Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
01. apríl 2021

Peter Šimko / Lá(s)kavé (ne)vinnosti

Rozhovor s generálnym vikárom a riaditeľom Arcibiskupského úradu v Trnave o neodpustení, slobode a jej nástrahách.
Peter Šimko / Lá(s)kavé (ne)vinnosti

Foto: Misie Filmom

„Ako láska nás spája vo všetkom, čo je dobré v milovanej osobe, neodpustenie nás takisto spája so všetkým, čo je zlé v nenávidenej osobe. Ak niekomu nechcem odpustiť, stále žijem mentálne s ním, zaspávam s ním, stávam sa na ňom de facto citovo závislým. Preto neodpustenie spôsobuje, že sa na mne časom ukážu negatívne vlastnosti človeka, ktorý mi ublížil,“ hovorí Peter Šimko v rozhovore, ktorý je pokračovaním nášho odkrývania tajomstiev srdca.

V rozhovore sa dozviete:

- čo spôsobuje neodpustenie, aké má prejavy a dopad,
- nakoľko fungujú ľudské klamstvá a koho vlastne klamú, 
- prečo srdce, ktoré nechce odpustiť, sa nakazí zlom, ktorým bolo ranené,
- aké oslobodenie ponúkajú rôzne náboženstvá, ideológie a čo je za tým,
- ako nadobudnúť, udržať a zachovať si slobodu, ktorú ponúka Ježiš.

Ako treba správne chápať neodpustenie?

Neodpustenie hovorí o nedostatku pokory človeka a o jeho strachu. Lebo ak by odpustil, čo ak ho potom ten druhý znova zraní? Veľa ľudí povie, že nemá problém s odpustením, ale to sú len slová, lebo sme si obrnili choré miesta racionalizáciou problémov, či stlačením do podvedomia a bojíme sa otvoriť staré boľavé rany, lebo nevieme, ako to zvládneme. Možno raz príde čas, že iná možnosť nebude, ako u ženy v Biblii, ktorá bola uzdravená Ježišom z gynekologických problémov až potom, keď vyčerpala všetky iné možnosti (Mk 5, 25-34).

Čo sa deje s človekom, ktorý nechce odpustiť?

Človek, ktorý nechce odpustiť, začne vnútorne tvrdnúť, vytvára si hradbu, lebo sa chce chrániť pred ďalšími zraneniami. Biblia píše, že tvrdé srdce sa zaťažuje bolesťou (Sir 3, 29). Teda nie je prirodzené, keď naše srdce je tvrdé.

Kvôli čomu alebo komu je odpustenie potrebné?

Odpúšťame v prvom rade kvôli sebe. Miluj blížneho ako seba samého obsahuje, na čo zabúdame: nesebecky sa mať rád. 

Hriech nás ťahá do závislostí, odpustenie k slobode.

Ako láska nás spája vo všetkom, čo je dobré v milovanej osobe, neodpustenie nás takisto spája so všetkým, čo je zlé v nenávidenej osobe. 

Ak niekomu nechcem odpustiť, stále žijem mentálne s ním, zaspávam s ním, stávam sa na ňom de facto citovo závislým. Preto neodpustenie spôsobuje, že na mne sa časom ukážu negatívne vlastnosti človeka, ktorý mi ublížil. Zdieľať

Ako sa neodpustenie môže prejavovať?

Pozorujeme potom na sebe, že reagujeme v strese tak, ako nám niekto kedysi ublížil. V rodinách sa stáva, že keď dedko pije, potom otec pije, syn pije. Bolo to príjemné, keď syn videl nešťastie svojho otca a bál sa ho? Prečo potom robí to isté? Alebo môže ísť aj do druhého extrému ako úplná abstinencia. Riešenie problému je odpustenie.

Aké sú duchovné, duševné a fyzické dôsledky neodpustenia?

Telo človeka je symbolom duše. Preto na našej fyzickej a psychickej štruktúre sa časom objavia symptómy vychádzajúce z tvrdého srdca. Nie nadarmo odborníci tvrdia, že minimálne 90% chorôb sú psychogénneho charakteru. A keďže človek si svoje srdce chráni, preto zo strachu sa snaží svojim zovňajškom ľudí klamať, aby nevideli do jeho vnútra.

Všetko, čo človek robil mimo Božieho zámeru, ho dobehne

Aké spôsoby či metódy oklamania srdca ľudia používajú a nakoľko skutočne fungujú?

Na to používajú tetovanie, maskovacie techniky, vône, odhaľovanie tela, hromadenie titulov a funkcií, spoločenské podujatia, alkohol, fajčenie a podobne. Lenže na druhej strane nakoľko človek nedokáže svojou inteligenciou dobehnúť či preformátovať nadstavenie svojho srdca, ako bol Bohom stvorený, časom ho všetko, čo robil mimo Božieho zámeru, dobehne.

Napríklad kedy a ako?

Obyčajne okolo 40-tky začína minulosť človeka dobiehať. Sprievodnými znakmi môžu byť rozličné choroby či ťažkosti. Bolesť vždy ukazuje, že niečo nie je v poriadku. 

Na oklamanie srdca sme si vymysleli mnoho metód, ale telo nám to vždy spočíta. Zdieľať

Ak počúvame svoje telo, pochopíme, čo máme zmeniť vo svojom živote, teda vo svojom srdci. Napríklad nádory nebolia, iba ak tlačia na nejaký orgán;


rovnako ako hriech nebolí, dokonca môže byť príjemný, aj keď má nepríjemné následky.

Ako má človek vnímať a chápať takýto signál zdravotných ťažkostí, ktoré môžu byť spôsobené aj neodpustením?

Ochorenia majú byť ponukou na zmenu života, teda nie sú našim trestom. Hľadáme príčiny problémov smerom znútra navonok. Teda najprv duchovné, potom psychické a napokon telesné príčiny ochorenia. Niektorí ľudia sú vnútri skôr mäkkí, iní tvrdí. Problémy spôsobujú, že mäkkí sa skôr ohnú, tvrdí vydržia, ale časom to môže prasknúť. U niektorých sa preto psychika prejavuje hneď na tele, u iných prichádzajú zlomy. Mali by sme sa poznať, akí sme, ako sa správame, ako sa menia naše reakcie a prečo.

Čo je 100%-ným potvrdzujúcim signálom toho, že človek skutočne odpustil celým svojím srdcom, hoci si niektoré sklamania pokojne môže pamätať až do smrti?

Odpustenie neznamená, že si vygumujeme pamäť. To, čo sa stalo, je súčasť nášho života, nemáme to odpíliť, ale uzdraviť. Odpustenie začína rozhodnutím odpustiť. Som ochotný vzdať sa svojho práva na hnev k človeku, ktorý ma nespravodlivo zranil a snažím sa pestovať k nemu postoj lásky, napriek tomu, že si to nezaslúži. Je to proces. Úplné uzdravenie môžem spoznať z toho, že sa dokážem modliť za toho, kto mi ublížil, priať mu dobro a potom spomienky na to, čo sa stalo, neprinášajú mi traumu, hnev či smútok.

Ublíženie je ako kráter v mojom vnútri.
Ale keď sa naplní láskou, prestane mi vadiť pre množstvo lásky, ktorým je vyplnený. Zdieľať

Vtedy doslova stratíme reč nad Božou prozreteľnosťou a jeho láskou a začneme ďakovať Bohu za všetko v našom živote. Lebo on dokáže všetko obrátiť na dobré, ako to aj sv. Pavol vyjadril slovami: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28a). Bez nášho súhlasu to ale nejde. A na súhlas je potrebná dôvera.

Bez rizika vyplývajúceho zo slobodnej vôle by nebola možná večná odmena

Odpustenie znamená i oslobodenie sa; ako možno opäť nadobudnúť vnútornú slobodu a čo to vlastne znamená?

Návod na nadobudnutie vnútornej slobody máme od Ježiša: "Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní" (Jn 8, 36). Vnútorná sloboda je termín, ktorým označujeme skutočnosť, že sme nezávislí na osude. Je to dar Boží. Bežne termínom sloboda sa myslí to, že si môžeme zvoliť dobro alebo zlo. Boh nám však slobodu nedaroval na to, aby sme si mohli zvoliť aj zlo. 

Slobodu nám Boh dal preto, aby sme si nie museli, ale mohli vybrať dobro.
Áno, je to spojené aj s rizikom, že sa rozhodneme pre zlo, ale bez tohto rizika by nebola možná večná odmena. Zdieľať

Pojem „vnútorná sloboda“ sa v lákavom obale ponúka v rôznych falošných alternatívach; aké metódy oslobodenia praktizujú iné náboženstvá?

Na dosiahnutie vnútornej slobody rôzne náboženstvá a ideológie ponúkajú rozličné metódy, napríklad prostredníctvom nirvány, autosugescie, citovej apatie a podobne. Avšak je to veľký omyl, lebo v tomto prípade nejde o nadobudnutie skutočnej slobody. Napríklad budhisti tvrdia, že človek je slobodný vtedy, keď nebude mať žiadne potreby, alebo aspoň ich minimalizuje. Satanisti tvrdia, že sloboda je pre človeka najväčšie prekliatie, preto mu je lepšie, keď bude žiť ako zviera a oddá sa svojim pudom.

Tieto tendencie sú už prítomné aj v našej krajine, napríklad človek si chce riešiť veci sám, tvrdí, že nepotrebuje nikoho, lebo sa nemôže na nikoho spoľahnúť, alebo prevádza rôzne meditačné metódy ako sám v sebe riešiť pocit viny, únik do virtuálnej reality, nadmerné jedenie či pitie, zvrátené sexuálne praktiky, extrémne vyventilovanie svojho napätia cez šport, zabíjanie nielen zvierat, blízkosť smrti.

Aká je daň či výkupné za takýto omyl, keď zmanipulovaný človek zapredá svoju slobodu do otroctva tých, ktorých ste práve vymenovali?

Otroctvo má svoju „výhodu“, že človek nemusí rozmýšľať. Avšak nevýhodu má v tom, že musí uspokojovať svojho démona, pre ktorého musí podávať výkon.

Čím podáva lepší výkon, tým jeho šéf bude spokojnejší, ale aj náročnejší. Bude chcieť stále viac a viac.

Inzercia

Síce človeku to niečo prináša, ako napríklad peniaze či popularitu, ale stráca vzťahy, čas a do jeho vnútra prichádza smútok. A vtedy začína vnútorný boj, najmä v tichu samoty. Boh rešpektuje slobodu človeka, aj keď mu človek povie „nie“. 

Ak človek povie „nie“ manipulátorovi či svojej lá(s)kavej závislosti,
tí mu ukážu svoju agresivitu, či začnú ho citovo vydierať alebo ho odvrhnú ako vec. Zdieľať

Ježiš na kríži videl okolo seba veľa zmanipulovaných ľudí, preto povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34). Po prvej Petrovej kázni na Turíce sa mnohým otvorili oči, spoznali svoj omyl a „bolesť im prenikla srdce“ (Sk 2, 37). To vytvára cestu k prijatiu Božieho milosrdenstva.

S hriechom je to podobne. Ľudom sa zdá, že si môžu dovoliť trošku hrešiť, veď komu tým ublížia? Chcú hrešiť tak, aby to mali stále pod kontrolou. 

Lenže hriech chce stále viac a viac, a keď nie veľa, tak aspoň trocha viac, alebo aspoň pravidelnejšie. Namotáva si ľudí ako skúsený psychopat. Svoju skutočnú tvár ukáže až vtedy, keď si myslí, že sú v jeho moci, teda keď sú na ňom závislí. Stačí, že emocionálne.

Čo spôsobuje takéto zlo?

Zlo ako také spôsobuje, že sloboda človeka sa umenšuje a smeruje k osudovosti, teda človek už koná viac-menej inštinktívne, lebo „musí“. Takto sa ľudia „musia“ hnevať, nadávať, fajčiť, piť alkohol... Zlo začína ako nevinná hra alebo relax, ale končí vnútornou samotou. Adamovi a Eve sa otvorili oči a spoznali, že je to iné, ako im bolo ponúkané.

Čo ponúka na dosiahnutie osobnej slobody Ježiš Kristus prostredníctvom Katolíckej cirkvi?

Ježiš ponúka na dosiahnutie osobnej slobody pomoc. To je o niečom inom. Potrebujem niekoho, aby som bol slobodný. Je to otázka pokory - priznať, že sám to nedokážem. Je to z dôvodu, že ľudská sloboda nie je panenská, ale zranená hriechom. Preto, aby som dosiahol vnútornú slobodu, potrebujem odpustenie niekoho a vedomie, že ma niekto má rád. Ľudia nás často majú radi preto, lebo nás potrebujú, ale to nie je láska.

Na to, aby ma niekto mal skutočne rád, potrebuje ma poznať, aký som v skutočnosti. Teda potrebuje poznať moje pády, očakávania, predstavy, túžby, strachy, zranenia, úsmev i plač, radosť i hnev... Dobrá správa je, že niekto taký existuje, a ním je Ježiš Kristus.

Teda na dosiahnutie skutočnej slobody je potrebné Božie odpustenie; ale z akého dôvodu treba hriechy vyznať i katolíckemu kňazovi v rámci svätej spovede? Či neodpustí Boh v svojom nekonečnom milosrdenstve hriechy človeku aj bez svätej spovede?

Treba si dať pozor, aby sme sviatosti nechápali magickým spôsobom; treba ich vnímať v kontexte Božieho milosrdenstva. Jeden extrém je, že odpustenie sa viaže iba na svätú spoveď a druhý extrém je, že nepotrebujem sv. spoveď, lebo Pán, Boh, mi odpustí, keď oľutujem. Rovnako je to aj s Eucharistiou, jeden extrém je, že iba Eucharistia nás dokáže naplniť, druhý, že stačí mi len Božie slovo či nejaký duchovný zážitok. Boh sa vo svojom milosrdenstve neobmedzuje iba na sviatosti. Sviatosti sú však to najlepšie, čo nám Ježiš zanechal ako vrchol pyramídy milosrdenstva.

Totiž každý hriech v nás zanecháva ranu. Ak niekto utŕži ranu, treba ju ošetriť, a to je v našom prípade ľútosť. Cez ľútosť, teda bolesť duše nad spáchaným hriechom, sa otvárame Božiemu milosrdenstvu. 

Na lásku potrebujem niekoho. Nemôžem sa sám pokrstiť ani rozhrešiť. To nejde. Preto je tam kňaz podľa projektu Ježiša, ktorý povedal: „komu odpustíte hriechy, budú odpustené“ (Jn 20, 23). Potom neupadnem do ilúzie, že si to vyriešim iba sám pred Bohom. Boh nie je podľa našich predstáv. Sviatosti nám dávajú istotu. Zdieľať

Ak má niekto veľa rán alebo hlbokú ranu, treba ísť do nemocnice. A to je v tomto prípade sviatosť zmierenia. Je prirodzené, že ak je niekto hlboko zranený, nečaká na nemocnicu, ale treba mu podať čím skôr prvú pomoc. Prvá pomoc v našom prípade je opäť ľútosť, v nemocnici sa človek dolieči. Nemocnica je pre nás sviatosť zmierenia. Tu človek dostáva full service - odpustenie všetkých hriechov vedomých i nevedomých. A pokoj. Tým, že autorom sviatostí je Kristus, náš Boh, ktorý je Láska, prejavuje sa to v samotných sviatostiach.

Samozrejme, vyznanie hriechov vyžaduje pokoru.

Ak už človek prostredníctvom svätej spovede nadobudol vnútornú slobodu, ako si ju má zachovať a udržať?

Sloboda je zároveň pre nás priestor, kde sa realizuje láska. Láska nás oslobodzuje. Láska buď je slobodná, alebo nie je. Ak som skúsil, že ma niekto má tak veľmi rád, tak budem robiť všetko, aby som v tejto láske zotrval. Tomu hovoríme bázeň Božia. Ona je cestou k zachovaniu vnútornej slobody.

Takto Ježišom oslobodený človek sa už môže rozvíjať v svojej autenticite; čo má robiť, aby bol tým, na čo je stvorený?

Treba žiť to, kto som. Poznať a žiť svoju pravú identitu, ktorá pramení v Bohu. Každý z nás máme svoje poslanie. Nie sme tu náhodne. Všetko v našom živote má svoj zmysel.

Vtedy máme pocit, ako keby nám Boh bral to, čo máme radi; môžeme mať krízu, všetko, čo sme budovali, vrátane našich predstáv, sa nám rozpadáva - to je tá biblická úzka cesta. Zdieľať

Udalosti nášho života sú ako puzzle, ktoré postupne spájame, a časom viac a viac chápeme svoj život a miesto v ňom. Jedlo, ktoré zjeme, najprv sa v našom tráviacom ústrojenstve celé rozloží a potom z toho, čo je rozložené, sa začne budovať naše telo. Tak je to aj s našim životom. Všetky vonkajšie skutočnosti sa časom rozložia. 

Ale až potom to začne byť naše, teda začneme žiť svoj život.

Niekedy je to veľmi bolestivý, ťažký a náročný proces. Prečo to tak musí byť?

Pán chce, aby sme boli originálni a pochopili seba. Preto každá životná okolnosť, či už požehnaná alebo dopustená Pánom, nás vedie k tomuto cieľu. 

Strácame iba to, čo nám bráni na ceste dosiahnuť vnútornú slobodu. Zdieľať

Ak sa človek bojí pustiť, trvá to dlhšie a viac to bolí. Ježišovo „Kto miluje svoj život (psyché), stratí ho,“ alebo „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu,“ hovoria o našom strachu či odvahe nachádzať svoju originalitu, teda to, prečo existujem.

Človek bol stvorený na obraz Boží, preto svoju originalitu nachádza iba v súlade s Bohom. Aby sme to dokázali, a inak to nejde, je potrebné nájsť si čas byť sám so svojím Bohom. Odísť z hluku a mobilného rušenia. Vyprázdniť sa. Ukľudniť si myseľ, pospájať si životné udalosti, nájsť súvislosti v prítomnosti Božej. Človek, keď zažije vnútornú slobodu, je to taká sila, že ani strata majetku ani väzenie ju nezničí, ako hovoril aj don Andrej Dermek: „Oni mysleli, že ma zatvoria do väzenia, ale moju dušu nikto nemôže zatvoriť. Väzenie bolo pre mňa najlepšími duchovnými cvičeniami“.
 

Vsdp. ThLic. PETER ŠIMKO
v kňazskej službe pôsobil vo viacerých farnostiach a zároveň ako dekan Smolenického dekanátu, notár, neskôr obhajca zväzku a napokon sudca Arcidiecézneho tribunálu a generálny vikár Trnavskej arcidiecézy. Od roku 2018 je riaditeľom Arcibiskupského úradu v Trnave, členom Kňazskej rady a Zboru konzultorov Trnavskej arcidiecézy. 
Vo voľnom čase sa rád kondične vracia k aktivitám, ktoré v minulosti vykonával profesionálne: závodnej cyklistike, behu - na dlhé trate, špeciálnemu, cezpoľnému a orientačnému. Ako absolvent ZUŠ svoj hudobný talent dodnes rozvíja v hre na akordeóne. Medzi jeho špeciálne záľuby patrí mineralógia, zoológia, športová streľba a survivaling.


Prečítajte si i ďalšie rozhovory: 
Peter Šimko / Zabodnuté meče bolesti nás chránia, aby nás nevyžrala pýcha
Peter Šimko / Človek participuje na moci a autorite Božej - dokáže aj nemožné

 

 

 

 

Odporúčame

Blog
Nádej

Nádej

„Po moste v Paríži kráča človek a chce spáchať samovraždu. Hovorí si: Ak stretnem človeka, ktorý mi dá nádej, nezabijem sa. Ak mi ju nedá, skočím. Čo urobí, ak sa stretne s tebou?“ Fulton J. Sheen

Blog
Keď sa z Veľkonočnej tradície stane generačná trauma

Keď sa z Veľkonočnej tradície stane generačná trauma

Na Veľkonočný pondelok je v našej krajine "milým" zvykom, že sa dievčatá a ženy pekne postavia a postoja, zatiaľ čo ich muži vyšibú korbáčmi a vyoblievajú vodou, aby vraj boli krásne a zdravé. A keďže sú ženy vedené k tomu, aby boli poslušné a hlavne, aby boli ticho a nesťažovali sa, bolo by neslušné neodvďačiť sa sladkosťou, alebo rovno pálenkou.