Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
12. apríl 2021

Moja cesta k extrémizmu

V tomto článku by som chcel vyjadriť kritický postoj k niektorým udalostiam, ktoré sa v našej republike odohrali v priebehu posledného roka. Na konci potom vysvetlím, ako toto spoločenské dianie súvisí s mojím príklonom k extrémizmu.

Niekedy vlani v marci som si zapol správy na „verejnoprávnom“ rozhlase. Celý ten asi 5 minútový blok bol len o tom, kde je koľko pozitívnych a mŕtvych s Covidom. Potom nasledovala už len správa o počasí. Uvedomil som si, že pokiaľ si mám zachovať vnútornú rovnováhu, takéto správy by som sledovať nemal. Preto už zhruba rok správy nesledujem, resp. sledujem ich len periférne, aby som mal základný prehľad o tom, čo sa vo svete deje. Ani ako bloger som sa nevenoval komentovaniu spoločenského diania, od kedy som ukončil sériu článkov o progresivizme. Písal som len o nepolitických témach, ako sú klimatické zmeny, fóbia z prechyľovania, obri alebo evolučná teória. Počas roka sa mi však nazbierali postrehy aj k nášmu spoločenskému dianiu, s ktorými by som sa rád podelil s čitateľmi Postoja. 

V minulosti som volil rôzne strany. Predovšetkým SaS a KDH. Stranu SaS som volil hlavne kvôli Sulíkovi. V skutočnosti len on je tam podstatný, hoci on by takéto tvrdenie samozrejme odmietol. Ostatných poslancov z tej strany som vnímal viac menej len ako krovie. Vždy som to bral tak, že Sulík je SaS a SaS je Sulík. Nakoniec tak to aj bolo, lebo členovia do tejto strany prichádzali a zase odchádzali, len Sulík zostával. On je nositeľom značky a bez neho by táto strana zanikla, alebo by sa z nej stala stranička s preferenciami okolo 0,3 %.

Bolo mi na Sulíkovi sympatické aj to, že tému registrovaných partnerstiev nepovažoval zo svoju prioritu. V ankete Homofób roka 2017 dokonca obsadil pekné tretie miesto za výrok, že keby boli všetci heterosexuáli, tak by sa nič nestalo, ale keby boli všetci homosexuáli, tak ľudstvo vymrie (voľne parafrázované). Sulíka viac zaujímala ekonomika a zahraničná politika. Keď Havran označil Sulíka, zrejme za jeho odmietavý postoj k masovej migrácii, za trápnučkého fašistu, tak stúpol v mojich očiach ešte viac. Pokiaľ Havran niekoho hejtuje, musí byť na tom človeku niečo hodnotné.

Keď odišiel z SaS Poliačik, ktorý opustil cestu zdravého rozumu a nastúpil cestu progresivizmu, tak som si povedal: „Ano, bude líp. Teraz je strana voliteľnejšia aj pre konzervatívcov." Lenže potom prišla N. Blahová, ktorá prevzala kultúrno etickú štafetu po Poliačikovi a bolo zase „húř“. Tá však medzitým tiež odišla a nahradila ju potetovaná ultraliberálka Cigániková, ktorá sa hneď na začiatku svojej politickej dráhy zviditeľnila v štýle slovenskej Čičoliny svojimi gaťkami spustenými proklate nízko. Toto všetko som nejako prehliadal, lebo keby som mal voliť len stranu, s ktorou vo všetkom sympatizujem, tak som buď nevolič, alebo by som si musel založiť vlastnú stranu, čo nie je také ľahké.

Sulíka som oceňoval hlavne za jeho názory v oblasti ekonomiky a zahraničnej politiky. Ako jeden z mála našich, inak servilných, politikov si dovolil povedať niečo kritické na adresu EÚ. Kým Andrej Bán, ako sa vyjadril, sa za Sulíka hanbil, za to, ako diskutoval v nemeckých televíziách v čase finančnej a migračnej krízy, ja som bol hrdý na to, že spod Tatier sa ozýva hlas zdravého rozumu. Sulíkove argumenty v porovnaní s pseudoargumentami Nemcov, ktorí verklíkovali naučené ideologické frázy o solidarite, pôsobili ako závan sviežeho vzduchu. Mnohí Nemci v komentároch pod videami s týmito diskusiami na youtube písali, že by chceli Sulíka za  bundes kancelára.

Jednou zo Sulíkových slabín je však zlý odhad na ľudí. Neviem, koľko je v SaS dnes ešte z pôvodných členov, ale ak sa nemýlim, tak všetky výrazné tváre z generácie zakladateľov, počnúc Krajcerom, Miškovom až po Nicholsonovú, zo strany postupne odišli. Napokon aj tie stretká s K. súviseli do veľkej miery s tým, že Sulík chcel od neho, aby mu prelustroval potenciálnych ľudí na kandidátku do parlamentných volieb, že čo sú zač, lebo Sulík sám to nevedel odhadnúť. Aj Matoviča dostal do politiky Sulík, a kto vie, či už toto svoje personálne rozhodnutie neoľutoval, hoci momentálne sa aspoň navonok tvári inak. Musí. Zlý odhad na ľudí sa prejavil aj v Sulíkovej nominácii Ivana Korčoka na ministra zahraničných vecí.

Už nástup Korčoka do úradu predznamenal, ako bude vyzerať jeho ďalšie pôsobenie. Hneď na začiatku urobil hlboký úklon smerom na západ a potom ho seklo v krížoch, alebo čo, a už sa nevedel viac narovnať, tak odvtedy chodí už len v predklone. Ale len smerom na západ. Ak máte lokajskú mentalitu, ak ste sa vždy naučili bez odvrávania slúžiť svojmu pánovi, tak lokajom zostanete, aj keď vás vymenujú do riadiacej funkcie. Myslím, že tak nesebavedomú zahraničnú politiku, ako máme teraz, Slovensko ešte nikdy nemalo a za to je zodpovedný hlavne Korčok.

Ja som si predstavoval Korčokov pracovný deň tak, že prvá vec, ktorú urobí po tom, ako príde ráno do úradu, je, že si rozloží na dlážke modlitebný koberček, potom sa na ňom trikrát hlboko ukloní smerom k Bruselu, až sa čelom dotkne zeme, na to vtisne niekoľko vrúcnych bozkov americkej vlajke, s vlajočkou tejto krajiny, krajiny, ktorej meno sa nevyslovuje, si poutiera prach na stole a až potom sa spokojný s tým, aký je prozápadný, pustí do práce. Viem, že to, čo som teraz napísal, je prehnané, ale zase, keby mi nejaký zamestnanec ministerstva zahraničných vecí povedal, že tajne pozoroval Korčoka cez kľúčovú dierku a že takýto rituálik každé ráno skutočne robí, tak by som sa tomu vôbec nečudoval.

Čaputová, ku ktorej chodí americká veľvyslankyňa ako na klavír, Matovič, Naď, Korčok a iní, riadia Slovensko ako guberniu západu. Tak ako pred rokom 1989 sa komunistické kádre klaňali smerom na východ do Moskvy a nekriticky preberali všetko, čo prichádzalo zo Sovietskeho zväzu, tak teraz naše špičky oddane, bezvýhradne, nekriticky slúžia západu. Všetko, čo je zo Západu, je dobré a všetko, čo je z východu, teda z Ruska, vrátane vakcín proti Covidu, je zlé.

Americká veľvyslankyňa v záhrade prezidentského paláca počas vládnej krízy. Prišla si s našou prezidentkou podebatovať o móde, nakúpoch a deťoch, alebo bola jej cieľom koordinácia postupu prezidentského paláca v súlade so záujmami SŠA?

Niekedy sú to aj tí istí ľudia, čo sa v minulosti klaňali smerom na Východ a teraz robia zase to isté, len smerom na Západ. Marián Leško, ktorý bol v minulosti komunistickým novinárom a neskôr neúspešne kandidoval za Stranu demokratickej ľavice, je dnes prozápadným liberálom a poradcom progresívnej prozápadnej prezidentky. Ondrej Dostál, ktorý ako zväzák písal pred rokom 1989 politicky angažované články do vtedajších novín a kritizoval v nich malú zapálenosť pre vec socializmu, sa dnes ako predseda Občiansko- konzervatívnej strany prezlieka do ženských šiat, aby podporil genderovú ideológiu. Môžeme povedať, že títo ľudia obrátili kabáty a dnes tak oddane, ako slúžili v minulosti Východu, slúžia Západu, ale niekto by v tom mohol vidieť aj prirodzený názorový vývoj. Pre Dostála zrejme platí: Raz zväzák, navždy zväzák. Len Sovietsky zväz nahradili SŠA. Svojím spôsobom je to však schopný politik, lebo hoci vedie stranu s preferenciami okolo 0,1 % a reprezentuje teda okrajový názorový prúd v našej spoločnosti, tak je vždy v parlamente. Ako to len dokáže?

Predseda Občiansko konzervatívnej strany Ondrej Dostál. Otázka je, či by sa táto strana nemala premenovať na Občiansko liberálnu stranu.

Andrej Kiska mal v živote to šťastie, že ho do strany neprijali. Preto môže teraz vystupovať ako antikomunista.

Z bývalých komunistov, marxistov a zväzákov sú dnes prozápadní progresívni liberáli, niekedy dokonca s mentalitou severoatlantických jastrabov.

Všetci títo Korčokovia, Naďovia, Dostálovia, Leškovia, Kiskovia, Lajčiakovia, Čaputové atď., ktorí tak oddane a bezvýhradne slúžia Západu, Nato, Američanom a Euro sojuzu, by rovnako oddane slúžili Východu, Varšavskej zmluve, RVHP a Sovietskemu sojuzu, keby v roku 1989 nepadol komunizmus. Raz zväzák, navždy zväzák, hoci uniforma môže byť rôzna, podľa toho, kto práve vládne.   

Europoslanec Šimečka nazval Matoviča pre jeho správanie ohľadne vakcíny Sputnik ruským agentom. Nie všetci však vnímajú Matovičovo správanie takto. Otázka je, prečo práve tento europoslanec vidí v Matovičom konaní obhajobu záujmov cudzej mocnosti. Na to je pomerne jednoduchá odpoveď. Platí tu ľudová múdrosť: Podľa seba súdi teba. Ide o projekciu ako hrom. Celé Šimečkovo politické pôsobenie je totiž založené na obhajobe záujmov iných mocností na Slovensku. On je agentom EÚ (a možno aj iných politických štruktúr) na Slovensku, a nie obhajcom záujmov Slovenska v EÚ, ako by to malo byť. Blbé je, že mnohí slovenskí voliči toto nevidia, alebo ešte horšie, im sa takýto zradcovský typ politiky páči. A môžete si domyslieť aj to, prečo práve minister Korčok označil vakcínu Sputnik za nástroj hybridnej vojny. Čo to vypovedá o Korčokovom mentálnom svete?

Veľmi dobre vystihol servilnosť „slovenských“ „západniarov“ k Západu Martin Leidenfrost vo svojom komentári Vaša prozápadná elita sa ocitla mimo Západu.

Je znepokojujúce, že Slovensko riadia ľudia, ktorí si jeho vznik neželali, ktorí mu nevedia prísť na meno, ktorí sa správajú ako agenti iných mocností na našom území a ktorí spravujú Slovensko ako guberniu, namiesto toho, aby ho riadili ako suverénny štát a obhajovali jeho záujmy. Tak nesebavedomú vládu, ako máme my, nemajú asi ani v Mongolsku. Mongolsko, prepáč!

Keďže títo ľudia si vznik samostatného Slovenska ani neželali, nie je nič prekvapujúce na tom, že sa s tak neznesiteľnou ľahkosťou bytia vzdávajú jeho suverenity. Ako sa vyjadrila prezidentka Tejto krajiny: Najlepším garantom našej suverenity je EÚ. Ja dodávam: Tá EÚ, ktorá nás salámovou metódou o našu suverenitu pripravuje. Vojna je mier. Sloboda je otroctvo. Strata suverenity znamená posilnenie suverenity. Čím viac sa vzdáme v prospech EÚ našej suverenity, tým sme suverénnejší. Čistá orwellovčina.

Slovensko patrí v Európe k stredne veľkým až menším štátom, ale nie sme tak malí, ako si to o sebe niekedy myslíme. S Nemcami alebo Francúzmi sa nemôžeme porovnávať, ale keď sa spojíme s Čechmi, Poliakmi a Maďarmi, tak dokážeme presadiť svoje názory v rámci EÚ. Prečo práve s týmito štátmi? Lebo sú to naši susedia, lebo máme spoločné dejiny v regióne strednej Európy, lebo sú to Slovania (Maďari len z časti), lebo sme si podobní jazykom, kultúrou, životnou úrovňou atď. Skrátka, spojenectvo a spolupráca v rámci V4 je pri-ro-dze-ná. Potrebujeme sa navzájom. Ja by som bol rád, keby sa k V4 pripojili aj Rakúšania, ale pre nich asi nie sme dosť nóbl.

V4 je dôležitá preto, lebo jednak cez ňu môžeme s nám blízkymi štátmi presadiť naše názory a záujmy, a tiež preto, lebo predstavuje protiváhu frankonemeckému motoru EÚ. V minulosti sa práve V4 ukazovala ako zóna zdravého rozumu a možno raz tento región bude zachraňovať Európu.

Našej súčasnej vládnej garnitúre je nesympatický Orbán a Kaczynsky, a preto V4 rozkladajú. Lenže to je krátkozraké. Vlády prichádzajú a odchádzajú. My sme tu mali kedysi Mečiara, a kvôli nemu niektorí poslanci odmietli vznik SR, ale kde je dnes Mečiar. A to isté bude platiť o Kaczynskom v Poľsku a Orbánovi v Maďarsku. Aj tam sa skôr či neskôr budú vlády meniť. Vlády sa menia, štáty zostávajú. O 50 rokov už Orbán v Maďarsku nebude, ale Maďarsko tu bude stále. Mali by sme sa povzniesť nad to, či je nám momentálna vláda tam či inde sympatická, či je z nášho ideového tábora a mali by sme rešpektovať aj nejaké vnútorné špecifiká jednotlivých štátov, lebo tieto vlády dostali svoj mandát od voličov a tomu sa hovorí demokracia. Alebo chceme aj v rámci Eurosojuzu zaviesť to, čo kedysi platilo v rámci Sovietskeho sojuzu a o čom spievali Bez ladu a skladu, teda, aby sme všetci písali modrým perom?  Tu nejde o tú či onú vládu, tu ide o dlhodobé strategické partnerstvo Slovenska so svojimi susedmi. Matovič a Korčok sú vo svojom odmietavom postoji k V4 krátkozrakí. Zriekajú sa partnerstva so štátmi, ktoré budú vedľa nás vždy, len preto, aby ich pochválili v Bruseli ako poslušných žiačikov. Prečo práve Slovensko musí byť najväčším štréberom EÚ?

Keď sa Fico hrbil pred Macronom v Salzburgu, nazval som ho v jednom článku slovenským Micronom. Lenže Matovič je slovenským Micronom II. Ak majú tatko Macron a mamka Merkelová nejaký tajný sen, tak je to rozbitie V4 alebo aspoň to, aby sa V4 zmenila na bezvýznamný diskusný klub. Prečo by mali chcieť Macron a Merkelová zánik alebo oslabenie V4? Kvôli tomu, aby sa zväčšil ich vplyv na EÚ, aby oni boli tými, kto určuje smerovanie EÚ bez toho, aby im do toho hovorila nejaká hlúpa V4 a aby oni boli tými, kto bude definovať, čo je spoločným eurounijným záujmom pre všetkých 27 členských štátov.

Považujem V4 za dôležitú konštantu našej zahraničnej politiky, a preto nebudem voliť strany, ktorých členovia alebo nominanti (Matovič, Klus, Korčok...) V4 spochybňujú a oslabujú.

Inzercia

Slovenský Micron sa hrbí pred francúzskym Macronom na stretnutí v Salzburgu, na ktorom sa prešibaný Francúz pokúsil dekonštruovať V4. 

Obyčajný človek I. Matovič (slovenský Micron II.) rozpráva francúzskemu Macronovi roztomilú historku, ako ho strihala jeho dcéra, ktorá sa učila strihať na bábikách. Kým Francúz Macron je dojatý bezprostrednosťou nášho premiéra, Slovensko sa hanbí. 

Naši „západniari“ nám hovoria, že ako členovia EÚ musíme byť k EÚ lojálni, to znamená, máme súhlasiť so všetkým, čo prichádza z Bruselu. Lenže, kto určuje to, čo je stanoviskom alebo záujmom EÚ. Ja si myslím, že to určujú hlavne Nemecko a Francúzsko resp. Franko-Nemecko, akási novodobá Franská ríša, a takto  vlastne prostredníctvom EÚ vládnu takmer celej Európe, pod rúškom európskych záujmov. Názor Nemecka a Francúzska je vydávaný za názor Európy, a keďže Európa je aj Slovensko, my Slováci sa s ním, podľa interpretácie našich „západniarov“, musíme stotožniť, lebo ak by sme to neurobili a dovolili by sme si tú drzosť, mať iný názor, tak by sme išli proti sebe, a boli by sme teda v istom zmysle schizofrenický.

Václav Klaus povedal, že prostredníctvom EÚ dosiahlo Nemecko mierovou cestou tú dominanciu v Európe, ktorú sa Hitlerovi nepodarilo dosiahnuť vojensky. Možno budú raz historici toto obdobie označovať ako Štvrtá ríša.

Zahraničná politika je len jeden z dôvodov, prečo by som už dnes SaS nevolil. Niektoré ďalšie zmienim v pokračovaní článku. Ale ešte aspoň jeden bod uvediem teraz.

V tejto dobe sa viac zaujímam o slovenské dejiny. Dočítal som sa, že to bol práve Sulík, ktorý ako predseda NR kul pikle, aby mohol odstrániť z bratislavského hradu sochu Svätopluka. Tak isto ma nepotešilo hlasovanie poslancov SaS za to, aby bol deň vzniku Československa slovenským štátnym sviatkom. Viacej sa budem téme slovenských dejín venovať v najbližších mesiacoch, takže potom tieto kauzy rozoberiem podrobnejšie.

Ako som uviedol, v minulosti som volil aj KDH. Táto strana však na mňa pôsobí unavene, vyžite, personálne a ideovo vyprázdnene, a to aj napriek tomu, že to tam teraz prevzali mladoni Majerský a Lexmann (ová). Myslím, že táto strana zmerkelovatela, ako to nedávno výstižne charakterizoval Milan Uhrík. Napokon ani bývalý predseda Hlina sa netajil svojím obdivom k CDU.

Ideovým predchodcom KDH je Hlinkova slovenská ľudová strana. Kresťania z tejto strany boli vždy silne národne uvedomelí. Dnešní Kádeháci síce bojujú za sprísnenie interrupčnej legislatívy a podporu rodiny, ale chýba mi u nich národný pilier. Nevedia uchopiť národnú otázku, možno sa jej dokonca boja. Jednou z dôležitých hodnôt konzervativizmu, ako upozorňuje V. Klaus, je však aj dôraz na národný štát.

Európania z KDH Štefanec a Lexmann (ová) v európskom parlamente hlasovali za vylúčenie maďarského Fideszu z frakcie európskych ľudovcov. Lexmann (ová) hlasoval (a) aj za výzvu, aby Slovensko spolu s ďalšími štátmi uznalo odtrhnutie Kosova od Srbska, pričom náš odmietavý postoj v tomto prípade je konštantou našej zahraničnej politiky. Toto hlasovanie teda ide proti našim národnoštátnym záujmom. Samozrejme, Štefanec a Lexmann (ová) môžu hlasovať podľa svojho presvedčenia, ale potom sa aj my voliči podľa svojho presvedčenia môžeme rozhodnúť, že nebudeme ich, resp. stranu, ktorú reprezentujú, voliť.

Nemám nič proti tomu, keď M. Lexmann (ová) bojuje za práva slávneho ujgurského národa, ale bol by som rád, keby sa ako levica bila predovšetkým za záujmy svojej republiky a svojich slovenských voličov, od ktorých dostala mandát.  

Konzervatívci, ktorí si stále myslia, že Európska únia je kresťansko- demokratická, lebo na počiatku projektu európskej integrácie stáli kresťanskí demokrati, zaspali dobu. EÚ nie je kresťanská a kritici EÚ upozorňujú aj na jej demokratický deficit. Dnešné eurounijné elity vyznávajú viac ako kresťanstvo také myšlienkové alebo ideologické smery ako sú materializmus, relativizmus, rovnostárstvo (jakobinizmus), feminizmus, genderová ideológia, multikulturalizmus, LGBTI, enviromentalizmus, klimatický alarmizmus, ľavicový liberalizmus, neomarxizmus frankfurtskej školy, postmodernizmus, humanrightizmus, európanstvo, politická korektnosť... EÚ je nepriateľom národného štátu, ktorý patrí k dôležitým konzervatívnym hodnotám a cez nadnárodné štruktúry ako je EÚ sú dnes presadzované liberálne alebo ľavicovo liberálne hodnoty. Čoraz menej sa rešpektuje právo jednotlivých štátov ako Maďarsko alebo Poľsko na vlastnú cestu. Všetci by sme mali písať modrým perom. Keď ide o rasu alebo sexuálnu orientáciu, tak treba podporovať diverzitu, ale v prípade politického smerovania Maďarska a Poľska diverzita nie je žiadúca. Treba byť tolerantný k moslimom a homosexuálom, ale už nie ku konzervatívcom. Hranice toho, čo je dnes možné povedať, sa zužujú. Ak na Západe odmietate masovú migráciu ste xenofób, islamofób, jedným slovom fašista a reálne vám hrozí strata zamestnania. Dnešná EÚ má viac než ku konzervatívnym hodnotám, bližšie k hodnotám progresívno-liberálnym. Európsky parlament je Mekkou progresivizmu.

Demokratický deficit EÚ sa asi najvypuklejšie prejavil pri hlasovaní o eurounijnej ústave. Hlasovať sa malo pôvodne vo všetkých štátoch, ale keď Francúzi a Holanďania túto ústavu v referendách odmietli, ďalšie hlasovania sa už nekonali. Aby sa predišlo fiasku. V Írsku sa muselo hlasovanie zopakovať po masívnej kampani, lebo aj Íri na prvý krát ústavu odmietli. Potom sa urobila taká finta, že eurounijná ústava bola premenovaná na Lisabonskú zmluvu a prijatá v parlamentoch. Ľudia teda odmietli budovanie EÚ ako európskeho superštátu a odvtedy môžeme tento politicko- ekonomicko-kultúrny projekt považovať za projekt elít.

V súvislosti s M. Lexmann (ovou) by som sa ešte rád, po roku, vrátil k otázke prechyľovania, lebo to súvisí tiež s témou konzervativizmu. Ona sa rozhodla prestať prechyľovať vraj na protest proti Mečiarovi. To je zvláštny dôvod, prečo neprechyľovať, lebo Mečiar zrejme ani nevedel, kto to M. Lexmann (ová) je a keby mu niekto povedal, že kvôli nemu neprechyľuje, tak by sa nad tým len zasmial. Dnes je Mečiar už len postava z dejín a dôchodca, ktorý chová ovce a občas chodí komentovať spoločenské dianie do Slobodného vysielača, takže tento dôvod, prečo neprechyľovať, už neplatí. To, že M. Lexmann (ová) neprechyľuje, je jej vec, pokiaľ to zákon nezakazuje, otázka však je, prečo neprechyľujú jej meno redaktori Postoja. Mám na mysli hlavne M. Magušina, ktorý s ňou robil nedávno rozhovor.

Všimol som si, že na Postoji nie je v tomto smere jednota. Mená ako Merkel- ová, Leyen- ová sa prechyľujú, hoci ide o cudzinky, ktoré vo svojom občianskom preukaze koncovku -ová zapísanú nemajú, ale mená ako Tabak (ová), Šofranko (vá), Lexmann (ová), Bučko (vá) sa neprechyľujú, hoci ide o sloven-ky, v jazyku ktorých je prechyľovanie ženských priezvisk stáročnou normou.

Denník Postoj má v titule uvedené, že je konzervatívny denník a konzervativizmus je aj úcta k tradíciám a ku kultúre, ktorej súčasťou je aj jazyková kultúra.

V diskusii pod rozhovorom s M. Lexmann (ovou) mi Marcus Aurelius uviedol, že ak sa dáma rozhodne neprechyľovať, treba to rešpektovať a oslovovať ju tak, ako si želá. Marcus Aurelius je liberál, pretože liberalizmus nadraďuje právo osoby sa rozhodnúť nad všetko iné. Pokiaľ niekomu neubližuješ, môžeš robiť čokoľvek. Ako sa vyjadrila iná dáma, J. Cigániková, ak sa niekto cíti ako pes a nikomu pri tom neubližuje, je to len jeho vec. Skrátka, právo osoby na voľbu je posvätné a všetko iné mu musí ustúpiť. Ak sa niekto cíti ako pes a chce, aby sme ho oslovovali Dunčo, my to musíme rešpektovať a oslovovať ho tak, ako si želá. Toto je liberálny pohľad.  Potom je tu však konzervatívne hľadisko. Konzervativizmus nie je len boj za sprísnenie interrupčného zákona, ale spočíva aj v úcte k tradíciám, k pravidlám, k autoritám, k zdravému rozumu atď.  Sú aj iné hodnoty, okrem možnosti sa slobodne rozhodovať, ktoré sú dôležité. Môžem si síce myslieť, že dva a dva je päť, pokiaľ nebudem nikomu ubližovať, tak by to bolo podľa J. Cigánikovej v poriadku, ale moje presvedčenie by bolo v rozpore s inou dôležitou hodnotou, a tou je pravda. Sloboda by mala mať nejaké hranice. V niečom máme možnosť sa slobodne rozhodovať a v niečom by sme mali rešpektovať pravidlá platné v spoločnosti. Napr. ak je zaužívané, že na červenú treba na križovatke zastaviť, tak by nebolo v poriadku, keby sa niekto slobodne rozhodol, že jemu sa červená farba páči, preto bude chodiť práve na červenú a stáť bude na zelenú. Ak sa vám nepáči, ako sú nastavené semafory na križovatke, nechoďte na križovatku, ale keď už ste tam, rešpektujte pre všetkých platné dopravné predpisy. Tu nie je priestor na uplatňovanie slobody.

Prechyľovanie na Slovensku funguje ako štandard (toto nie je mienené ako skrytá narážka na denník Štandard) od začiatku 17. st. teda cca 400 rokov a prvý krát je doložené z 1451 zo Žilinskej mestskej knihy, pričom jeho počiatky môžu byť ešte staršie. Racionálne jazykovedné argumenty za prechyľovanie, ktoré som vlani odcitoval v článku Fóbia z prechyľovania, sformuloval náš popredný jazykovedec Prof. Ján Doruľa. Nie je to Doruľov subjektívny názor, je to tvrdenie vedca, ktoré vychádza zo syntaxe a sémantiky slovenského jazyka. V slovenčine pôsobí neprechyľovanie ženských priezvisk ako neorganický, cudzorodý prvok. Tradícia a veda hovoria jednoznačne za prechyľovanie, liberálna obhajoba neohraničenej slobody za možnosť neprechyľovania. Je to spor dvoch pohľadov, konzervatívneho a liberálneho. Liberálny hovorí, že osobná voľba je nadovšetko. Akokoľvek svojvoľné môže byť rozhodnutie neprechyľovať, bez ohľadu na to, či ide len o rozmar alebo preň existujú nejaké hlbšie dôvody, musíme sa tu skloniť pred majestátom ľudskej slobody a jazykoveda a niekoľko storočná tradícia musia ísť bokom.

Na tejto otázke sa dá ukázať, kto je konzervatívec a kto liberál. Konzervatívec povie, že ľudská sloboda je síce cenná hodnota, ale musíme ctiť aj tradíciu a racionálne argumenty jazykovedy. Ak niekto bude tvrdiť, že dva a dva je päť, tak on sa síce môže rozhodnúť, že tomu bude veriť, má na to právo, pokiaľ popieranie matematiky nie je zákonom zakázané, ale bude to v rozpore s vedou a s pravdou.

Ak M. Magušin alebo L. Krivošík, v prípade Diany Marosz (ovej), neprechyľujú, tak sa prikláňajú k liberálnemu hľadisku, lebo dávajú prednosť rešpektu k osobnej voľbe pred rešpektom k vedeckým argumentom a tradícii. V takom prípade by si však v redakcii Postoja mali vyjasniť, či chcú byť viac konzervatívnym a slovenským, alebo liberálnym a kozmopolitným médiom. Ja sledujem aj české médiá a tam sa pomerne dôsledne prechyľuje. Väčšina redaktorov Postoja pôsobila v minulosti v liberálnom Týždni a toto neprechyľovanie ženských priezvisk na Postoji, môže byť taký liberálny atavizmus z predchádzajúceho pôsobiska.

Myslím, že jedna zo slabín slovenského konzervativizmu je, že sa sústreďuje len na ochranu rodiny a sprísňovanie potratovej legislatívy a nedoceňuje národnú otázku. Možno aj preto KDH nepriťahuje viac národne cítiacich voličov a má také preferencie, aké má.

Keď sa M. Lexmann (ová) vydávala za M. Majerského, tak som bol zvedavý, či sa po svadbe bude volať Majerská alebo Majerský, ale ona túto dilemu vyriešila po svojom. Zjavne je pre ňu jej priezvisko v mužskom tvare dôležitou značkou, s ktorou sa identifikuje.

Menované ženy môžu mať rôzne subjektívne dôvody, prečo neprechyľujú. Dôležité je uvedomenie si, že ide práve o subjektívne dôvody. Objektívne dôvody hovoria za prechyľovanie. Keby M. Lexmann (ová) chcela, môže si svoje židovsko-nemecké meno pokojne zmeniť na znak solidarity s Ujgurmi za meno ujgurské. Je to jej vec. My ostatní by sme však mali jej meno prechyľovať aj potom. Nie preto, že nerešpektujeme dámu, ale preto, že sme Slováci. A naša národná identita je tiež dôležitá konzervatívna hodnota.

Dôvody, prečo niektoré slovenské ženy odmietajú prechyľovať, môžu byť rôzne. Niekedy to môže byť feminizmom motivovaný vzdor proti patriarchálnemu útlaku, ale vo väčšine prípadov je to asi túžba pôsobiť svetovo, kozmopolitne, západne, aj za cenu straty kusa slovenskej identity.

(Pokračovanie nabudúce)

Vyštudoval som dejiny filozofie a históriu. Pôsobil som ako učiteľ na základnej, strednej aj vysokej škole, kde som vyučoval filozofické a etické disciplíny. Po skončení štúdia som začal byť publikačne aktívny. Napísal som viacero odborných publikácií, novinových článkov aj blogov. Som autorom kníh Omyly konšpiračných teórií alebo Základné otázky filozofie, kde som sa snažil dať odpoveď na 7 základných otázok: Kto som ja? Odkiaľ prichádzam? Kam smerujem? Čo je pravda? Čo je dobro? Čo je krása? Čo je bytie?, z pohľadu Philosophiae perennis, teda Večnej filozofie. V súčasnosti mám rozpísanú knihu o kultúrnej revolúcii, ktorá prebieha v rámci Západnej civilizácie zhruba od konca 60. rokov minulého storočia.

Odporúčame

Blog
Pochádza opica z človeka? - Idealistický pohľad na evolúciu

Pochádza opica z človeka? - Idealistický pohľad na evolúciu

Darwinovu evolučnú teóriu považujú materialisti a ateisti za jednu zo svojich hlavných opôr, za svoju vlajkovú loď. Darwin je "ich človek". Napriek tomu si myslím, že evolúcia sa dá interpretovať aj tak, aby bola v súlade s tým, čo sa píše v Biblii. O takýto alternatívny výklad evolúcie by som sa chcel pokúsiť v tomto článku.