Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
24. apríl 2021

„Tí, ktorí s nami nechodia.“

Krátka úvaha o prístupe ku kresťanom, ktorí nie sú celkom ani v cirkvi, ani mimo nej.
„Tí, ktorí s nami nechodia.“

Ako poznačil posledný „pandemický“ rok vašu vieru? V nedávno zverejnenom rozhovore na Postoji vyjadril kňaz Peter Sykora názor, ktorý som poslednú dobu počul od viacerých duchovných, a dal by sa voľne parafrázovať nasledovne: „Bol to čas očisťovania.“ A hoci som si pri čítaní zaspomínal i na vlastné duchovné boje v tomto náročnom období, či niekoľko prekvapivých „coming-out“-ov zo širšieho okruhu známych (verejné priznanie straty viery), z rozhovoru vo mne zarezonovalo čosi iné. Košický farár vyjadril domnienku, že po skončení pandémie definitívne prídeme o „ten typ ľudí, ktorí už boli prakticky jednou nohou a možno aj oboma mimo cirkvi.“[1]

Okamžite som si spomenul na prednášku od profesora Tomáša Halíka s názvom „Prostor pro ty, kteří s námi nechodí. [2] Rozvíja v nej úvahy o vhodných a nevhodných formách odpovede cirkvi na potreby týchto ľudí práve preto, aby sme o nich definitívne neprišli. Prvýkrát som ju čítal pred Vianocami, a nevšimnúc si rok prednášky a jej následnej knižnej publikácie (2004), zanechala vo mne trochu rozpačitý dojem a nevyjasnený nesúhlas s niektorými názormi. Rok uvádzam zámerne; priznávam sa, že som sa pri jej prvom čítaní nedokázal zbaviť istej predpojatosti voči liberálnejšie nasmerovanej orientácií autora, hoci v tom čase bol vraj skôr centristom. Medzičasom som mal príležitosť porozprávať sa o téme nezaradených kresťanov s niekoľkými kňazmi. Po prečítaní už spomínaného rozhovoru som sa ku Halíkovej prednáške opäť vrátil. Otázka teda znie nasledovne: čo by mala cirkev urobiť, aby jej nezaradení nedali posledné „zbohom“? Možno s viac než šestnásťročným odstupom zhodnotiť, či boli slová farára z kostola Nejsvětějšího Salvátora  v Prahe prorocké, alebo sa naopak mýlil? Keďže mi táto téma príde veľmi aktuálna i zaujímavá, dovolím si ponúknuť vlastný subjektívny pohľad.

 „Nezaradení“, „ťažko zaraditeľní“, alebo „tí, ktorí vybočujú z radu“. Takto ľudí na okraji cirkvi nazýva Halík. A že ich nie je málo naznačuje, keď píše o „prúde tých, ktorí tiahnu k novým alternatívnym cestám“, a ktorí sa „svojim (niekedy aj nechceným) nonkonformizmom líšia od usporiadaných oviec cirkevného stáda.“ Ďalej spomína tých, ktorí „sa nechcú alebo nemôžu úplne zmestiť do cirkevných štruktúr a úplne sa s nimi identifikovať... či sa už myslia terajšie formy a normy cirkevného učenia, štýly prežívania viery či tradíciou posvätené vzorce chovania a jednania.“ [3] Pokiaľ ste nadobudli pocit, že záber takejto definície je naozaj široký, za pravdu vám dá aj sám autor. Nehovorí pritom o rebeloch či schizmatikoch, ale ani o svätcoch či prorokoch svojej doby, ktorí si neraz zakúsia isté prenasledovanie aj od samotnej cirkvi. Naopak, má na mysli množstvo obyčajných ľudí, ktorí majú problémy s dodržiavaním cirkevnej disciplíny, či požiadaviek v oblastiach viery a mravov. Tých, ktorí žijú v určitom „napätí“ medzi tým, „čo by sa malo“ a tým „čo je.“ Ilustruje to príkladom na „šokujúcej disproporcii“ [4] medzi predpismi cirkvi a dodržiavaním katolíkov v prípade praktizovania antikoncepcie či predstáv o posmrtnom živote.

Ako áno a ako nie

V otázke smerovania v zásade súhlasím s Halíkovým odmietnutím dvoch extrémnych prúdov; tradicionalizmu aj progresivizmu[5]. Nedokážeme sa vrátiť do minulosti. Áno, mohli by sme sa vrátiť k sláveniu predkoncilovej liturgie, alebo sa dobrovoľne úplne uzatvoriť pred svetom do komunít. Prvý prístup mi pripomína skôr romantizovaný spomienkový optimizmus, ktorý navyše nerieši výzvy nezaradených. Druhý prístup, myslím si, by mal byť praktizovaný len v čase tvrdého prenasledovania, ináč sa dobrovoľne vzdávame poslania byť svetlom sveta a soľou zeme. Ak sa sami odtiahneme na okraj spoločnosti, pritiahnuť ľudí na okraji cirkvi bude oveľa ťažšie. Ako kresťania sme povolaní žiť život tu a teraz, teda na mieste, kde sme boli poslaní a v čase, ktorý nám bol daný. Stále sme však povolaní k vernosti evanjeliu, morálnemu zákonu, cirkvi a tradícií, inak povedané – ostať autentickí. Čo prirodzene znamená, že sa nemôžeme otvoriť progresivizmu, ktorý v súčasnosti glorifikuje toleranciu nad pravdu a „rezignuje na všetko náročné aj za cenu výpredaja vlastnej tradície a identity.“ Skutočnosť, že ani stratégia ústupkov v pálčivých témach ľudí do cirkvi naspäť nepritiahne si odskúšali napokon na Západe.[6]

Nesúhlasím však s autorovým prevažne odmietavým názorom na cirkevné hnutia (spoločenstvá či komunity). Istotne, nebezpečenstvo upadnutia do „sektárstva“ treba mať na pamäti, ale zdravé spoločenstvo s dobrým duchovným vedením sa mu vie brániť. Naopak, myslím si, že sú to práve mnohé spoločenstvá alebo komunity špecializujúce sa na konkrétny druh evanjelizácie či pastorácie, ktoré dokázali za posledné roky pritiahnuť do cirkvi nezaradených kresťanov každého veku či ľudí s pohnutými osudmi. Kresťania, ktorí sa spoločne modlia, zdieľajú svoj duchovný život a navzájom sa upevňujú vo viere si nielen pomáhajú k duchovnému rastu, ale môžu byť aj príkladom a prínosom pre svoje okolie. Či už je to príklad sviatostného života pre ostatných veriacich, vzor fungujúcich rodín pre spoločnosť alebo príklad usporiadaných hodnôt a jasného cieľa pre ľudí vo svete, ktorí často v ničom nenachádzajú zmysel. Cieľom však nie je nezaradených ľudí do nejakých im vhodných spoločenstiev zaradiť a tým vyhlásiť úlohu za splnenú. Spoločenstvá vnímam ako cestu alebo prostriedok k duchovnému napredovaniu a väčšiemu otvoreniu sa prúdom Božích milostí. Veď je to sám Boh, kto mení ľudské srdcia a napätie v životoch ľudí medzi tým, čo je a čo by malo byť postupne mizne.

Čiastočne prorocky (keďže trend sa zdal byť jasný) vnímam Halíkove slová o radikalizácii liberálnej kultúry na Západe, ktorá posilňuje kontrakultúru veľmi konzervatívneho katolicizmu[7]. Ostatne v tomto duchu vidím aj spomínaný nárast záujmu o tradicionalizmus v západných krajinách. Rovnako sa mi zdá, že stúpa aj počet tzv. „nikodémovských kresťanov“ [8], teda opatrných veriacich, ktorí sa snažia praktizovať vieru a nedostať sa pritom do veľkých problémov s mocou či napr. so zamestnávateľom. V prostredí, ktoré sa stáva pomaly nepriateľské voči verejným prejavom kresťanských hodnôt a morálky sa potom ani nie je čomu diviť. 

Ako to vyzerá na Slovensku a čím môžme začať

Z osobných rozhovorov s kňazmi vyplynulo, že cirkev na Slovensku nemá nejakú konkrétnu známu stratégiu či pastoračný plán zameraný priamo na nezaradených kresťanov. Napriek tomu si duchovní veľmi silno uvedomujú potrebu sa týmto ľuďom venovať a mnohí tak v rámci svojho poslania aj robia. Sekularizácia spoločnosti sa zväčšuje aj na Slovensku, čo sa veľmi pravdepodobne ukáže aj na výsledkoch tohtoročného sčítania ľudu a počte prihlásených ku viere. Preto sa domnievam, že aj počet nezaradených kresťanov na Slovensku bude najbližšie roky rásť. O to väčšia výzva je to pre nás laikov, ktorí máme svoje pole evanjelizácie predovšetkým v sekulárnom svete.

Či naozaj prídeme o ľudí jednou nohou mimo cirkvi ukáže až čas. Možno nemusíme čakať na to, až sa život po pandémii vráti do starých koľají a kňazi nám podajú správu o tom, koľko veriacich sa vrátilo do chrámov. Možno by sme mohli využiť tento čas, aby sme sa zamysleli, kto sú tí nezaradení kresťania práve z nášho okolia a skúsili sa im ozvať, priateľsky sa pozhovárať, povzbudiť ich. Možno sú to ľudia, ktorí pred svojim krokom viery potrebujú niekoho, kto urobí prvý krok smerom ku nim.


Titulná fotografia: Toa Heftiba, Unsplashed.com

Inzercia

[1] Postoj / Rozhovory / Svet kresťanstva: „Kňaz Peter Sykora: Po pandémii definitívne prídeme o ľudí, ktorí sú jednou nohou mimo cirkvi“
https://svetkrestanstva.postoj.sk/75963/po-pandemii-definitivne-prideme-o-ludi-ktori-su-jednou-nohou-mimo-cirkvi

[2] HALÍK, Tomáš: Vzýván i nevzýván: Evropské přednášky k filozofii a sociologii dějin křesťanství. Praha. Nakladatelství Lidové noviny, 2004, Prednáška „PROSTOR PRO TY, KTEŘÍ S NÁMA NECHODÍ. Saarbrückenská přednáška“

[3] Tamtiež. „Ti, kteří vybočují“, s. 66

[4] Tamtiež. „Ti, kteří vybočují“, s. 68

[5] Tamtiež. „Ani tradicionalizmus, ani progresivizmus“, s. 69 - 70

[6] DREHER, Rod: Benediktova voľba. Stratégia pre kresťanov v postkresťanskom svete. Bratislava. Postoj Media s.r.o., 2017, s. 262.

[7] HALÍK, Tomáš: Vzýván i nevzýván: Evropské přednášky k filozofii a sociologii dějin křesťanství. Praha. Nakladatelství Lidové noviny, 2004, Prednáška „PROSTOR PRO TY, KTEŘÍ S NÁMA NECHODÍ. Saarbrückenská přednáška“. Ani tradicionalizmus, ani progresivizmus“, s. 70

[8] Tamtiež, “Neznámý učedník a nikodémovští křesťané“, s. 74.

Odporúčame

Blog
Kresťan a Bitcoin

Kresťan a Bitcoin

Správy o Bitcoine sa objavujú v médiách čoraz častejšie a častejšie. Aktuálna cena jednej mince je v čase písania tohto blogu neuveriteľných cca 63 500 $. Existuje však obrovské množstvo aj tzv. Alternatívnych kryptomien. Keď som prehľadával, čo píšu o kryptomenách kresťania v zahraničí, autori vo veľkej väčšine investovanie či obchodovanie s kryptomenami nepodporovali. Po dlhšom čase som si však všimol, že títo autori väčšinou vedia o obchodovaní na finančnom trhu aj o samotných kryptomenách málo. Môže teda kresťan investovať do kryptomien? Je to morálne? Pozrime sa na argumenty proti.