Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
10. apríl 2021

Ján 11,45 Mnohí z tých Židov, čo prišli k Márii a videli, čo urobil,

uverili v neho. 46No niektorí z nich odišli k farizejom a rozpovedali im, čo Ježiš urobil. 47Veľkňazi a farizeji zvolali veľradu a hovorili:

„Čo robiť? Tento človek robí mnohé znamenia. 48Ak ho necháme tak, uveria v neho všetci, prídu Rimania a zničia nám i toto miesto i národ.“ 49Ale jeden z nich, Kajfáš, ktorý bol veľkňazom toho roka, im povedal: „... 50Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ.“ 51Toto však nepovedal sám od seba, ale ako veľkňaz toho roka prorokoval, že Ježiš má zomrieť za národ, 52a ... aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti. 53A od toho dňa boli rozhodnutí, že ho zabijú.

54Preto už Ježiš nechodil verejne medzi Židmi, ale odišiel odtiaľ do ... mesta zvaného Efraim, ...

55Blízko bola židovská Veľká noc a mnohí ... vystupovali pred Veľkou nocou do Jeruzalema, aby sa očistili. 56Hľadali aj Ježiša... navzájom si vraveli: „Čo myslíte? Príde na sviatky?“ 57Ale veľkňazi a farizeji vydali nariadenie, že každý, kto sa dozvie, kde je, má to oznámiť, aby ho mohli chytiť.

Mnohí uverili. Ale niektorí nie. Naopak, niektorí sa vybrali požalovať všetko členom veľrady. Hoci videli na vlastné oči vzkriesenie štyri dni mŕtveho, odozvou v nich nebola viera.

Kristus nikdy neukázal nejakú fyzickú silu. S výnimkou vyhnania kupcov z chrámu, ale ani to nerobil ako barový vyhadzovač, ktorý by povymetal podlahu s nespratníkmi. Iba poprevracal pár stolov, čo zasa nie je nejaký silácky výkon.

Sú ľudia, ktorí potrebujú cítiť, že niekto má nad nimi fyzickú prevahu. Iba takého človeka dokážu rešpektovať a pochlebovať mu. Pokiaľ niekto tú fyzickú prevahu neukáže, môže robiť neviem aké kúzelnícke triky, nepresvedčí tento druh ľudí o tom, že má nejakú moc. Takíto ľudia sa podrobujú jedine hrubej sile. Takouto silou bola veľrada. Tej slúžili, na tú sa spoliehali, tej sa podrobili. Kristus pre nich nebol mocou, ktorú by boli ochotní rešpektovať.

Nazval by som ich davistami a tento postoj davovým syndrómom. Prečo?

Už som na viacerých miestach opísal svoju skúsenosť a pozorovania, ako sa správa dav. Podľa viacerých odpozorovaných znakov a skúseností z Nežnej revolúcie z roku 1989 v Česko-Slovensku, ale aj z pozorovania demonštrácií v iných demokratických krajinách sa dá urobiť záver, že akokoľvek šľachetné sú zámery organizátorov týchto zhromaždení na podporu riešenia sociálnych problémov či politických otázok, dosť často sa v dave prejaví istý druh ľudí, ktorých ťažko nazvať osobnosťami, (iba ak v negatívnom zmysle). Títo ľudia strhnú iné, slabšie povahy okolo seba k ničeniu a násiliu.

Len krátke odbočenie - takéto násilné prejavy a dokonca ani prejavy neprimeraného zašpinenia miesta demonštrácie sa prakticky nevyskytujú v zhromaždeniach organizovaných na podporu hodnôt ako ochrana nenarodených detí či ochrana tradičnej rodiny (pokiaľ tam nie sú nejakí provokatéri).

Zopakujem vypozorovanú zákonitosť správania sa davu, ktorý sa správa tak, aká je inteligencia a slušnosť toho najmenej inteligentného (najmenej slušného) v dave. Ten najmenej slušný, s problémami v oblasti chápania a sebaovládania získava v dave niečo ako pocit moci. A následne ten pocit mení na skutok. Prejavuje deštrukčnú silu, lebo cíti beztrestnosť a anonymitu.

Sú aj výnimky. Nežná revolúcia zastavila na krátky čas aj kriminalitu v Česko-Slovensku. Ten pocit slobody na manifestáciách, ktorý občania akoby zázrakom nečakane zacítili po štyroch desaťročiach komunistickej diktatúry, vyvolal naozaj nesmierne silné a pozitívne emócie v každom človeku. Išlo tam o mimoriadne silný masový pohyb proti systému, ktorý sa do poslednej chvíle tváril ako nespochybniteľná, najvyššia morálna autorita a pritom sme všetci vedeli, koľko je v tom systéme zhnitého.

Demonštrácie proti normálnym demokratickým vládam síce tiež upozorňujú na niečo zhnité v systéme, ale jednak tieto vlády sa málokedy tvária ako najvyššia morálna autorita, jednak sú odstrániteľné pravidelnými voľbami. V neposlednom rade odpor voči nim nikdy nedosahuje takú masovosť a naliehavosť, aká sa prejavila v Nežnej revolúcii. Naliehavosťou a masovosťou rozumiem veľkosť pocitu krivdy, potrebu zmeny a zapojenie kritického množstva nahnevaných ľudí v Nežnej revolúcii. Také množstvo sa nevyskytuje v „bežných“ sociálnych nepokojoch a demonštráciách proti demokratickým vládam, pri ktorých sa zapája iba hlboko podkritické množstvo zväčša mladých, dozrievajúcich ľudí s akousi afinitou či gravitáciou k revolte. Ale tá nezrelosť nebýva iba znakom mladých ľudí. Možno stretnúť aj človeka - a nie je ich málo, - ktorý zrelosť a schopnosť samostatne a zodpovedne riešiť problémy života nedosiahol ani v zrelom veku. Nechcem súdiť ani odsudzovať. Iba pomenúvam problém. So všetkým rešpektom ku každému človeku. Aj k nepripravenému (nezrelému).

A takíto ľudia išli tam, kde bolo možné problém Ježiš riešiť silou. Silou, ktorá ich priťahovala, lebo sa prejavovala spôsobom, ktorý na nich platil. Nebola to duchovná sila ani sila slova či argumentov. Bola to ozajstná fyzická sila, ktorá vie a chce spôsobiť fyzickú bolesť a vyvolať strach z jej použitia či nepodriadenia sa jej. 

Inzercia

Táto sila - veľrada - vytvorila aj svoje heslo, aby mobilizovala svojich. Lepšie, keď zomrie jeden za všetkých ako všetci za jedného. Ján to opisuje tak, že hoci nevedomky, predsa len veľkňaz vyslovil tým heslom proroctvo. Nuž, niekedy sa podarí niečo ako čaro nechceného. Ani som nechcel a takto sa to podarilo. Ale lepšie je, keď chcem. Keď chcem to, čo chce Boh.

Chcel Boh, aby ho zabili? Aby ho zabili za všetkých? Myslím si, že On to určite nechcel. Ak by existoval iný, menej bolestivý spôsob, ako vykúpiť človeka, ako vykúpiť ľudstvo, určite by ho Boh bol použil. Na Veľkú noc sa v jednej modlitbe hovorí: „Ó, šťastná vina,... naozaj  bol potrebný hriech Adamov ... aby k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ....“ Tieto slová vyjadrujú dve hlavné veci: Že ináč sa skutočne (i) nedalo vykúpiť ľudstvo; a že (ii) na takéto vykúpenie mal  silu, predpoklady a odvahu jedine Boh.

Aká potom musí byť veľkosť a rozsah škôd, ktoré spôsobuje hriech, keď sa to nedá vyriešiť ľudskými silami a to dokonca ani spojenými silami ľudí celého sveta a všetkých vekov? Čo za hrôza sa skrýva za hriechom, keď jeho následky dokáže odstrániť jedine Bytosť presahujúca veľkosť a energiu celého vesmíru?

Ale tieto úvahy nemajú vyvolať zdesenie. Kristus ukazuje, že vždy treba mať nádej. Z nádeje potom môže vyrásť dôvera, z dôvery vnútorný pokoj, z pokoja schopnosť tešiť sa z toho, čo je okolo mňa, z toho, čo prežívam, nech je to čokoľvek. Lebo všetko to smeruje k Bohu. Život a svet si treba užívať a tešiť sa z neho, ale treba vedieť dopriať radosť zo života aj druhým. A to býva niekedy problém, ktorý bez Boha nedokážeme riešiť.

Prečo? Lebo sme hmotní, smrteľní a pôsobí na nás aj gravitácia zla. Náš duch sa vzpiera, túži po slobode, chce poznávať, chce sa donekonečna sýtiť krásou a napriek tomuto chceniu, tejto potrebe, sa musí obmedziť na to, čo mu dovoľuje hmotné telo. A akoby to nestačilo, môj duch musí rešpektovať aj to, čo chce druhé telo. Nielenže ma obmedzuje vlastné telo, ešte ma obmedzujú aj iní ľudia. Zákonite potom musia prísť konflikty. A chuť riešiť ich radikálne, rýchlo a efektívne. Najlepšie fyzickou silou.

My, ľudia, neriešime svoje problémy spôsobom, aký je obvyklý pre ostatný hmotný svet. Stádo sŕn sa nikdy nevzbúri proti medveďom, aby sa pomstili za zabitie jednej srny. Ale človek sa vie vzbúriť a vie vrátiť spôsobenú krivdu. Nie vždy hneď, nie tak ako to v boji o život robí slabšie zviera silnejšiemu. Človek si pamätá a dokáže trpezlivo pripraviť odplatu. Vymyslieť a pripraviť pascu, prekvapiť nepriateľa a dať mu pocítiť svoju pomstu oveľa silnejšie, ako bol pokorený on predtým. Ale nepriateľ takisto nezabúda. A myslí. Jeho odplata bude ešte silnejšia. Kto dokáže preťať tento bludný kruh, ktorý je typický iba pre človeka?

Kto dokáže zobrať na seba všetku vinu všetkých ľudí a priniesť náhradu všetkej škody spôsobenej pomstou, neustále opakovanou akciou a reakciou každého jedného človeka v celom ľudstve? Pomyslime si na všetky vojny sveta a na ich obete, na všetky genocídy na každom kontinente. Ale pomyslime si aj na všetky vraždy a zabitia, úmyselné či neúmyselné, na všetky tragické autohavárie spôsobené nedbalosťou pri šoférovaní. Nezabudnime na všetky mučenia.

A prejdime na inú vzťahovú rovinu. Spomeňme si na všetko zlo, ktoré si spôsobujú susedia, na všetky príkoria, ktoré robí muž žene a žena mužovi, na všetky hádky, facky, nadávky, urážky. Nevynechajme vzťahy šéfov a podriadených a ich súboje kto z koho. Ako nás dokáže nahnevať zlodej, keď nám ukradne niečo z nášho majetku, ako to dokážu niektorí ľudia odplatiť aj tak, že to isté ukradnú inému, hoci ten im to neukradol. A ...

Nemusím pokračovať. Je toho aj tak dosť. Dá sa to nejako zastaviť? Myslíme si, že sme už dokázali vojny v Európe zastaviť? Spomeňme si na nedávne Kosovo a chvíľu pred tým na Srebrenicu. Čo sa asi stane na Ukrajine?

Sme pripravení riešiť tieto problémy bez násilia? Máme na to dosť vnútorného pokoja? Dokážeme to len vlastnými, ľudskými silami? Moja skúsenosť mi hovorí: Nie!

Keď príde medzi nás Boh v osobe nášho blížneho, tak ho ignorujeme, vyháňame, musí sa skrývať a nakoniec ho nespravodlivým súdom zlikvidujeme. A dáme si záležať na príprave ako Boha v blížnom pokoriť a odsúdiť.

Odporúčame

Blog
Je Heger riešením jednej zo systémových chýb demokracie?

Je Heger riešením jednej zo systémových chýb demokracie?

Medzi ľuďmi je dosť rozšírená predstava, že ak niekto dokázal byť úspešný v podnikaní, tak má predpoklady na to, aby dobre spravoval krajinu na prospech všetkým. Táto predstava je ale nesprávna a jej rozšírenosť prispieva k tomu, že ľudia robia - vedome, či nevedome – nesprávne voličské rozhodnutia. Potom sa stáva, že voliči sú prekvapení dôsledkami svojej dobre mienenej voľby.