Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
24. apríl 2021

O pravde v čase pandémie

Krátka úvaha o pravde a o tom, ako vnímame seba a iných.

Prednedávnom sa v nadpise jedného denníka objavila informácia z reportáže v nemocnici, v ktorej lekári uvádzali, že musia klamať pacientom o ich stave. Nebolo to myslené ako ich pracovná povinnosť, ale skôr ako preukázanie milosrdenstva, aby pacienta zbytočne netrápili. Viem, že to nie je jednoduchá téma a nadchádzajúcimi riadkami nechcem moralizovať. Skôr ma to prinútilo zamyslieť sa nad tým, či by som v tejto situácii chcel počuť pravdu alebo milosrdnú lož. Následné myšlienky ma zároveň prinútili, aby som nazrel do vlastného vnútra a uvažoval, či vidím pravdivo samého seba a iných.

O tom, či je z morálneho hľadiska potrebné alebo dokonca nevyhnutné v niektorých situáciách klamať, sa už napísalo mnoho. Často sa uvádza ako príklad otázka, či by nacistom človek mal povedať pravdu, keby sa ho spýtali, či skrýva Židov (a vy by ste ich naozaj skrývali). V tomto blogu sa však zaoberám iba vyššie zmieneným príkladom - situáciou pacienta v ťažkom stave s malou nádejou na prežitie. Čo by som chcel ja, aby mi lekár povedal?   

Ja osobne by som chcel počuť pravdu, pretože ako kresťan verím, že tento život je len prípravou na večný život a zároveň bojiskom, kde zvádzam každodenný zápas. Zápas sám so sebou, s vlastnými hriechmi a slabosťami. A bol by som skutočne rád, aby som vedel, že zomieram. Pretože chcem, tak ako vo všetkých ostatných oblastiach v živote, aby som bol pripravený. Nejde o to pripraviť sa dokonale, ale o možnosť tejto situácii čeliť. Milosrdné lži však v takýchto situáciách len odďaľujú to, čo je nepríjemné. Poukazujú v značnej miere aj na strach zo smrti a strach z hodnotenia, ako sme prežili svoj život. Človek má však v prípade pravdy možnosť urobiť niečo, na čo po celý doterajší život čakal. Možno niekomu poďakoval, vyznal lásku, alebo poprosil o odpustenie - no minimálne by sa rád pripravil. V mojom prípade by určite išlo o spoveď, podobne ako to bolo u človeka, o ktorom v nedávnom rozhovore hovoril analytik Martin Smatana. Videl, ako sa človek vyspovedal, ako ho to upokojilo a pripravilo na prípadný koniec. A ten naozaj aj prišiel - hneď na druhý deň.

Ďalšiemu klamstvu, ktorému momentálne v dnešnej dobe čelíme je to, ako vidíme (alebo sa aspoň snažíme vidieť) samých seba a ako vidíme iných. Z vnútra našich domovov posudzujeme, hodnotíme a kritizujeme ešte viac, než zvyčajne. A to najmä prostredníctvom sociálnych sietí. Vieme, ako lepšie by sme nastavili opatrenia, akú očkovaciu stratégiu by sme mali mať, či to, kedy by sa mali otvárať obchody. Zároveň sa ešte hlbšie ponárame do nás samých. Ak v sebe nachádzame len to, že za všetko môže niekto iný, je dosť možné, že namiesto hľadania pravdy o sebe samom, si o sebe vytvárame obraz vlastnej svätosti. Ako povedal Chesterton: „človek, ktorý rozmýšľa v osamelosti a pýche, skončí ako idiot. Keď mu nezmäkne srdce, nakoniec mu určite zmäkne mozog“.

Sám na sebe to totiž pozorujem. Nie to mäknutie mozgu, ale to porovnávanie a najmä hodnotenie. Akoby som často zabudol, že objektívnu Pravdu sám nepoznám. Akoby som zabudol na to vlastné brvno vo svojom oku. Chýba mi fyzický ľudský kontakt, keď sa viem s niekým stretnúť a  vnímať ho. A to najmä preto, že vnímame aj inak než len slovne alebo vizuálne. A aj preto, že z nepríjemnej konverzácie nemožno uniknúť ignoranciou a neodpovedaním na správu. Vnímame totiž aj neverbálne znaky - vôňu, tón hlasu alebo charizmu daného človeka. Akokoľvek nám sociálne siete a internetová komunikácia pomáhajú, vždy ponúkajú neúplný a často falošný pohľad. Aj v tomto vnímam klamstvo, ktoré všetci zažívame. Všetci vieme, aké vie byť falošné zdanie alebo predstava zrazu iná, keď narazí na realitu prítomnosti.

Inzercia

Rovnako vidím, ako veľkú moc má v tomto ohľade už vyššie zmienený strach. Strach zo smrti, strach z neznámeho a neistoty, a strach z toho, čo nájdeme v nás samých. V tomto ohľade sú stále platné slová Jána Pavla II: „nebojte sa!“. Nebojte sa! Aj v evanjeliách, radostných zvestiach, Ježiš často prináša slová, ktoré povzbudzujú k opaku. Slovami pokoja („pokoj vám!“) alebo slovami odvahy („čoho sa bojíte?“) povzbudzujú k nádeji. Sú to teda práve výzvy k pokoju a odvahe, ktoré nám dodávajú v takejto ťažkej dobe nádej. A verím, že ako kresťania, ktorí by mali byť (okrem iného) ľuďmi nádeje, sme povolaní nielen nádej vyhľadávať, ale sami ju hlásať a šíriť.

Viem, že mnohí v tomto období prišli o blízkych, mnohí majú zdravotné problémy a mnohí majú problém s financiami. Mnohí možno prišli o svoje podnikateľské sny. Snažím sa predstaviť si, aké ťažké to musí byť. A čítať si tieto myšlienky o pravde môže znieť moralizujúco. Ale ja tomuto naozaj verím. Verím, že pravda, nech je akákoľvek, oslobodzuje. Že je oveľa lepšia realita prítomnosti než vzdialená predstava. A že ako kresťania sme povolaní byť ľuďmi nádeje, odvahy a pokoja. A že aj v prípade hľadania pravdy sa máme vydať cestou miernosti a zamyslieť sa, či nie sme presvedčení o našom názore len preto, že je náš a nie preto, že je pravdivý.

K pravde som zatiaľ najpriliehavejší výrok čítal vo Vyznaniach od sv. Augustína a verím, že je to aj najlepší spôsob, ako túto úvahu zakončiť. Verím, že rovnako ako mňa, inšpiruje aj Vás:

„Keď takí tvrdia, „nie to myslel Mojžiš, čo ty hovoríš, ale čo ja hovorím“, a pritom obe naše mienky pokladajú za pravé, vtedy (...) Boh môj (...) vlej mi do srdca miernosť, aby som trpezlivo znášal tých, ktorí mi tak hovoria (...) preto, lebo sú pyšní, nepoznajú mienku Mojžišovu, ale milujú svoju mienku, lenže nie preto, že by bola pravdivá, ale len preto, že je to ich vlastná mienka. Ináč by milovali aj inú pravdivú mienku, ako aj ja milujem ich mienku (...) preto, že je pravdivá. Ak uznávajú mienku zato, že je pravdivá, potom je ich aj mojím majetkom, lebo pravda je spoločným majetkom všetkých, ktorí ju milujú.“

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva