Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
15. apríl 2021

Skutočná úľava neprichádza s hnevom, ale s odpustením

Skutočná úľava neprichádza s hnevom, ale s odpustením

Ilustračná foto, pixaby.com

Ako evanjelium na svadobný obrad si naši priatelia vybrali čítanie, v ktorom sa Peter pýta Ježiša:

– Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?

Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“ 

Vtedy sa viacerí hostia na mladomanželov usmievali - to sa chystáte stále sa vadiť? Nuž, myslím, že sa nechystali stále sa vadiť, iba poctivo a úprimne zhodnotili svoje sily a pochopili, že odpustenie potrebovať budú. A stále. Nepripravovali sa na hádanie, ale na ustavičné vzájomné láskavé milosrdenstvo.

Odpustenie je najväčšia vec v živote. Túto vetu vyriekla vtedy, keď ležala ubitá svojimi prenasledovateľmi takmer na smrť. Bolo to potom, ako ju mučitelia surovo kopali, hodili do koryta so studenou vodou, tam ju jeden z nich zatláčal nohou, až kým sa nedusila natoľko, že stratila vedomie. Keď sa prebrala, ťahali ju za vlasy do inej miestnosti. Tam ju vyzliekli, zviazali jej ruky a škripcom ju vytiahli nahor na skobu upevnenú na povale. Bili ju obuškami, až kým opäť nestratila vedomie. Keď sa sestra Zdenka, dnes už blahoslavená, prebrala, vyslovila práve túto vetu: „Odpustenie je najväčšia vec v živote.”

Odpúšťanie – každodenný chlieb

Nech je manželský vzťahna pohľad akýkoľvek bezchybný, vždy prídu chvíle, ktoré si budú vyžadovať pokorenie sa toho, kto chtiac či nechtiac spôsobil bolesť, a milosrdenstvo toho, komu bolo ublížené. 

Pápež František v encyklike Amoris laetitia hovorí, že na to, aby sme mohli odpustiť, potrebujeme prejsť cez oslobodzujúcu skúsenosť pochopenia a odpustenia sebe samým. Neodpustenie nás vedie k tomu, aby sme sa stránili druhých, aby sme utekali pred náklonnosťou. Možnosť obviniť druhých sa potom premieňa na falošnú úľavu. Treba svoj príbeh vložiť do modlitby, prijať seba samých, vedieť žiť so svojimi obmedzeniami a aj si odpustiť, aby sme ten istý postoj mohli zaujať voči druhým. 

To si však vyžaduje skúsenosť prijatia odpustenia od Boha… Ak prijmeme to, že Božia láska je bez podmienok, že Otcova náklonnosť sa nekupuje ani sa za ňu neplatí, dokážeme milovať napriek všetkému a odpúšťať druhým, aj keď boli voči nám nespravodliví. Inak náš život v rodine prestane byť miestom porozumenia, sprevádzania, a stane sa miestom neustáleho napätia a vzájomného trestania. 

Manželia Anička (35) a Slavo (36), ktorí sú zosobášení 13 rokov a majú 5 detí, hovoria o skúsenosti odpustenia v ich rodine:

„V manželstve sa riadime heslom – Nech slnko nezapadá nad vaším hnevom, takže nikdy nejdeme spať bez odpustenia si, ak sa v ten deň niečo stalo. Vďaka Bohu, nezažili sme situáciu, kedy by nastali medzi nami vážnejšie nezhody. Je to milosť a dar od Pána. Ak sa v niečom nezhodneme alebo nepochopíme a jeden druhého nechtiac zraníme, snažíme sa to neodkladať a dať čím skôr do poriadku.“

O nevyhnutnosti každodenného odpúšťania si v manželstve a neživenia negatívnych pocitov vo svojom vnútri hovorí aj encyklika Amoris laetitia: 

Ak dovolíme zlému pocitu, aby prenikol do nášho vnútra, poskytneme priestor zášti, ktorá sa zahniezdi v našom srdci. Opakom je odpustenie, založené na pozitívnom prístupe, ktorý sa pokúša pochopiť slabosť a hľadá pre druhého ospravedlnenia - tak ako Ježiš – Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. Ak predpokladáme všetky druhy zlých úmyslov, tak neodpustenie rastie a zapúšťa korene. 

„K odpusteniu sa snažíme viesť aj naše deti, a to hlavne vlastným príkladom, ale aj cez vzájomné rozhovory v situáciách, keď je potrebné odpustiť druhému a aj cez rôzne príbehy, aby videli, aký má dopad na človeka neodpustenie alebo odpustenie,“ pokračujú v rozprávaní Anička a Slávo. 

Svätý Otec tiež hovorí, že rodinné spoločenstvo možno uchovávať a zdokonaľovať iba za cenu sebazaprenia a sebaobety. Od všetkých a od každého jednotlivo vyžaduje pohotovú a veľkodušnú vôľu, ochotnú odpúšťať, znášať, zľutovať sa, zhodnúť sa, zmieriť. Každá rodina dobre vie, ako slepá sebaláska, nesvár, napätie a zvady násilne napádajú a niekedy aj smrteľne zraňujú jej spoločenstvo. Odtiaľto pochádza mnoho rozličných roztržiek v rodinnom spoločenstve.

Každá chyba alebo pád manželského partnera potom môže poškodiť zväzok lásky a rodinnú stabilitu. Problémom je, že niekedy sa všetkým veciam prikladá rovnaká vážnosť a hrozí, že budeme krutí voči akejkoľvek chybe druhého. Spravodlivé nárokovanie si svojich práv sa premení na vytrvalý a neustály smäd po pomste, skôr než na zdravú obranu vlastnej dôstojnosti. Keď sme boli urazení alebo sklamaní, je možné a vhodné odpustiť – avšak nikto nehovorí, že je to ľahké. 

Keď láska všetko znáša a všetko vydrží

Elena (36) rozpráva o svojej skúsenosti bolestného zranenia od manžela a o jej ceste odpustenia: 

Bola som už niekoľko rokov na materskej, celé dni sama doma s deťmi. Starala som sa o všetko v domácnosti, aby bolo navarené, opraté, ožehlené… Mala som dlhšie predtuchu, že manžel niečo predo mnou tají, až sa to jedného dňa prevalilo, keď som si prečítala sms, ktorá mu zablikala na mobile. Podvádzal ma, dostala som akoby úder priamo do srdca, a zozadu. Bolo to s kolegyňou, ktorá je tiež vydatá. Sľúbil mi, že už to neurobí, zmenil prácu, nosil mi kvety, zahŕňal ma pozornosťami, no ja som mu stále nedokázala veriť. Všetko, čo urobil alebo neurobil, každý telefonát, mejl… boli pre mňa podozrivé. Veľa som plakala a trápila sa. Kvôli našim spoločným malým deťom som však bola ochotná s ním zostať a dať mu druhú šancu. Po niekoľkých mesiacoch som si uvedomila v rozhovore s jedným kňazom, že som si ponechala pozíciu toho, kto má vo vzťahu navrch. Síce som s ním zostala a spoločné veci v domácnosti sme riešili spolu, nikdy som však nepristúpila na to, aby sme mali rovnaký vzťah ako predtým, aby sme boli rovnocenní partneri. Bavili sme sa o technických veciach súvisiacich s chodom rodiny, o deťoch, chodili s nimi aj na výlety, ale náš partnerský vzťah bol chladný a stále som v ňom mala presilu, stále som sa nechávala udobrovať a bola v pozícii „tej ukrivdenej“. Až spomínaný rozhovor s kňazom mi ukázal, že skutočné odpustenie zahŕňa aj to, že sa k tomu človeku správam férovo, dám mu šancu urobiť žart napríklad, bez toho, aby sa cítil hlúpo, prijať ho a v istom zmysle slova zabudnúť. Veď predsa takto odpúšťa aj náš nebeský Otec.

Láska je viac ako teplý pocit

Možno poznáte príbeh Imaculée Ilibagizy, ktorá vo svojich 24 rokoch strávila počas rwandskej genocídy 91 dní zavretá spolu s ďalšími siedmimi ženami v kúpeľni 3x4 m. Jej srdce obliehali hnev a nenávisť, čo je celkom pochopiteľné v situácii, keď sa z celkom nepochopiteľných dôvodov vraždia v krajine nevinní a bezbranní. Imaculée sa však rozhodla, že sa negatívnym pocitom a myšlienkam, ktoré jej našepkával diabol, nepodvolí, ale bude proti nim bojovať malými zrnkami ruženca, mnohokrát za deň, s úprimnou dôverou. Potom, ako sa po troch mesiacoch dostala na slobodu, dozvedela sa o krutej smrti svojich rodičov a dvoch bratov rukami nenávisťou zmanipulovaných Hutuov. Rwandský masaker si vyžiadal životy okolo milióna nevinných ľudí, aj detí, mnohé ženy a dievčatá boli znásilnené. Imaculée stratila takmer všetkých rodinných príslušníkov, priateľov, susedov a známych. Po mesiacoch fyzického, duševného a duchovného utrpenia sa rozhodla lavínu nenávisti, ktorá ničila ich krajinu, brzdiť tak, že nebude žiadať krv ani životy tých, ktorí jej ublížili. Spravodlivý trest a väzenie sú namieste, nie však krvilačná pomsta. Po skončení genocídy Immaculée stretne muža, ktorý zabil jej matku a jedného z jej bratov. S Božou milosťou nájde v sebe silu povedať mu: „Odpúšťam ti.“

Aj odpustenie v manželstve si niekedy vyžaduje nadľudské sily. Vtedy to dokážeme len s Božou milosťou. Stanislav (37) sa po ôsmich rokoch manželstva s dvoma spoločnými deťmi stal mužom na druhej koľaji, ktorého žena sa rozhodla odísť a žiť s iným partnerom. Tento príbeh nemá šťastný koniec, aspoň zatiaľ, no Stanislav sa podelil o to, čo odpustenie znamená preňho.

V momente, keď som pochopil, že už nie som jediný v jej živote, som stál pred akýmsi pomyselným zoznamom možností, ktoré sa mi automaticky vynorili v hlave. A áno. Jednou z najčastejšie tipovaných možností by bola práve tá najprirodzenejšia - zvaliť vinu na ňu a všetky emócie otočiť proti nej. Dávalo by to zmysel. Veď ma po toľkých rokoch manželstva zradila.

Inzercia

No tu si treba uvedomiť, že hoci sa to môže na prvý pohľad zdať prirodzené, v skutočnosti je oveľa prirodzenejšie, že človek predsa tú milovanú osobu nedokáže len tak z minúty na minútu zhodiť do priepasti nenávisti a zabudnutia.

Druhá možnosť bola vyhodnotiť situáciu a pozrieť sa na veci aspoň trochu z odstupu. Zistiť dôvody, motivácie, čo bolo príčinou. V tejto analýze príčin som našiel svoje vlastné pochybenia, rovnako ako aj pochybenia mojej ženy. Boli to naše spoločné pochybenia. Takže, pre mňa otázka nestojí, či som odpustil svojej žene. Áno, odpustil. Pretože vo svojej bolesti a trápení sa rozhodla urobiť to jediné, čoho bola vtedy schopná. Odísť.

Otázka stojí, či som odpustil sám sebe. Či moje kresťanské presvedčenie schopné „omilostiť“ moju manželku po spáchaní nevery je natoľko silné, že dokáže omilostiť aj mňa samého. A toto je oveľa väčší problém. Keď sa prevalila takáto vážna vec, začali mi v hlave vyskakovať jednotlivé drobné situácie a momenty, v ktorých som nereagoval správne. Hoci reakcia bola možno spôsobená únavou, citovým vyčerpaním alebo lenivosťou. No ak sa veci dostanú na šikmú plochu a skončia sa rozvodom, vtedy je každá drobná chyba vynásobená závažnosťou dôsledkov, ktoré spôsobila. A tých drobných chýb za tie roky bolo neúrekom. Takže sa človek pýta, prečo to nevidel. Prečo som bol slepý a arogantný? Veď stačilo tak málo a všetko mohlo byť inak. Až v tomto momente dopadne na myseľ tá pravá porozvodová atmosféra. A až tu treba skutočne odpúšťať. Vidieť totiž chyby svojho vlastného vnútra a spúšť, ku ktorej prispeli, prijať ich a odpustiť, je oveľa oveľa ťažšie ako to isté urobiť voči milovanej osobe. Navyše, keď je človek vychovaný ako kresťan a nacvičený v ponúkaní druhých šancí.

To však nie je koniec. Táto cesta totiž pokračuje ďalej, ak sa človek dokáže zamyslieť a odosobniť od doteraz jasných a naučených správnych princípov, podľa ktorých žil, a napriek tomu jeho život priviedli do stavu, v ktorom podľa všetkých teórií nikdy nemal skončiť. Pretože práve tie kresťanské princípy, modlitba a duchovné zázemie sa považujú za akéhosi garanta správnej a príkladnej životnej cesty. Tu sa začínam pýtať - kde bol Boh, ktorý je všemohúci a mohol dať milosť a úplne jednoducho odvrátiť túto tragédiu? 

Vtedy príde na rad niečo také trúfalé, že si to môže dovoliť len človek, ktorý už aj tak všetko stratil a vidí, kam ho jeho doterajšia cesta zaviedla. Obviní Boha z tohto trápenia, o ktorom doteraz nikto nehovoril - že bude a má prísť a nie je možné sa mu vyhnúť. Vo svojom zničenom a zlomenom srdci spochybní Boží charakter, pretože jeho existenciu spochybniť nemôže. V tom stave totiž nie je schopný uvedomiť si, že predstava o Bohu, ktorú sa naučil, jednoducho nebola správna alebo úplná a v žiadnom prípade nepočítala s takýmto zvratom.

Počul niekto v kostole hovoriť o tom, že napriek akejkoľvek snahe a vypätí všetkých síl, napriek modlitbe, sviatostiam a osobnom vzťahu k Bohu aj tak môže Boh dopustiť, že všetko, na čom človeku záleží, zo dňa na deň zmizne, skončí?

Kto z nás je na to pripravený? Kto niekedy premýšľal nad tým, čo by sa stalo, keby Boh siahol na to, na čom mu najviac záleží? Na to, bez čoho si nevie predstaviť svoj život. Môže to Boh urobiť? Áno. A som ja ochotný a pripravený prijať to z jeho rúk s chválou na perách? 

A čo keby to urobil aj napriek tomu, že nie som pripravený? Odpustím mu to? Že tvoj Pán si dovolil bez ohlásenia zatriasť tvojim životom a zničiť všetko, na čo si sa spoliehal? Budeš ho aj napriek tomu milovať? Budeš mu aj napriek tomu ešte dôverovať?

Takže o čom je odpustenie? O každodennom opakovanom tvrdom rozhodovaní sa.

Prijať druhého s jeho chybami. Prijať seba so svojimi. A prijať Boha, ktorý nespĺňa moju (úbohú) predstavu o ňom.

To prvé je to najľahšie z tých všetkých.

Všetci poznáme pokračovanie toho evanjelia, ktoré si spomínaní snúbenci vybrali na svadobný obrad. Je tam podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi, ktorému kráľ odpustil veľkú dlžobu, no on sám nebol ochotný odpustiť nepatrnú čiastku svojmu spolusluhovi. Vieme, čo nasledovalo potom, keď sa to Kráľ dozvedel. Slová– Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou? A skutok –rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. (Mt 18, 23-35)

Odpustenie nie je jednoduché, radostné ani bezbolestné. Ale určite spolu s ním prichádzajú úľava a pokoj. Potrebujeme veľa sily a Božej milosti, obzvlášť vtedy, keď sa zraňujúce správanie či situácia neskončili, ale stále trvajú, keď po našom odpustení príde ďalšia nová rana na ešte nezahojené miesto a tušíme, že nie je poslednou. Odvahu robiť tieto neľahké kroky viery nám môže dať práve to, keď vidíme a pochopíme, koľko Kráľ odpustil nám, ako veľa ho to stálo, aby nás omilostil… Vôbec sme si to nezaslúžili, a predsa. 

 

Pozn. Niektoré mená v článku boli zmenené.

Jana Solárová 

 

Blog Zastolom.sk vychádza v spolupráci s denníkom Postoj, pripravuje ho občianske združenie Slovenská asociácia kresťanských rodín (SAKRO). Našu činnosť môžete podporiť nákupom v našom eshope alebo finančným darom.

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Keď sa rodina rozhodne prijať k sebe cudzie dieťa

Keď sa rodina rozhodne prijať k sebe cudzie dieťa

Hovorí sa, že život má zmysel, ak ho nežijeme len pre seba. Cesty, ktoré vedú k tomuto cieľu, môžu byť rôzne. Predstavujeme vám dve mamy – Petru a Slávku, ktoré sa rozhodli prijať do svojich rodín cudzie dieťa a podeliť sa s láskou. Ak potrebujete vniesť viac svetla do toho, čo je adopcia, čo pestúnska starostlivosť a ako sa odlišujú od profirodičovstva, čítate správny text.

Blog
Ivermektin a Sputnik V – hľadanie pravdy a riešení

Ivermektin a Sputnik V – hľadanie pravdy a riešení

Okolo Ivermektinu a Sputniku V sa na Slovensku rozpútal boj. Bývalý minister Krajči sa zrejme dopustil dvoch smrteľných hriechov. Povolil použitie Ivermektinu a dal výnimku použitiu ruskej vakcíny Sputnik V. Ostatné „prešľapy“ zostali nepovšimnuté. Tie dva ho stáli kreslo. Aké sú riešenia súčasnej situácie.