Albáncov, ale aj Albánci terorizovali a zabíjali Srbov. Nebolo to teda tak, že jedni boli dobrí a druhí zlí. Takto to býva v amerických westernoch, kde  banda pištolníkov terorizuje nejaké mestečko na divokom západe. Potom tam príde osamelý pištolník, ktorý nosí svoje kolty proklate nízko, bandu vystrieľa a nastolí spravodlivosť. Problém je v tom, že takto nejako si Američania predstavujú riešenie problémov aj v reálnom svete. Stačí len nejaké územie humanitárne zbombardovať a problém je vyriešený. Ale vzhľadom na to, že v Kosove to nebola kovbojka, ale reálny zložitý konflikt na etnicky zmiešanom území, tak vlastne Američania tým, že sa priklonili jednostranne na stranu Albáncov, sa zachovali nespravodlivo. V živote to nie je také jednoduché ako vo filme.

Američania sa v roku 1999 priklonili na stranu Albáncov, pričom len krátko predtým ich armádu UČK označovali za teroristickú organizáciu. Teraz sú títo ľudia ako Tači alebo Haradinaj súdení za rôzne zločiny ako obchod s orgánmi a pod. Vďaka bombardovaniu Srbska si ministerka zahraničných vecí USA M. Albrightová vyslúžila od svojich neprajníkov prezývku Mäsiarka z Balkánu, ale nemusí ju to veľmi mrzieť, lebo vďaka podnikateľským aktivitám v Kosove jej to bolo štedro vykompenzované.

Môj názor je, že ak už tam Američania zasiahli, tak mali zasiahnuť ako sprostredkovatelia medzi bojujúcimi stranami a nie tak, že sa priklonia na jednu stranu a to ešte na stranu teroristov. Američania nebombardovali len vojenské, ale aj civilné ciele. V spomínanom filme je záber, ako vyťahujú z vlaku spálené ľudské telá, na ktoré vypustila stíhačka raketu. Išlo o civilný vlak. (Paradoxom je, že vo Rwande, kde krátko pred tým prebiehala skutočná genocída so státisícmi obetí, americké humanitárne bombardéry mlčali.)

Vtedy aj naša vláda sa zapojila do konfliktu tým, že povolila nad naším územím prelet lietadlám NATO, proti hlasoval asi len Ján Čarnogurský. Bolo to nefér rozhodnutie, lebo Srbi sa za nás Slovákov v minulosti viackrát postavili. Povstanie Štúrovcov v roku 1848 zbraňami a peniazmi podporilo srbské knieža Michal Obrenovič a keď bola zrušená Matica Slovenská, Slovákov sa v Uhorskom parlamente zastal Štúrov žiak z bratislavského lýcea, poslanec Svetozár Miletič. Podobných prejavov srbskej solidarity voči nám by sme našli v dejinách viac.

Srbi vedia, kto sú Slováci. Vedia, že ide o bratský národ. Vedia o nás nielen kvôli slovenskej menšine vo Vojvodine alebo M. Vajdovi, ktorý trénuje N. Djokoviča. Slovensko podporilo Srbsko aspoň tak, že odmietlo Kosovo uznať, hoci M. Lexmann (ová) si myslí, že by sme ho uznať mali (Asi sú jej bližší Ujguri ako Slováci a Srbi). A existuje aj solidarita medzi obyčajnými ľuďmi. Pamätám si futbalový zápas medzi Slovanom Bratislava a jedným z Beogradských klubov Crvena Zvezda alebo Partizan cca 15 rokov dozadu. Očakávala sa bitka medzi fanúšikovskými jadrami, ale fanúšikovia Slovana začali počas zápasu skandovať „Kosovo je Serbia“, na čo im Srbi odpovedali „Slovanskí bratia.“ Keď hral proti Crvenej zvezde v Beograde Spartak Trnava, tak jeho fanúšikovia rozvinuli na štadióne transparent s nápisom „Kosovo je Serbia“ . Odpoveďou im bol potlesk zo srbskej strany štadióna. Srbskí novinári na tlačovke potom ďakovali trnavskému trénerovi Čechovi P. Hoftychovi, ktorý nie celkom chápal, o čo ide. Spartak bol za tento postoj fanúšikov potrestaný tým, že musel odohrať ďalšie 2 zápasy pred prázdnym hľadiskom. Tak isto fanúšikovia Slovana rozvinuli podobný transparent, keď hrali doma proti mužstvu z Kosova. Aj Slovan musel potom odohrať nejaké zápasy pred prázdnym hľadiskom. Akoby naši futbaloví fanúšikovia kompenzovali postoj našej vlády z roku 1999.

Andrej Kiska po svojom vstupe do politiky odložil anjelské krídla a nahradil ich krídlami jastrabími. Z dobrého anjela sa pretransformoval na dobrého (rozumej lojálneho a bojachtivého) severoatlantického jastraba, ktorý podporoval všetky americké vojenské intervencie. Na fotografii je v družnom objatí s jastrabou ženou Madelaine Albrightovou, ktorú neprajní Srbi volajú „Balkánska mäsiarka“.

Tento srbský civilný vlak bol zlikvidovaný humanitárnymi raketami. Vo vlaku zahynulo niekoľko pasažierov. 

Plagát s obrázkami srbských detí, ktoré zahynuli pri bombardovaní v roku 1999.

Deloreskere čháve- Božie deti

Asi taký najháklivejší problém v súvislosti s Republikou je rómska otázka. Presnejšie, je to otázka rómskych osád hlavne na východnom Slovensku. Tieto osady sa nachádzajú na nízkej civilizačnej úrovni a spôsobujú problémy aj okolitým ľuďom. Čo s tým? Na TA3 diskutoval na túto tému Mazurek s Abelom Ravaszom a Petrom Pollákom. Jeho riešenie bolo dať ľuďom z osád prácu. O extrémistoch sa zvykne hovoriť, že prinášajú jednoduché riešenia. A toto je skutočne jednoduché riešenie. Rómom z osád nepomôže, keď budú mimovládne organizácie robiť pre nich akcie ako Deň rómskeho tanca, ale pokiaľ sa má ten začarovaný kruh tam preťať, tak tí ľudia musia dostať prácu. Treba si aj zatancovať, ale až po práci. Ako sa spieva v známej Werichovej pesničke z filmu Cisárov pekár, pekárov cisár: „Po práci legraci...“

Tak isto nie je riešením ani to, aby sa postavili nové bytovky, lebo tie bytovky budú za pár rokov zničené. Stará múdrosť hovorí, že ak chcete hladnému pomôcť, nedávajte mu rybu, ale ho naučte, ako si má tú rybu chytiť. Lepšie by bolo, keby si ľudia z osád mohli na nové bývanie zarobiť v pote tváre sami a potom by si to, čo by si za vydreté peniaze kúpili, viac vážili. Kde však pre nich vziať prácu?

Mazurek hovoril o tom, že by sa mali vytvoriť pre nich pracovné príležitosti v poľnohospodárstve, pri spracovaní dreva alebo nejaká manuálna práca vo fabrike. Silocon Valley alebo centrum excelentnosti sa v takýchto osadách vybudovať nedá. Práca musí byť primeraná schopnostiam a vzdelaniu týchto ľudí. V tejto súvislosti Mazurek hovoril aj o nízkej potravinovej sebestačnosti Slovenska. My zbytočne veľa potravín dovážame zo zahraničia, hoci by sme si ich vedeli dopestovať alebo dorobiť doma. Nejde o kiwi a mandarinky, ako hovorí Sulík, ale nechápem, prečo napr. dovážame mrkvu. Naši poslanci v EP by mohli zabojovať za to, aby naši slovenskí poľnohospodári neboli znevýhodňovaní v porovnaní s poľnohospodármi zo západnej Európy. Mali by sme sa usilovať zvýšiť našu potravinovú sebestačnosť a to by prinieslo aj pracovné príležitosti pre ľudí, ktorí nedokážu vykonávať vyššie kvalifikovanú prácu.

Mazurekovo riešenie je skutočne jednoduché a extrémistické, lebo ide priamo k podstate problému. Keby sa tento problém vyriešil, bola by to hotová katastrofa pre naše mimovládne organizácie, ktoré sa priživujú na vymyslenom probléme rasizmu, lebo by tak stratili tučný zdroj príjmu.

V rómskych osadách môžeme niekedy vidieť kontrast, keď vedľa chatrčí ako z predmestia Kalkaty stojí akoby feudálny palác. V tom paláci však nežije feudál, ale 130 kilový čhávo so zlatými reťazami na krku a luxusnou audinou. Je to úžerník (Takto stereotypne si ja predstavujem rómskeho úžerníka.). Ten úžerník nepožičiava peniaze gadžom, ale iným Rómom. To vyvracia progresivistický predsudok, že Rómov utláčajú, vykorisťujú a a diskriminujú predovšetkým heterosexuálni gadžovia. Rómovia vykorisťujú iných Rómov, tieto Deloreskere čháve, Božie deti, a dokonca s nimi obchodujú ako s tovarom.

Rómske deti upozorňujú na problém úžery.

Inzercia

Niektorí progresívci si možno naivne myslia, že keby neexistovali heterosexuálni gadžovia, tak by neexistovalo ani otroctvo. Nie je to tak. Prvým článkom obchodu s otrokmi nasmerovaného do SŠA v minulosti boli africkí náčelníci, ktorí chytali Afroafričanov z iných kmeňov a tých predávali bielym heterosexuálnym otrokárom. Tí ich potom prevážali do Ameriky v podpalubiach lodí v nehumánnych podmienkach. Boli to predkovia dnešných Afroameričanov.

Ak by neexistovali heterosexuálni gadžovia, otroctvo by vzniklo aj tak. Rómski úžerníci by požičiavali peniaze Afroameričanom alebo Afroafričanom a keby potom tí nedokázali splácať vysoké úroky, tak by ich predali do otroctva. Dovolil by som si dokonca povedať, že svet bez heterosexuálnych gadžov by nebol lepší, ale skôr horší, ako je teraz.    

Teplá vlna

Zaujalo ma aj Mazurekovo video, v ktorom poukázal na to, ako štedro naša vláda dotuje tzv. mimovládne organizácie presadzujúce LGBTI agendu. Mnohé tieto organizácie nerobia pre spoločnosť nič užitočné, a napriek tomu dostávajú desaťtisíce eur z našich spoločných peňazí. Jedna taká mimovládka, v ktorej figuruje aj neslávne známy Ľuboš Lorenc, natočila video, v ktorom dodávka bez korby chodí do kola na letisku a niekto tam spieva pieseň o vypasenom potkanovi, ktorý pred svojou norou s obavou spieva písničku prevzatou. Je smutné, že naša vláda podporuje takéto projekty, keď nie je dosť peňazí na opravu Spišského hradu alebo Krásnej Hôrky.

Kým mimovládne organizácie, ktoré propagujú teplú vlnu, sú ako tučné, vypasené bravy, tak naša kľúčová kultúrna inštitúcia, ktorá je už desiatky rokov ochrankyňou slovenskej identity, Matica slovenská, pripomína vychudnuté teľa s vytŕčajúcimi rebrami. Urobme my voliči všetko preto, aby sa to zmenilo.

Vláda Slovenskej republiky finančne podporuje aktivity teplej vlny. 

Záber z divadla No mantinels, ktoré sa vezie na teplej vlne. Herci predvádzajú, ako možno oplodniť ženu bez pohlavného styku. 

Dilema konzervatívneho voliča

Nechápem politiku ako pokračovanie náboženstva inými prostriedkami. Politika a náboženstvo sú do určitej miery autonómne oblasti (inak by sme mohli žiť v teokracii), nie však absolútne, lebo politika by sa mala pohybovať v istom mravnom a hodnotovom rámci. Pokiaľ sa politická strana pohybuje v tomto rámci, potom je pre mňa voliteľná. Je to taká conditio sine qua non.

Viem, že so svojím postojom, tu na Postoji veľa fanúšikov nezískam. Postoj je médium, ktoré síce nie je oficiálnou mediálnou platformou KDH, ale väčšina redaktorov aj čitateľov je voličmi tejto strany. Ja som bývalý volič KDH. KDH má pomerne stabilnú voličskú základňu (V posledných dvoch voľbách do NR získalo toto hnutie 4,9 a 4,6 % hlasov). Povedal by som, že väčšina voličov KDH sa ako voliči tohto hnutia už narodili a ako jeho voličov ich aj uložia do hrobu. S určitou dávkou preháňania sa dá povedať, že volič KDH nechápe voľby ako príležitosť vybrať si z ponuky strán, ale ako príležitosť hodiť to KDH. Ja som v tomto smere viac promiskuitný a voľby pre mňa predstavujú vždy ťažkú dilemu, prižmurovanie očí a robenie kompromisov.

Nálepkovanie ako forma čiernej mágie

Odkedy píšem blogy na Postoji (je ich už vyše 60), dostal som od diskutujúcich rôzne nálepky. Bol som označený ako rasista, nacista, antisemita, homofób a len zo skromnosti tu neuvádzam všetky tieto svoje tituly. Predpokladám, že aj teraz budem označený za rasistu, extrémistu a nacistu. Rasista a nacista nie som, extrémista možno, v závislosti od toho, čo sa pod tým myslí. Účelom nálepkovania však nie je pomenovať vecný stav, ale nasadiť ideovému oponentovi somársku hlavu, hodiť na jeho bielu košeľu kus blata (alebo niečoho iného podobne lepkavého) a takto ho pošpiniť, spoločensky ho znemožniť alebo až zadupať do zeme. Za nálepkovaním je snaha urobiť z človeka, ktorý sa odchýlil od meinstrímu, neakceptovateľnú obludu.

Aj keď už som bol označený za nacistu, antisemitu alebo rasistu, vidíte, prežil som to a držím sa stále svojej názorovej línie. Psy brešú, ale karavána ide ďalej. Cieľom nálepkovania je snaha zastrašiť nás, aby sme boli ľahšie manipulovateľní. Je to forma zlej mágie, ale na mňa táto mágia nefunguje, lebo viem, čo hovorím a prečo to hovorím. Nenechajte sa ani vy zastrašiť. Hovorte slobodne, čo si myslíte. Ak sa budete držať zdravého rozumu a etiky, potom sa nemáte čoho báť. Ak ste si vnútorne istí tým, čo robíte, potom vám môže byť jedno, čo si o tom myslia druhí. Nepřátel se nelekejte, na množství nehleďte.

Som zvedavý, ako sa s hnutím Republika vyrovnajú redaktori a čitatelia Postoja. Či prijmú hru Denníka N, SME, Týždňa... a budú pokračovať v ich nálepkovaní za extrémistov, alebo zaujmú zmierlivejší postoj a budú sa snažiť vidieť „republikánov“ viac vecnejšie a prípadne aj hľadať nejaké hodnotové prieniky. Mne by sa páčil zmierlivejší postoj, ale nebude to také ľahké, lebo väčšina redaktorov Postoja pôsobila v minulosti v liberálnom Týždni. Majú to zakódované vo svojej novinárskej DNA. Navyše, medzi novinármi naprieč médiami existujú aj rôzne osobné až kamarátske vzťahy a ani redaktori Postoja nechcú byť označení za extrémistov. Ocenil by som, keby bol Postoj viac otvorený aj iným konzervatívnym stranám ako je KDH a keby pri takých kauzách ako boli Vrbětice dával priestor na vyjadrenie nielen Miklošovi alebo Dulebovi, ale aj Chmelárovi, Huďovi a podobným ľuďom. Len kvôli názorovej vyváženosti. Pre nič iné.  Potešil by aj rozhovor s Mazurekom. Viem, že sa to tak nestane, že už trochu fantazírujem, ale možnosť snívať mi nemôže nikto zobrať.

Pre zaujímavosť dodám, že môj mentálny príklon k extrémizmu, bol sprevádzaný aj zmenou fyzického vzhľadu. Keďže kaderníctva boli zatvorené a ja nemám v rodine nikoho, kto by sa učil strihať na bábikách, bol som nútený, pokiaľ som si nechcel začať zapletať jánošíkovské vrkôčiky, ísť prvý krát v živote úplne dohola. K tomuto zúfalému a bezprecedentnému činu ma dohnala reštriktívna politika našej vlády. Tak bola moja premena na extrémistu dokonaná aj na fyzickej úrovni. Teraz je to už lepšie, už vyzerám ako Jean Valjean po tom, ako ho prepustili z väzenia, ale ešte pár týždňov potrvá, kým sa dostanem na svoju normálnu dĺžku vlasov. Zaujímavé je, že všetci naši politici boli v čase, kedy boli zatvorené kaderníctva, profesionálne ostrihaní, to znamená, že pre nich tento zákaz zjavne neplatil.

Záver

Kto je zodpovedný za môj príklon k extrémizmu? Múdri ľudia, múdrejší ako ja, ktorí vidia za roh, vedia, že základom je vzdelanie, by povedali, že zodpovedný je výchovno-vzdelávací systém a že to svedčí o zlom stave nášho školstva. O to viac, že ja som v školstve pôsobil aj ako učiteľ. Ale nebol som jediný. Aj Uhrík a Kotleba pôsobili v našom školstve ako učitelia. Mazurek je zase z učiteľskej rodiny. A napokon, všetci extrémisti chodili prinajmenšom na základnú a strednú školu. Možno moji učitelia zanedbali rozvoj môjho kritického myslenia, možno mi málo hovorili o holokauste a pod. Možno by pomohlo, keby Irena Biháriová a Zuzana Števulová pripravili na školy projekt progresívnenej výchovy, ktorá by bola zameraná na boj proti rasizmu, diskriminácii a útlaku vo všetkých formách a zároveň by obsahovala kritiku prvej Slovenskej republiky a odsúdenie slovenského nacionalizmu. V druhom rade môže byť môj príklon k extrémizmu aj dôsledkom zanedbania výchovy v rodine. Keby ma boli od malička viacej bili, mohlo zo mňa niečo byť. Zodpovednosť nesú určite aj politici tým, že namiesto toho, aby riešili moje problémy, sa medzi sebou len hádajú. V skutočnosti možno nie som ani tak extrémista ako len sklamaný volič. No a zodpovedná je aj celá spoločnosť, ktorá nedokázala postaviť hrádzu extrémizmu.

Prečo som napísal tento článok? Mojím zámerom bolo dosiahnuť, aby ľudia, ktorí používajú rôzne nálepky ako nácko, fašista, extrémista a pod., ich nepoužívali priveľmi ľubovoľne a svojvoľne len ako nástroj na diskreditáciu ľudí s iným názorom. Ideálne by bolo, keby títo nálepkovači vedeli definovať pojmy ako nacizmus a fašizmus, aby nedopadli ako Havran, ktorý označil Sulíka za trápnučkého fašistu, a potom na verejnej diskusii, ktorú zorganizoval Denník N, nevedel definovať, čo to fašizmus je. Keď som diskutoval s niektorými ľuďmi na Postoji na túto tému, tak síce označili Mazureka za nácka alebo fašistu, ale keď som od nich chcel, aby to konkretizovali, tak podobne ako Havran, neboli schopní uviesť žiadne relevantné argumenty.

Ak som v tomto článku vyjadril podporu novému hnutiu Republika, tak to neznamená, že so všetkým, čo robia a hovoria súhlasím. Niektoré vyjadrenia o Rómoch by som formuloval umiernenejšie. Asi aj na palestínsko-izraelský konflikt by som mal iný názor. Na druhej strane chápem, že Mazurek sa vyjadruje ostrejšie, lebo pochádza z kraja, kde je rómsky problém najvypuklejší, na čo upozornil aj vo svojom videu o Žehre, kde bujnie neplatičstvo, úžera a viaceré iné dlhodobo neriešené problémy. Momentálne to vyzerá tak, že ak by boli voľby do NR, buď zostanem doma a dám prednosť práci v záhrade, alebo budem voliť Republiku, lebo si myslím, že v slovenskej politike nastal čas na ráznejší posun, na novú revolúciu. Ak si ale Slováci zvolia nič neriešiace Pelleho jamky, tak budú mať práve Pelleho jamky. Taká je demokracia.

Na záver niečo na odľahčenie: Viete, ako sa zdravia malí extrémisti, ktorí ešte nevedia povedať r? Na stáž.

Vyštudoval som dejiny filozofie a históriu. Pôsobil som ako učiteľ na základnej, strednej aj vysokej škole, kde som vyučoval filozofické a etické disciplíny. Po skončení štúdia som začal byť publikačne aktívny. Napísal som viacero odborných publikácií, novinových článkov aj blogov. Som autorom kníh Omyly konšpiračných teórií alebo Základné otázky filozofie, kde som sa snažil dať odpoveď na 7 základných otázok: Kto som ja? Odkiaľ prichádzam? Kam smerujem? Čo je pravda? Čo je dobro? Čo je krása? Čo je bytie?, z pohľadu Philosophiae perennis, teda Večnej filozofie. V súčasnosti mám rozpísanú knihu o kultúrnej revolúcii, ktorá prebieha v rámci Západnej civilizácie zhruba od konca 60. rokov minulého storočia.

Odporúčame