Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
21. apríl 2021

Nepočúvam naše deti

Nepočúvam naše deti

Ilustračná foto: pexels.com

Kráčame po lese, snažím sa vnímať pulz prebúdzajúcej sa prírody, štebot vtákov, vôňu zeme... 

A hoci som sa od zvyšku svojej rodiny nenápadne vzdialila, dolieha ku mne hlas podráždeného manžela: „Naozaj nemôžete prestať ziapať aspoň tu?!” Aj ja si to prajem, ale... 

Nemôžu. Sú tri, sú šťastné a navyše, zdedili moje gény. Dvom z nich sa pusa zavrie, až keď zaspia, a tretia si nižšiu frekvenciu výpovedí kompenzuje ich intenzitou. Navyše - zatiaľ vedia žasnúť! Nad jahňadou, čo sa podobá húsenici, nad listami, ktorými presvitajú lúče slnka, nad kusom dreva, na ktorom sa dá parádne pohojdať, a nad asfaltkou, ktorá sa im pod nohami zázračne mení na javisko! Krútiac sa postupujú vpred a vyspevujú pesničky z Frozen. 

Manžel má toho dosť. Nečudujem sa. Ako mnohí ďalší, i on robí z domu, a tak bývajú víkendové výlety do prírody balzamom na jeho dušu.

Teda, zväčša dosť ozvučeným balzamom. Konečne ma prehovoril, aby sme z asfaltového chodníka zliezli mimo neho. Nech sa vraj trošku popredierame lesom. 

Mne sa nechce. Premáham sa. Terén je porastený malinčím, rozrytý a mokrý. Obula som si svoje barefootové priedušné tenisky, takže si viem predstaviť, s akou opatrnosťou budem našľapovať, aby som si ich celé nepremáčala a nepozatŕhala. Nestáli tri eurá a v mojom botníku sú jediné svojho druhu.

Kráčame. Deti spievajú. Zabúdam na topánky, nadchýnam sa jarou. Deti pištia. Chcú jesť. Dostanú jesť. Spievajú. Opäť skúšam uchopiť aspoň konček pretrhnutej nite svojho vzďaľujúceho sa rozplývania. Nie, už pištia. Chcú piť. Dostanú piť. 

Ach, a my kedy dostaneme ten kúsok lesného ticha? Pokračujeme. Vtom pribehne najstaršia: „Mami, pozri, akú mám špičku na topánke! Bežala som hentam a chcela...” 

Blá, blá, blá - ústa sa jej pohybujú, vychádza zvuk. Pozerám sa na ňu, s porozumením sa usmievam a úplne samovoľne vypínam príjem. Slová plynú ako necesta popri asfaltovom chodníku. Terén mi riadne lezie na nervy. Ryli tu diviaky?! Už párkrát sme sa chceli vrátiť na asfaltku, ale kde sa vzala, tu sa vzala, oddelila nás od nej nenápadná stužka postekanej vody a bahna. Teraz som sa však rozhodla zdolať ju stoj čo stoj. „Aha, veď tu je to suché!” potešila som sa, stúpila som jednou nohou do priehlbiny na poriadnu kopu šuštiaceho lístia a natiahla ruku k najmladšej, aby som jej pomohla prejsť. 

Vtom som si uvedomila, ako sa moja pravá barefootka mení na špongiu a zo všetkých strán nasáva studenú, bahnitú vodu, ktorá sa rafinovane maskovala. Vyskakujem odtiaľ ako kamzík s blatom až nad členok. Konečne som na asfaltke. Fuj! To je odporné. Ešte len teraz si začnem vychutnávať týždeň očakávanú prechádzku prírodou: špinavá ako prasa, v premáčanej teniske… Som zvedavá, či z nej to bahno dostanem. Keby aspoň nebola taká zima! 

Inzercia

 „Maminka, ale veď ja som ti presne toto hovorila!” zaklincuje naša najstaršia. 

Hovorila.

Deti stále niečo hovoria. Hovoria NÁM toho veľa. A často (pre ne VŽDY) veľmi dôležité, priam praktické veci.

Ak si nabudúce všimnem, ako sa mi v hlave gombík „volume” samovoľne otáča smerom k OFF, skúsim ho zadržať. Veď aj ja Tatovi po večeroch rozprávam samé dôležité veci. A viete, čo je super? Tá istota, že si nikdy nevypne zvuk.

 

Gabriela Fialová

 

Blog Zastolom.sk vychádza v spolupráci s denníkom Postoj, pripravuje ho občianske združenie Slovenská asociácia kresťanských rodín (SAKRO). Našu činnosť môžete podporiť nákupom v našom eshope alebo finančným darom.

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame