Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
28. apríl 2021

Kostoly konečne štát dovolil. Prečo som napriek tomu nahnevaný.

Aby bolo jasné, som veľmi rád, doslova som šťastný, že kostoly sú znova prístupné pre veriacich. Ale táto vláda za to nemá odo mňa jedinú pozitívnu emóciu, vďačnosť, ba naopak. Cítim veľkú nespravodlivosť – že „cisár“ nám kostoly zatvoril, a my, resp. naši lídri, sme sa nezmohli k nijakému relevantnému vzdoru.
Kostoly konečne štát dovolil. Prečo som napriek tomu nahnevaný.

Môj hnev je práve na to - že na Slovensku bola autonómia Cirkvi a náboženská sloboda hrubo a bez relevantného odporu pošliapaná. Ale keďže Cirkev ani kresťanskí politici sa nepostavili na silný verejný odpor, sa vlastne vytvoril precedens, že štát môže obmedzovať prístup veriacich do kostolov, že štát určuje Cirkvi, kedy a ako (ne)môže púšťať ľudí do kostola, niečo, čo si ani komunisti netrúfli. Pričom – podľa mnohých[1]  – ten zákaz bol v rozpore s Ústavou a medzinárodnými zmluvami.

To že vláda, veľmi „láskavo“ a „blahosklonne“, znova povolila Cirkvi sláviť omše, a dokonca bez nezmyselnej povinnosti miništrantov kontrolovať tie absurdné modré, týždeň staré papieriky - mi pripadá, ako keď zlodej okradne človeka a potom mu blahosklonne ukradnutú vec – trocha pokazenú - vráti. Nie, vtedy nemá vďačnosť žiadne miesto. Primerané je jedine veľmi chladné prevzatie. A očakávanie aspoň ospravedlnenia.

Mnohí budú namietať, že máme tu kovid, pandémiu a vláda musí chrániť ľudí atď. Kovid je určite závažná choroba a ľudia aj spoločnosť musia byť zodpovední a je potrebné robiť rozumné a primerané opatrenia na ochranu zdravia ľudí. Ale vírus SARS-CoV-2 sa nenachádza iba na Slovensku, ale aj v susedných krajinách, na celom svete. A koluje tu už rok, takže sa dalo niečo vypozorovať. Najme, keď okolité štáty ako Maďarsko, Česká Republika, Poľsko nikdy úplne nezakázali omše, a keď, ako napr. v Rakúsku, ich chceli zakázať, tak štát si dovolil iba láskavo požiadať Cirkev, aby sa v prospech verejného dobra sama obmedzila – lebo si uvedomoval, že nemá právo jej to nariadiť, jednoducho rešpektoval jej autonómiu a ústavu. V  menej nábožnom Rakúsku[5] má štát omnoho väčšiu úctu k Cirkvi ako u nás na Slovensku. To o niečom svedčí. Ale taký drastický zákaz, na štyri mesiace bez prístupu k omšiam, k sviatostiam, také niečo nikde v okolí nebolo. A to sme si navrávali, aká sme kresťanská krajina, údajne druhá najkresťanskejšia v Európe po Poľsku[5]. Okolité krajiny, kde sa omše v nejakej forme, hoci s obmedzeniami, nechali povolené, nám ukázali, že v kostoloch sa veľmi poctivo dodržiavali opatrenia (rúška, dezinfekcia, odstupy) a nebolo v nich zaznamenané komunitné šírenie. Paradoxne, hlavné zdroje šírenia na Slovensku sú zdá sa v priestoroch, ktoré neboli skoro vôbec obmedzené – výrobných halách automobiliek a priemyselných montážnych závodoch (na ktorých stojí naša ekonomika)[6]. To hovorí aj niečo o hodnotovom rebríčku Slovenska. Kostoly neboli zdrojom šírenia a na rozdiel od hypermarketov a fabrík sa v nich opatrenia poctivo dodržiavali.

Ďalší aspekt je otázka práva a náboženskej slobody - máme tu aj ústavu[2] a medzinárodné zmluvy – Európsky Dohovor o Ľudských Právach[3] či Vatikánsku zmluvu[4] – a všetky tieto dokumenty hovoria o autonómii cirkví sláviť svoj kult. Strach z infekcie neruší právo. Je to právo, ktoré ma garantovať stabilitu a istotu v krajine. A keďže medzinárodné zmluvy majú dokonca prednosť pred slovenskými zákonmi, tak teoreticky ani núdzový stav by nemal zrušiť práva ktoré garantujú. Jednoducho je neakceptovateľné, aby šéf Úradu verejného zdravotníctva, čo je rozpočtová organizácia pod Ministerstvom Zdravotníctva, svojim rozhodnutím zrušil autonómiu cirkví a náboženskú slobodu, ktorú ako základné ľudské právo garantuje článok 24 Ústavy Slovenskej Republiky, či Základná zmluva medzi Slovenskou Republikou a štátom Vatikán. Ústava sama vraví, že cirkevnú samosprávu môže obmedziť len zákon – a aj ten by mal byť v súlade s medzinárodnými zmluvami – a nie vyhláška. Ján Figeľ má pravdu – porušuje sa tu ústavné a medzinárodné právo[1]

Všetky tieto aspekty vykresľujú nieže smutnú, ale doslova tragickú realitu našej krajiny. Štatisticky sme si navrávali – podľa sčítania ľudu[7] a pod – že sme jednou z najkresťanskejších krajín v Európe. Po voľbách sme sa vytešovali, že máme viac kresťanov v parlamente ako keď tam bolo KDH, že (medzičasom bývalý) premiér je katolík, minister zdravotníctva bol kresťan, katolíkmi vo vláde sú aj ministri Krajniak, Remišová, Heger a mnohé ďalšie vplyvné osoby. Avšak starosť o práva a autonómiu Cirkvi u nich nebolo badať, starosť nad tým, že duchovný život bol zastavený a ľudia nemajú prístup na omše a k sviatostiam zdalo by sa bol u nich až na poslednom mieste záujmu. A aj od tzv. „kresťanoch v OĽANO“ bolo počuť, že - nič. Ticho. Z určitého hľadiska je to veľmi smutná vizitka kresťanstva na Slovensku ako takého.

Pre kresťana je účasť na omši a prístup ku sviatostiam úplne kľúčová záležitosť jeho života. Pozeranie sa na omšu v televízii či osobná modlitba určite pomáhajú, ale účasť na omši nikdy nenahradia. Vyhláškou zakázať prístup na omše na štyri mesiace je vyslovene násilie na kresťanoch a hrubé pohŕdanie Cirkvou a náboženskou slobodou. Navyše - ak by sme boli naozaj kresťanská katolícka krajina, malo by byť v našom DNA kresťanov – vrátane kresťanských politikov, to klasické katolícke povedomie o omši, ktoré vyjadrili mnohí veľkí svätci aj takto:

Sv. Alfonz Ligouri: „Jedna svätá omša ťa oddá a priblíži Pánovi viac, ako všetko pokánie svätých, úsilie apoštolov, utrpenie mučeníkov a dokonca aj horiaca láska Najsvätejšej Matky

Sv. Ján Maria Vianney: „Všetky dobré skutky, ktoré by ste zhromaždili sa nevyrovnajú jednej svätej omši, pretože to sú ľudské diela a svätá omša je Božou prácou.

Sv. Gregor Veľký: „nebesia sa otvárajú a množstvá anjelov zostupujú, aby sa podieľali na svätej obete.

Ak sme kresťanská krajina, tak minimálne nejaké povedomie v tomto zmysle o omši by malo byť u veriacich – vrátane politikov – prítomné. Ale nič také sme nespozorovali. V rozhovore Denníka Postoj s arcibiskupom Zvolenským[8] sme sa dozvedeli, že premiér Heger alibisticky „ako veriaci človek má pochopenie pre požiadavky cirkvi, ale ako sám zdôraznil, rozhodnutia prijíma koaličná vláda.” Jednoducho kresťanstvo až na druhom mieste.

Pre veriacich katolíkov bolo aj veľmi bolestivé aj to dlhé mlčanie pastierov – biskupov – ohľadom štátneho zákazu prístupu k omšiam. Verejné rázne a jasné slová mohli počuť až 26. marca[9] – keď arcibiskup Zvolenský poslal (vtedajšiemu dočasnému) ministrovi zdravotníctva Hegerovi otvorený list[10], v ktorom konečne mohli aj veriaci počuť z úst biskupa, že „výkonná moc v krajine obmedzila náboženskú slobodu neprimeraným spôsobom“ či „ignorovanie zásadných požiadaviek Cirkvi sa však stalo neudržateľné”, alebo “dôrazne však nesúhlasíme s nadmerným zasahovaním štátu do náboženského života v krajine” a “naliehavo žiadame, aby Slovensko primerane rešpektovalo náboženskú slobodu”. Toto sú jasné a rázne slová, ktoré veriaceho človeka veľmi potešili. Prišli však podľa mnohých neskoro, a nevieme či to súvisí, ale časovo až po aktivitách veriacich, ktorí už nevládali znášať tento duchovný útlak.

K viditeľným laickým aktivitám a výzvam patrilo jednak už spomenuté podanie Jána Figeľa[1], ďalej „Otvorený list slovenským biskupom“ od občianskeho združenia Slovenskí katolíci, ktoré zahŕňa aj niektoré známe osobnosti, kde vyčítajú biskupom “neprimerane submisívny postoja pastierov katolíckej Cirkvi[11], či dve petície, výzvy vláde od slovenských pro-life aktivistov[12]. Ozvali by sa biskupi, ak by nebolo aj tohto laického tlaku? Verím, že áno. Hoci v liste arcibiskupa Zvolenského čítame aj, že “Je zbytočné rozoberať, pod akým tlakom sme celé mesiace” či “Z týždňa na týždeň na našu adresu rastú výzvy vzoprieť sa neprimeranosti opatrení”.

Podstatné a naozaj potešujúce je, že výzva biskupov prišla, aj keď podľa niektorých možno trocha neskoro. Možno na Slovensku v rámci cirkevnej hierarchie musí ešte prejsť proces sebavedomejšieho vystupovania voči štátu. Laika, ktorý sa v praktickom živote musel naučiť, že o práva, o ktoré si nezabojuje bude obratý, to trápi, ale nakoniec, vždy je to proces. Svetlo do neho trocha poodhalila na ostatných Košických Hanusových Dňoch diskusia “Cirkev a korona”, keď sme sa na obhajobu nevýrazného postoja Cirkvi k zatváraniu kostolov od bývalého sekretára KBS vdp. Ziolkovského prekvapujúco dozvedeli, že Cirkev na Slovensku od čias Márie Terézie bola zvyknutá “kooperovať so štátom” a “neísť na barikády“[13]. Tak môžeme už len veriť, že táto nová situácia, toto krušné obdobie plné skúšok, ktoré dúfajme sa pomaly končí, bolo aj dobrou školou pre Cirkev, že niekedy na tie barikády ísť treba. Veriaci laici sa vždy v takýchto situáciách za otcov biskupov určite a jasne postavia a na barikádach ich podporia.

A najhoršie na tom je, že na Slovensku sa takéto protiústavné obmedzenie náboženskej slobody nedá bežnému človeku napadnúť na Ústavnom Súde. Jediný spôsob, ako to dostať na ústavný súd je, ak by štát pokutoval porušenie zákazu návštevy omší a následne sa proti pokute odvolať na súd. Napríklad, ak by bol býval niekde nejaký kňaz porušil zákaz omší, ale nie tajne, ale verejne - aby polícia musela konať, informoval o tom médiá, dal tlačovú správu, pozval odvážnejších veriacich, čo si môžu dovoliť riskovať pokuty a sledoval čo sa udeje. Ak sme taká kresťanská krajina -  minimálne v miere, že kresťania a Cirkev tu majú údajne politický výtlak – dovolil by si štát otvorenú represiu voči Cirkvi, voči omši pred kamerami, za prítomnosti médií? Ak nie, tak by to možno práve rozprúdilo potrebnú spoločenskú diskusia a možno aj de facto ukončilo zákaz omší. A ak áno, tak by sa ukázala represívna „prokresťanskosť“ tejto vlády (minister vnútra je z OLANO), a aspoň by sme dosnívali sen o „kresťanskom Slovensku“. Zároveň taká represia by umožnila sa odvolať na súd - čo by bolo vlastne cieľom - a na súde v rámci obhajoby argumentovať protiústavnosťou zákazu omší – čo je asi jediný spôsob pre bežného človeka, ako túto protiústavnosť dostať na Ústavný súd – lebo za normálnych okolností naša legislatíva neumožňuje občanovi alebo Cirkvi dať podanie priamo na Ústavný súd[14]

Ale nestalo sa skoro nič, zabojovalo sa za naše práva neskoro, málo a slabo, pričom vďaka aspoň za ten jasný list. Tým pádom sme do budúcnosti odkázali politikom, že si Cirkvou môžu robiť čo chcú, že žiadna reálna spoločenská kresťanská politická sila tu neexistuje. A to, okrem toho, že je neskutočne smutné, je aj veľmi nebezpečné. Myslím si, že práve zmeniť tento pohľad štátu na Cirkev by mala byť v najbližšom období výzva pre predstaviteľov Cirkvi, ako aj pre predstaviteľov politického a občianského kresťanského sektora.

A keďže si teda štát urobil s kresťanmi čo chcel, v jeho argumentácii boli omše na úrovni nezáväznej zábavy ako divadlá a kiná[15] (a pritom náboženská sloboda – na rozdiel od divadiel či obchodov – podľa Ústavy patrí medzi základné ľudské práva) a my sme pre naše najsvätejšie právo spravili tak málo, tak aj keď som rád, že nám štát, „cézar“, láskavo dovolil znova začať sláviť omše, vôbec sa neteším. Aspoň deň pred koncom zákazu aspoň nejaká deklaratívna vzbura mohla byť, aby sme ukázali, že sme ochotní prinášať obety za našu náboženskú slobodu. Nakoniec – náboženská sloboda je lakmusovým papierikom všetkých občianskych slobôd. V histórii ako prvé tyranský štát išiel obmedzovať práve náboženskú slobodu. Kto môže povedať, ako sa spoločnosť môže posunúť v budúcnosti. Môžeme už len dúfať, že Cirkev sa touto skúškou poučila a viac sa už takto doslova znásilniť nenechá. S podporou laikov určite bude môcť rátať. Poučili sa ale aj kresťanskí politici?

A ja už len dúfam, že takáto situácia sa už nikdy nezopakuje a že štát si už nikdy nariadením nedovolí plošne a dlhodobo zakázať ľuďom chodiť omše a sviatosti. A ak by predsa takáto požiadavka nastala - pričom už vidíme, že v skutočnosti to naozaj potrebné nie je - tak dúfam, že vláda bude rešpektovať Cirkev a láskavo sa na ňu obráti a nechá na jej vlastné zváženie, aby (po diskusii s odborníkmi) sa sama rozhodla, či vôbec a na ako dlho si sama zariadi svoje obmedzenia, tak ako napr. Rakúsku. A nie diktátom hlavného hygienika.

Inzercia

[1] https://www.postoj.sk/73471/jan-figel-oznacil-zakaz-verejnych-bohosluzieb-za-porusenie-prava

[2] Ústava Slovenskej Republiky; Druhý oddiel – Základné ľudské práva a slobody, Článok 24, Odsek 3
https://www.aspi.sk/products/lawText/1/40221/1/2

[3] Európsky dohovor o ľudských právach [online]. Európsky súd pre ľudské práva, 1.6.2010, Článok 9
https://www.echr.coe.int/Documents/Convention_SLK.pdf

[4] Základná zmluva medzi Slovenskou Republikou a Svätou stolicou; Článok 5, odsek 1
https://www.aspi.sk/products/lawText/1/51721/1/2

[5] Podľa počtu ľudí, čo deklarujú, že týždenne chodia do kostola
https://en.wikipedia.org/wiki/Church_attendance

[6] https://finweb.hnonline.sk/ekonomika/2287045-koronavirus-sa-presunul-a-teraz-zasiahol-juh-slovenska-problemom-su-firmy-tvrdi-odbornik

[7] Obyvateľstvo SR podľa náboženského vyznania – 2011, 2001, 1991

[8] https://svetkrestanstva.postoj.sk/76146/akykolvek-dalsi-automat-uz-nesmie-obmedzit-bohosluzby-na-nulu

[9] Otvorený list s omnoho menej ostrým tónom poslali biskupi vláde už 16. februára, kde žiadali o prístup na omše aspoň pre vyliečených a zaočkovaných. Tento list však nezarezonoval moc v médiách
https://www.abu.sk/archiv/spravy/list-biskupov-premierovi-a-clenom-vlady

[10] https://www.postoj.sk/75323/ignorujete-cirkev-a-neprimerane-obmedzujete-nase-prava-odkazuje-zvolensky-vlade?page=4943

[13] Cirkev a Korona, diskusia na KHD od 22:51 do 26:23
https://youtu.be/OZbAiUmO1NE?t=1372

[14] Podnet na protiústavosť zákona môže napriamo podať len vláda (tá by proti sebe nešla), prezidentka (ktorú, keďže vychádza z prostredia Progresívneho Slovenska kresťanské témy netrápia), verejná obhajkyňa práv (ani ju), 30 poslancov (keďže lojalita Kresťanov v OLANO je viac pri Matovičovi ako omšiach sa to ani nedalo čakať) alebo Generálny Prokurátor (Ján Figeľ ho k tomu vyzval)

 

Odporúčame

Blog
Stvoril Boh mimozemšťanov?

Stvoril Boh mimozemšťanov?

Nedávno som sa dostal do diskusie s jedným známym, ktorý je katolík, ktorý tvrdil, že on by nemal problém s tým, ak by sa zistilo, že existujú mimozemšťania. Jeho argument išiel smerom, že Boh mohol stvoriť bytosti s dušou aj na iných svetoch, a tie nás mohli v minulosti - alebo potajomky aj v súčasnosti - navštevovať. Ja som mu oponoval, že je teologicky nemožné, aby Boh okrem ľudí stvoril aj iné bytosti s dušou. Táto naša rozprava mi bola podnetom na napísanie tohto blogu.

Blog
Čo je tvojou kotvou v búrke?

Čo je tvojou kotvou v búrke?

Búrka na mori súčasnej doby. Vlny množstva stále sa meniacich a nových informácií. Vietor až víchrica rozličných názorov točiacich sa stále dokola ako hurikán. Blesky silne nabitých emócií všade navôkol. Hromy reakcií na akékoľvek vyhlásenie niekoho iného, kto nie je „z nášho tábora“. Čo nám môže dodať potrebnú rovnováhu, aby sa naša loďka nepotopila v týchto rozbúrených vodách?