Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
03. apríl 2021

Ján 11, 17Keď ta Ježiš prišiel, dozvedel sa,

že Lazár je už štyri dni v hrobe... 19 k Marte a Márii (prišlo) veľa Židov potešiť ich v žiali ... 20Keď Marta počula, že prichádza Ježiš,

išla mu naproti... 21... povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. 22Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ 23Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ 24Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ 25Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. 26A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ 27Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn,...“  28 ...zavolala svoju sestru Máriu ...: „Učiteľ je tu a volá ťa.“ 29Len čo to ona počula, vstala a šla k nemu. 30Ježiš ... bol stále na mieste, kde mu Marta vyšla naproti... 32Keď Mária prišla ta, kde bol Ježiš, a zazrela ho, padla mu k nohám a povedala mu: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“ 33Keď Ježiš videl, ako plače a ako plačú aj Židia, čo s ňou prišli, zachvel sa v duchu a vzrušený 34sa opýtal: „Kde ste ho uložili?“ Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ 35A Ježiš zaslzil... 38... pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom. 39Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“ Marta ... mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“ 40Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ 41Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče,... 42A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“ 43Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ 44A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“

V iných evanjeliách sú tiež opisy situácií, keď Ježiš vzkriesil mŕtveho, ale sú oveľa stručnejšie. Vzkriesenie Lazára je opísané veľmi detailne. Citáty z tejto časti evanjelia sa často používajú pri pohreboch. Používajú sa, lebo majú silu pomôcť pozostalým prekonať bolesť a smútok zo smrti milovaného.

Majú pripomínať, že preto sme veriaci, lebo súčasťou našej viery má byť aj viera vo vzkriesenie mŕtvych. Každého jedného z nás. A hovorím o vzkriesení tela. Duša je nesmrteľná, teda nemôže zomrieť. Takto to verím.

Je prirodzené byť smutný, keď zomrie človek, ktorý mi bol oporou. Ale neprimerane veľký smútok môže tak trochu naznačovať, že naša viera v nebo je dosť chabá. Smútok by mohol mať oprávnenie, keď pochovávame človeka, o ktorom sa všeobecne vie, že narobil dosť zla okolo seba. Tam by smútok mal súvisieť s obavou, že okrem neba existuje aj odplata za napáchané zlo.

Toho zla niekedy býva naozaj dosť a určite si vieme predstaviť, že niektorí ľudia by si zaň zaslúžili peklo. Momentálne sa považuje za najväčšieho zloducha asi Hitler a jeho najbližší spolupracovníci. Ale čo povedať o Stalinovi či Pol Potovi, Mao-ce-tungovi a ďalších komunistických  diktátoroch? Dá sa ospravedlniť ich besnenie spojené s mučením a vraždením desiatok miliónov nevinných ľudí tým, že na rozdiel od Hitlera chceli vybudovať akože spravodlivú, beztriednu, komunistickú spoločnosť? Môže byť zabíjanie nevinných ospravedlnené nejakým vznešeným cieľom? Ak niekto povie, že áno, tak sa naše názory diametrálne odlišujú.

Aký veľký trest by mal Boh stanoviť Hitlerovi? Budú mať komunistickí vodcovia nejaké poľahčujúce okolnosti u Boha za to, že chceli odstrániť vykorisťovanie robotníkov?

Tieto otázky majú svoje pozadie. Sú aj také argumenty proti existencii Boha, že večné peklo si vlastne žiaden človek nezaslúži. Preto ak Cirkev tvrdí, že zatratení budú trpieť večne, je to nespravodlivé a odporuje to logike. A teda je to dôkaz, že Boh nemôže existovať.

Pozrime sa teda na to. V predchádzajúcich úvahách som naznačil, ako si predstavujem stretnutie s Bohom po smrti. V prvom rade zdôrazňujem, že je to môj súkromný názor.

Boh je Osoba. Niekto veľmi konkrétny a veľmi dokonalý. Dokonalý v každom ohľade a najviac dokonalý v láske. Celý vesmír stvoril preto, lebo Miluje. On je Dobro a Krása. Preto stvoril svet dobrý a krásny. Stvoril hmotný vesmír a v ňom inteligentné bytosti, (kombináciou evolúcie a Svojej stvoriteľskej aktivity,) aby cez racionalitu a krásu hmoty mohli užívať krásu a dobro vesmíru. A dal nám ľuďom (aj anjelom) úlohu. Slobodne (a vytrvalo) sa rozhodovať pre dobro.

Od nás, ľudí, chce, aby sme svet skúmali, múdro (a dnes treba povedať, že aj ekologicky) si ho podriadili a užívali tak, aby sme po smrti - sýti života - mohli pri stretnutí s Ním hovoriť o napĺňaní tejto úlohy; o kráse a dobre, ktoré sme vo vesmíre objavili; a o kráse a dobre, ktoré sme pre vesmír vytvorili a zanechali.

Od prvopočiatku majú ľudia s touto úlohou problémy. Od prvopočiatku chcú poznať nielen dobro a krásu, ale aj zlo a disharmóniu. Nedá sa poprieť - a skúsenosť každého jedného človeka to potvrdzuje, - že je v nás akási gravitácia k negácii. Podrobne som to opísal v Evanjeliu podľa mňa. Výsledkom je sebectvo, rozbíjanie vzťahov, snaha ovládať druhých a podriaďovať ich svojim záujmom. Aj za cenu toho, že im ublížime.

Na konci každého života príde smrť a po nej stretnutie s Bohom, od ktorého sme vyšli. A odpočet z plnenia úlohy. Respektíve odpočet z plnenia svojich sebeckých záujmov. Ak aj na tomto svete človek nemusel znášať trest za vykonané sebectvo (a som hlboko presvedčený, že toho, čo súdy tohto sveta nepotrestajú, je viac než si chceme pripustiť), Boh po tomto odpočte zariadi, že spravodlivosť naplnená bude. Nemusíme hovoriť len o Hitlerovi či Stalinovi. Ale v ich prípade je to evidentné vzhľadom na počet obetí ich „vlády“.

Aký trest stihol jedného alebo druhého za to, koľko zla a utrpenia spôsobili? Jeden spáchal samovraždu, ktorá znamenala fyzickú bolesť trvajúcu možno sekundu a druhý zomieral trochu pomalšie, lebo jeho podriadení mali strach vojsť do jeho izby, keď ráno nevstal tak ako obvykle. Ale je to dostatočný trest za nimi spôsobené utrpenie nevinných desiatok miliónov ľudí?

Zostaňme pri týchto dvoch. Verím, že sa obaja stretli po smrti s Bohom. Prvého asi Boh privítal otázkou: „No čo si to vyvádzal, ty nadčlovek?“ A začal mu ukazovať, koľko kvôli nemu trpel každý jeden Žid, Róm, komunista, demokrat a tak ďalej. Rad radom. Trpiaci za trpiacim. Hitler nemohol Boha umlčať a poslať Ho do plynovej komory. Nemohol robiť nič. Iba počúvať a ticho zúriť.

Povedzme, že utrpenie každého jedného človeka za nacistov trvalo v priemere rok. To číslo je náhodné, môžeme hovoriť o dvoch rokoch alebo štyroch mesiacoch. Vieme, že len Židov bolo zavraždených okolo 6 miliónov. A Hitler sa bude musieť mrviť na lavici obžalovaných 6 miliónov rokov, len kým si pozrie záznam z utrpenia každého Žida. Prirodzene - tých 6 miliónov rokov je iba podľa nášho vnímania času. Nemá to nič spoločné s večnosťou Boha.

U Stalina uvítacia otázka možno znela: „Tak aký komunistický raj si vybudoval?“ A začne defilé miliónov vyhladovaných Ukrajincov, miliónov povraždených roľníkov počas budovania kolchozov, miliónov ľudí trpiacich desaťročia v gulagoch. Stalinovi jeho divízie nepomôžu proti Energii a Sile, ktorá stvorila a rozhýbala celý kozmos.

Po prečítaní obžaloby padne zásadná otázka: „Cítiš sa vinný, si ochotný prejaviť dostatočnú ľútosť a prijať trest za tebou spôsobené zlo?“ Túto otázku dostane každý jeden z nás. Pre úplnosť treba dodať, že Boh, keďže je absolútne spravodlivý, bude počas procesu vystupovať aj ako obhajca. Zohľadní všetko, čo človek pri svojom konaní nemohol ovplyvniť svojou vôľou, napríklad pokazenú genetickú výbavu, zanedbanú výchovu, nedostatočné formovanie svedomia zo strany rodičov, učiteľov, okolia. Všetko, čo akokoľvek mohlo zmenšiť zodpovednosť konkrétneho človeka za jeho sebectvo a pýchu.

Od odpovede na túto otázku bude závisieť konečnosť alebo nekonečnosť trestu. Ak niekto neprijme vinu, neprejaví ľútosť a bude sa hádať, že trest je neprimeraný, tak jeho trestom bude nekončiace zúfalstvo v spoločnosti zla a hnusu dovtedy, kým odpoveď nebude: „Prijímam Tvoju vôľu, Bože.“ Súčasťou toho zúfalstva v spoločnosti zla bude osobné prežívanie každej bolesti, spôsobenej či zapríčinenej mojim sebectvom, mojim konaním či nekonaním, mojim hovorením či mojím mlčaním. Každý človek bude musieť v rámci naplnenia spravodlivosti prežiť sekundu po sekunde každú bolesť fyzickú či psychickú, ktorú nespravodlivo spôsobil, každý pocit beznádeje, zúfalstva, bezmocnosti, ktorý druhému vyvolal. Domnievam sa, že súčasťou trestu bude musieť byť aj odprosenie a zmierenie sa s tým, komu som ublížil či ubližoval.

Ten, kto prejaví ľútosť a akceptuje jediným spravodlivým Sudcom vymeraný trest za svoje previnenia (vrátane zločinov), prejde týmto koniec majúcim obdobím naplneným prežitím sebou napáchaného zla (katolícky povedané očistcom) a nakoniec bude môcť užívať Krásu a Dobro Nekonečna. Ten, kto trest neakceptuje, ho bude musieť aj tak absolvovať. Ale jeho ďalší osud bude nekonečná samota v spoločnosti zla a zúfalstva. V spoločnosti zúfalých, namyslených, sebeckých a pyšných. Ak sa niekto nebude chcieť zmeniť, Boh ho nebude meniť proti jeho vôli.

Verím, že žiaden človek nebude až taký tvrdohlavý, aby nedokázal po uplynutí príslušných desiatok miliónov rokov súdu a trestu (ale dúfam, že u väčšiny iba pár rokov – podľa nášho vnímania času) povedať Bohu a svätým okolo Boha: Odpusťte mi! Ale kto vie...

Ešte poznámka k trvaniu súdu a trestu či odmeny vo večnosti: Ani štrnásť miliárd rokov utrpenia či blaženosti nie je večnosť. Len pripomínam, že hoci používam známe časové jednotky, u Boha tieto hodnoty dohodnuté medzi ľuďmi kvôli porovnávaniu najrozličnejších parametrov nemajú zmysel. Vo večnosti nie je čas. Alebo inakšie: Tak ako je v Bohu všetok priestor a všetky existujúce kúsky hmoty, tak sú v Bohu aj všetky Planckove jednotky času. Z toho vyplýva, že nehrozia ani kolízie hmotných objektov, lebo ak sa aj niečo vo večnosti „pohybuje“, nepohybuje sa ani v čase ani v priestore. U Boha je tisíc rokov ako jeden deň a jeden deň ako tisíc rokov. (2. Pt 3, 8)

Nechajme tyranov 20-teho storočia a pripomeňme si my, Slováci, našu frustráciu a bezmocný hnev z toho, koľko nepotrestaného zla sa u nás udialo a deje po Nežnej revolúcii. Myslím teraz na ekonomické zlo, na to ako prebehli privatizácie. Koľko fabrík kvôli zbohatlíkom skrachovalo, koľko ľudí sa dostalo na dlažbu, ako noví majitelia nakladali a nakladajú so sprivatizovaným majetkom. Ako zúfalo a beznádejne chodí do roboty príliš veľa slušných ľudí a z výplaty si nedokážu nič odložiť, nič našetriť, nedokážu zaplatiť deťom ani len školský výlet na základnej škole. Rozhodujú sa medzi tým, či kúpia dostatok potravín na sobotu a nedeľu alebo kúpia deťom nové topánky.

Inzercia

Nikto nás nemučí fyzicky. Ale tá životná beznádej, keď najmä v štátnych firmách vidia zamestnanci ako ich manažment (a to aj ten najnižší) „gazduje“, alebo v súkromných firmách vidia, ako majiteľ či manažéri dusia ľudí, aby robili od svitu do mrku a nezaplatia poriadne ani nadčasy a ten pocit bezmocnosti urobiť niečo so svojou životnou situáciou, keď pri stále nízkych platoch pretrváva frustrácia z toho, že väčšina zamestnancov z výplaty nedokáže zásadne zmeniť svoj osud a dosiahnuť stav, že má okolnosti svojho života z finančného hľadiska pod kontrolou.

Nie každý je schopný začať podnikať. A nie každý, kto sa odváži a chce podnikať férovo, sa dokáže férovosťou presadiť. Trh je akosi príliš amorálny, neplatenie faktúr či výplat je príliš bežné a časté .... Takýto trh, podporovaný ešte aj nemotorným a niekedy zámerne nespravodlivým súdnictvom, dokáže zlomiť aj pevné charaktery. Príliš veľa ľudí si povie: „A prečo mám práve ja dodržiavať pravidlá a morálku?“

No preto, lebo raz príde smrť. A Boh každému podnikateľovi premietne film jeho života a ukáže mu hrôzu psychického aj iného utrpenia, ktoré spôsobil každému svojmu zamestnancovi alebo obchodnému partnerovi. A potom príde vyššie uvedená otázka: „Cítiš sa vinný, si ochotný prejaviť dostatočnú ľútosť a prijať trest za tebou spôsobené zlo?“ A po nej bude nasledovať výkon trestu - prežitie všetkého zla, beznádeje, bezmocnosti a zúfalstva, ktoré som spôsobil každému zamestnancovi a jeho rodinnému príslušníkovi.

Mne to dáva logiku. Tento svet nedokáže potrestať nespravodlivosť adekvátne. A ani nastaviť pravidlá hry tak, aby nespravodlivosť ubúdala. Koľkým klamárom už súdy uverili a nenapravili škody nimi spôsobené ich obetiam? Stačí mať dobrého právnika a dosť nakradnutého na kúpenie „spravodlivosti“... Ak aj súdy vinníka odsúdia, príliš často neodškodnia poškodeného. Obeti zostane iba pocit, že ten, ktorý mi spôsobil škodu, je za mrežami, ale škodu mi už nikto nenapraví...

Niekde sa tá nespravodlivosť musí skončiť! Ináč sme my, ľudia, tie najúbohejšie tvory. Ako sa dá prijať ľudským rozumom skutočnosť, že nespravodlivosť spáchanú na mne, nikdy nikto nepotrestá? A ja vlastne tiež nemôžem vziať spravodlivosť do vlastných rúk a zobrať si to, čo mi patrí.

A vôbec, prečo by som nemal zobrať spravodlivosť do vlastných rúk? Lebo ma môže štátna moc potrestať za môj subjektívny výkon spravodlivosti? No a čo! Veď ma dnes vo väčšine Európy nesmú ani popraviť! Prečo mám donekonečna trpieť „svinstvá“ všetkých privatizérov a finančných skupín? Prečo si oni môžu užívať a ja nie? Prečo ja mám byť ten slušný? Že mám deti a ženu a mám sa starať o ich živobytie a výchovu? Ešte raz: No a čo? Nech sa stará každý sám o seba!

Cítite, že v týchto slovách čosi nesedí? Ale prečo? Pokiaľ nie je Boh, čo je nelogické na tom vziať si to, o čom si myslím, že mám na to nárok? Prečo chceme vyčítať zlodejovi, že kradne? Veď on si určite myslí, že má na to právo. Pozrite sa na jedného bývalého predsedu vlády, ako sa tvári nevinne aj 25 rokov odvtedy, čo jeho informačná služba uniesla syna prezidenta a nechala zavraždiť spojku na svedka únosu. Kto ho kedy potrestá? Alebo ako môže Slovák veriť v spravodlivosť, keď iný bývalý predseda vlády 2018 nedokáže vysvetliť, či jeho mnohomiliónový účet na Belize existuje alebo nie a jeho bývalý minister vnútra spolupracoval s cudzími informačnými službami na unášaní občanov cudzích krajín?

Keď je dravec hladný, tak uloví iné zviera a nasýti sa. To je zákon prírody. A my sme predsa súčasť prírody. Alebo nie?

Odpoveď je: Áno, ale...  To „ale“ je to, o čom uvažujú najmúdrejší ľudia. Bytie Boha pri tom väčšina vôbec nevylučuje, naopak predpokladá. Máloktorý vedec, (ktorý sa drží svojej vedy a nehrá sa na filozofa bez filozofického vzdelania) si dnes trúfne povedať, že jeho veda vyvrátila potrebu Boha či Jeho existenciu. História je plná príkladov, ako to niektorí vyhlasovali a dokazovali to nejakým vedeckým objavom či hypotézou. A potom prišiel iný vedec a zistil, že hypotéza nefunguje alebo funguje iba v umelých podmienkach. Alebo sa ukázalo, ako objav vlastne Boha nevyvracia.

Príklady?

  • S.Miller – v roku 1953 vznik pár proteínov potrebných pre vznik bunky – a odvtedy už nič,

(ii)  chyba v logaritmoch - prípad fyzika Réaumura a včelieho plástu a súvislosť so stroskotaním lode pri škótskom pobreží. Toto sa tiež použilo ako dôkaz neexistencie Boha. Výsledok tohto dvojprípadu? Chyba nebola vo včelách ale v logaritmických tabuľkách. V činnosti človeka. Záver - Boh, ktorý (evolučne) stvoril včelu s jej bezchybnými inštinktmi, sa nemýli.

(iii) Aj teória Veľkého tresku vlastne vyvrátila základnú axiómu ateizmu šírenú od čias Demokrita - hmota je večnáááá, nekonečnáááá. Toto nás v škole (aj na vysokej) učili marxisti a to ešte aj vtedy, keď už teória Big bangu bola dostatočne známa.

Svet teda vznikol. Ateisti (ale aj náboženstvá východu, vlastne aj všetky polyteistické) celé tisícročia hovorili, že nikdy nevznikol a trvá večne. Dokazovali to s pomocou filozofie dovtedy, dokiaľ fyzici nedokázali opak. Teda fyzici (veda) dokázali, že platí to, čo o svete hovorí Biblia, židovstvo a kresťanstvo (samozrejme nie úplne doslovne z pohľadu fyziky). Svet v nejakom čase neexistoval a potom zrazu existovať začal a to z ničoho. Argument ateistov bol vyvrátený, ale ateizmus sa teraz tvári, že treba počkať na ďalší vývoj fyziky a potom sa dozvieme pravdu o vzniku sveta.

Obávam sa, že to je len ďalší z pokusov ateistov, odložiť na neskôr svoje rozhodnutie o tom, či je morálka absolútna alebo relatívna. Či morálku určil Boh a je treba sa tým zaoberať, alebo či je morálka iba produkt vývoja ľudí a platí iba pre slabochov.

Poviem to jazykom rozhodcu v tenisovom zápase: Teisti vedú nad ateistami 40:0 a majú výhodu podania na výhru v hre. Hra o to, či je hmota večná alebo stvorená zatiaľ z pohľadu vedy vychádza v prospech teistov. Druhá hra a teda druhý bod je o tom, či anorganické mohlo evolučne vytvoriť organické a tretiu hru a tretí bod získa ten, kto dokáže, či z nevedomého organického živočícha mohol evolúciou vzniknúť seba si uvedomujúci, mysliaci človek alebo nie. V druhej hre je to 30:15 pre teistov a tretej hre je veda úplne na začiatku. Ale prvá hra beží už dlho a teisti vedú.

(iv) výnimočnosť umiestnenia našej Zeme vo vesmíre: V súčasnosti sa zisťuje, že potenciál vytvorenia organického života vôbec nie je taký jednoduchý, ako sa hlásateľom miliónov obývaných planét zdá. Podrobnosti sa dajú nájsť v solídnej, nepredpojatej literatúre. Poznáme aj Fermiho paradox o mimozemských civilizáciách: „Kde, dočerta, sú!?“

(v) stagnácia Darwinovej teórie: Evolučná teória prešľapuje na mieste. Presne povedané - prešľapuje na mieste v otázke ako a prečo vznikol organický život. Nehovorím o otázke, ako sa po vzniku vyvíjal. Akurát si zatiaľ materialistickí evolucionisti nedokážu priznať, že sa dostávajú k Veľkému tresku organického života. K časovému bodu, v ktorom organický život na Zemi vznikol so všetkým svojim naprogramovaným potenciálom z organického „nič“. Fyzici si to už vo veci vzniku hmoty priznali. Uznali, že sa pred okamih Big bangu nevedia dostať. Nevedia, z čoho to vzniklo a nevedia prečo to vzniklo. Vedia však, že sa to všetko vyvíjalo a vyvíja podľa nesmierne presných zákonov. Darwinisti ale neradi hovoria o zákonoch, radšej používajú pojem náhoda. Prečo? Veď chémia je dnes jeden z najlepšie rozvinutých vedných odborov. Poskytuje dostatok zákonov, aby bolo možné vysvetliť procesy v organických bunkách. Napriek tomu sa evolucionisti radšej utiekajú k slepému a náhodnému výberu. Vraj za miliardy rokov sa mohlo stať kadečo, dokonca mohol vzniknúť aj biologický organizmus. Ale sú aj významní, do top ten chemickej vedy sveta zaradení chemici, (James M. Tour) ktorí si dovolia tvrdiť nasledovné: „Ani keby sme mali všetky komponenty bunky už predpripravené a bezpečne uložené v chladničke v laboratóriu, neexistuje nikto na svete, kto by z toho poskladal funkčnú bunku. Hovoriť o samoorganizacii molekúl je číra fantázia.“

Panspermia? Iba odkladanie vzniku organického života kdesi do minulosti a iných vesmírnych priestorov.

(vi) Najrenomovanejší fyzici sa snažia vytvoriť teóriu všetkého. Tak, aby sa dal vysvetliť svet bez Stvoriteľa. Skúsil to aj Hawking. Vytvoril rovnice, ktoré nekončili v singularite, v bode Veľkého tresku, ale prechádzali cez singularitu tak, ako prechádza dobyvateľ Severného pólu tým pomyselným bodom, ktorým Severný pól je, ale na tomto bode sa nezastaví a cestovateľ pokračuje ďalej v ceste ale teraz už na juh. Hawking takto vyrobil ilúziu cyklu, ilúziu chodenia dookola, chodenia v čase do budúcnosti aj do minulosti, ilúziu rozpínania a zmršťovania hmoty celého vesmíru. Aby mu to vyšlo s rovnicami, tak ich vytvoril na báze imaginárnych čísel, teda násobkov druhej odmocniny čísla mínus jeden. Keďže však fyzika je veda o realite (aj kvantová fyzika) a nie o imaginárnych pojmoch, nakoniec sa do tých vzorcov musia dosadiť reálne čísla. A čo sa stalo s Hawkingovými vzorcami vylučujúcimi Boha po dosadení reálnych čísel? Objavila sa singularita. Počiatok. Stav hmoty v čase pár Planckových jednotiek po Big Bangu. (Časť argumentov preberám od L. Strobela)

Zlo a smrť na svete určite nie je dôkazom, že Boh nejestvuje. Naopak, evokujú otázku a zmysle existencie človeka. Na svete je dosť ľudí, ktorých ani prežité zlo a nespravodlivosť nezlomili. Odolávajú pokušeniu vynútiť si tú svoju „spravodlivosť“. Dodržiavajú večné pravidlá a ctia si morálku. Nie zo strachu pred trestajúcim Bohom a Jeho súdom. Preto, lebo pochopili, že Boh je Láska. Preto, že pochopili zmysel svojho života ako života (nie „existencie“) k Láske. Pochopili, že Boh neprišiel na svet súdiť ho, ale vykúpiť a spasiť ho. A vykúpenie je v tom, že sme uverili v Božieho Syna a prijali Ho. A začali podľa Jeho príkladu milovať až do krajnosti... Lebo Láska.

59 rokov hľadám pravdu, 59 rokov budujem vzťahy. 59 rokov budujem svoj vzťah s Pravdou.

Odporúčame

Blog
Keby sa ma Boh nebol ujal

Keby sa ma Boh nebol ujal

Neviem, čo by bolo so mnou. No pamätám si, ako sa pozerala na tých bláznov v kostole. Sama som si vravela, že Boha, ktorý zomrel na kríži a modlitbičky nepotrebujem. Som predsa rozumne zmýšľajúci tvor a nemám v pláne sa nechať obmedzovať nejakým neviditeľným a možno aj neexistujúcim Stvoriteľom....

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.