Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
26. apríl 2021

Ako (ne)zabiť kultúrnosť v rodine (1/3)

Väčšina tínedžerov a mladých ľudí po celom svete sa dnes na seba nápadne podobá. Poznajú naspamäť texty najnovších hitov, majú napozerané všetky seriály na Netflixe, nosia výlučne módne oblečenie a doplnky. Namiesto divadla si vyberú kino, namiesto učenia radšej brigádu. Nehovoriac o pseudohodnotách a životnom štýle, ktoré im predkladajú (nielen) influenceri a iné vplyvné osobnosti. Pre rodičov je čoraz ťažšie ustriehnuť, kto alebo čo formuje vkus ich dieťaťa. Dá sa v dnešnej rodine žiť kultúrne, keď máme na prvom mieste konzum a zábavu?
Ako (ne)zabiť kultúrnosť v rodine (1/3)

Podľa výnimočnej zbierky esejí Rozprava o kultúrnosti (1943) od Ladislava Hanusa, je kultúrnosť osobná vlastnosť človeka, jeho spôsob života, správanie, rozhodovanie. Hanus identifikoval šesť univerzálnych zákonov, ktoré kultúrnosť podmieňujú. Dá sa na nich dobre ukázať, ako globalizácia ničí zdravú kultúru a výchovu v rodinách, ale najmä to, čo s tým môžeme robiť. Tieto zákony sú natoľko hutné a nadčasové, že ich rozoberiem na pokračovanie.

1. Snaživosť

Podľa Hanusa nie je kultúrnosť prirodzená, ale mravná vlastnosť. Musíme ju nadobudnúť aktívnou snahou, nespadne nám len tak do lona. Už táto podmienka odpáli takmer všetkých mladých ľudí. Ak na niečo treba vynaložiť energiu a čas, je to príliš ťažké a nezmyselné. Ovplyvnení konzumom a materializmom sú zvyknutí, že dostanú všetko hneď a v čo najväčšej miere – zábavu, luxus, potešenie. Namiesto zdĺhavého dokumentu si radšej oddýchnu pri plytkých filmoch či seriáloch, namiesto prečítania knihy si pozrú jej televízne spracovanie. S týmto prístupom sme prišli do bodu, kedy je tínedžerovi „trápne“ sa priznať pred kamarátmi, že číta alebo sa zaujíma o iné ušľachtilé hobby (hra na hudobnom nástroji, spievanie v zbore, recitovanie, písanie...), čo je obrovský problém.

Nenahraditeľnú úlohu tu hrá práve kultúrne rodinné prostredie – pevne zakorenení rodičia, ktorí vedú dieťa ku vkusu a vyšším (duchovným) formám. Tento problém sa dá riešiť najmä ich vedomou snahou od malička pestovať v deťoch vznešené hodnoty i záľuby a podporovať ich v nich napriek tlaku rovesníkov. No na dosiahnutie tohto idealistického cieľa sa najskôr musia skultúrniť oni. Ak ani sám rodič nevydrží počúvať vážnu hudbu alebo sa s údivom prechádzať v umeleckej galérii či múzeu, je zrejmé, že k niečomu podobnému nepovedie svoje dieťa. Čo by nás stálo si namiesto Európy 2 raz za čas pustiť Rádio Devín? Alebo dieťaťu namiesto gýčovej rozprávkovej knižky kúpiť nejakú s citom pre vkus a myšlienku?

A to radšej nezačnem rozoberať hodnotový rebríček priemerného Slováka. Chcem sa skôr zamyslieť, čo sa s touto kritickou situáciou dá robiť. Pretože ak nechceme skončiť ako barbarský národ, niečo zmeniť musíme. Z praxe pomáha napríklad obmedzenie používania internetu, trebárs aj na dve hodiny denne. Deti sa nemusia úplne odstrihnúť od virtuálneho sveta, ale práve v tomto čase (my ho doma voláme „bezinternetie“) majú priestor na sebarozvoj bez vplyvu youtuberov či popovej hudby. Práve toto „vzduchoprázdno“ ich často podnieti ku kreativite a seba-skultúrneniu (sú nepriamo nútené čítať si, učiť sa, ísť do lesa, pomôcť doma či len tak tráviť čas s rodinou). Samozrejme, na mieste je ponúknuť im kvalitnú výplň tohto času a snažiť sa im priblížiť skutočné vzory hodné nasledovania. Pomôcť by mohli aj iné obmedzenia buď konkrétnych stránok či ľudí, ktorých mladí sledujú, alebo aspoň určiť hranice, kde sa mobil nepoužíva (pri jedle, zaspávaní a pod.).

Deti kultúrnych národov majú v tomto ohľade podľa Hanusa väčšie šťastie. Akosi prirodzene sú ťahané ku kultivovaným dielam, ľuďom a kruhom, ktoré sú živnou pôdou pre ich rast. Vyrastajú v ovzduší, kde snaživosť nie je ohováraná – práve naopak, je vyzdvihovaná ako ideál! Ako to, že Slovensko neprekvitá vzdelanosťou, usilovnosťou či angažovanosťou? Nie je to len chyba tých „tam hore“, ale naším celkovým nastavením myslenia. Pokiaľ bude spoločensky akceptovaným štandardom mať celý deň zapnutú televíziu, čítať bulvárne časopisy a nechodiť na žiadne kultúrne podujatia, nečudujme sa, že nám vyrastá generácia, ktorá nevie rozoznať gýč od skutočného umenia a je ovládaná modlami západnej kultúry (peniaze, moc, rýchle potešenie).

Snaživosť je ale predovšetkým individuálna vlastnosť človeka. Nie každý nadaný človek pochádza z kultúrneho prostredia – často sa skultivuje práve vyslobodením sa z bahna povrchnosti. Takýto človek sa neuspokojí s väčšinovým vkusom a pochybnými hodnotami, ale hľadá pravdu a skutočnú krásu. Bohužiaľ, slovo snaživosť sa za posledné desaťročia stalo pejoratívnym a deti, ktoré sa dobre učia alebo zaujímajú o mimoškolské aktivity, sú často označované ako premotivované či príliš snaživé. Dospelí to určite poznajú z práce – kto vynakladá nadbytočné úsilie, je braný ako šplhúň či karierista. Česť tým ľuďom, ktorí sa napriek týmto „nevýživným“ podmienkam neboja robiť čosi navyše, pričom sa usilujú o skultúrnenie seba a svojho okolia. To najmenšie, čo môžeme pre skultúrnenie Slovenska urobiť, je prestať odsudzovať tých, čo sa o to už snažia.

2. Stanovisko

Kultúrnosť začína poznávaním. Poznávanie dáva človeku rôzne výzvy a žiada si od neho zaujatie istého stanoviska. Hanus opisuje ľudí, ktorí žijú inštinktom – nevytvárajú si vlastný názor ani postoj, ale nechajú sa ovplyvňovať verejnou mienkou, propagandou, momentálnou náladou a pod. Nevynaložia ani najmenšiu námahu, aby si vytvorili vlastný úsudok či názor. Bohužiaľ tento popis až nebezpečne sedí na dnešných mladých ľudí. Veľa z nich žije v zajatí pseudokultúry reprezentovanej novodobými idolmi (speváci, herci, modelky, influenceri, športovci a pod.).

Inzercia

Poznávanie predpokladá inteligenciu. Kultúrny človek žije zo slobody a rozumu – nedá si ich nikým vziať, preto veci pozorne skúma, hľadá pravdu a fakty. V dnešnej dobe hoaxov a fake news je táto úloha pre mladých oveľa ťažšia, ako sa môže zdať. Pri rozlišovaní dôveryhodných zdrojov potrebujú pomoc od skúsenejších, od rodičov či učiteľov. Dokiaľ sa dospelí budú tváriť, že sa deti samy od seba naučia filtrovať nepravdivé informácie, budeme na tom s úrovňou vzdelanosti čoraz horšie. Nepoviem nič nové, keď spomeniem, že by sa deti v škole namiesto bifľovania faktov mali konečne učiť kriticky myslieť.

Toľko mladých dnes nemá žiadne hlboké životné presvedčenie. Postaviť sa za nejaký svetonáhľad či hodnoty? Veď to sa dnes už nerobí! Choďte do paže so stereotypom, my chceme voľne dýchať a užívať si! Žiadne záväzky, len zábava. Takýto životný postoj sa bohužiaľ čoraz viac rozširuje aj medzi ľudí, ktorí by už mali byť skutočne dospelí a zrelí. Dnešní tridsiatnici často nemajú odvahu sa vybrať po nejakej životnej ceste (napr. rodinný život, usporiadaný vzťah, ustálené hodnoty a pod.) a ak to aj nakoniec urobia, vydržia na nej sotva pár rokov. Veď jednoduchšie je predsa život tráviť pri Netflixe a videohrách, v spoločnosti koly a čipsov.

Kultúrnosť vedie k hĺbaniu, filozofovaniu a ucelenému svetonázoru. Intelektuálovi nestačí veci len povrchne okomentovať – túži ich skúmať a hodnotiť z viacerých strán, spájať do súvislostí a hľadať ich zmysel. Práve toto ponúka Hanus ako riešenie pre mladých ľudí zmietaných vo svete rozmanitých odborov a množstva informácií. Taktiež verí, že poznanie nevyhnutne vedie k nájdeniu organického svetového poriadku, ktorý má duchovný základ. Náboženstvo podľa neho dáva odpoveď na najpodstatnejšie otázky bytia a je schopné poskytnúť ucelený obraz o svete, ktorý mladí tak zúfalo potrebujú.

Súhlasím s ním a na záver tejto časti dodám ešte jednu myšlienku, ktorá sa mi zdala užitočná. Zaujať vlastné stanovisko neznamená byť za každú cenu originálny a obhajovať si svoj subjektívny, často sploštený pohľad. Kultúrny človek nepokladá svoj pohľad za normu správnosti, ale ho neustále porovnáva s objektívnou normou pravdy. Verím, že aj súčasní mladí ľudia majú v sebe zakorenenú túžbu po skutočnej pravde, a hoci tá je často modernou kultúrou zabíjaná, nikdy nebude úplne zničená.

 

Poznámky: 

HANUS, Ladislav. 1991. 2. vyd. Rozprava o kultúrnosti. Spišské Podhradie: Spišský kňazský seminár, 1991. 149 s. ISBN 80-7142-000-X.

Som študentka piateho ročníka divadelnej dramaturgie na VŠMU - baví ma písanie, čítanie, fotenie, grafika a akákoľvek iná kreatívna činnosť. Tento rok sa zúčastňujem formačno-akademického programu v Spoločenstve Ladislava Hanusa.

Odporúčame

Blog
Parížskym rockom k Bohu

Parížskym rockom k Bohu

Krátko po začiatku môjho štúdia v Paríži ma kamarát Alexander pozval na rockový večierok, ktorý organizoval na našej škole. Ide o inžiniersku školu (École Polytechnique), ktorej ešte Napoleon priznal vojenský status, a na ktorú dodnes chodí menej ako 15 % dievčat. Predstavil som si teda miestnosť plnú chlapcov, ktorí skáču hore-dole ako na koncerte Kabátov. Zdvorilo som odmietol.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.