Z BLOGU: Rok Zlomu

Dobre si zapamätajme tento rok. Definitívne sa ním začína zmena sveta, ktorá má na to, aby skončila spoločenským a sociálnym chaosom alebo tyraniou; a možno najskôr jedným, aby ho vystriedalo to druhé.

Zatiaľ čo doteraz boli homosexuálne manželstvá záležitosťou relatívne malých a svojimi experimentmi známych krajín akými sú napr. Holandsko či Belgicko, dnes, po tom ako kráľovná Alžbeta II. podpísala zákon o homosexuálnych manželstvách, po tom ako Najvyšší súd USA zrušil ochranu manželstva ako zväzku muža a ženy a po prijatí „manželstva pre všetkých“ vo Francúzku, je jasné, že tento trend sa stal trendom globálnym. Na mape sveta sa tak objavili významné územia, na ktorých žije významné množstvo ľudí s významným globálnym vplyvom, pre ktorých už neplatí, že manželstvo je spoločenstvom muža a ženy. Je to z pohľadu celej histórie ľudstva bezprecedentná revolučná situácia. Týmto vyvrcholila kríza rodiny, manželstva a zodpovednej lásky. A potvrdila sa kríza rozumu resp. rozumnosti.

Situácia sa mi javí takto: Ľudstvo je v sociálne patologickej situácii, z ktorej sa nedokáže dostať vlastnými silami.

Pripomína mi to stav, ktorý diagnostikujú psychológovia či sociálni pracovníci u svojich klientov, ktorí na to, aby sa dostali zo svojho problému, potrebujú pomoc zvonka. Sami totiž už nemajú dostatok vlastných zdrojov na obnovu svojich síl, svojej vôle a tak sú odkázaní na pomoc druhých. A ak sa im pomoci nedostane, ich život skolabuje. Podobne aj v našom prípade. Ľudstvo si už samé nedokáže pomôcť. Spustilo sa na húsenkovej dráhe, pričom nemá poňatia, kam tie koľaje vedú. A brzdy sú už slabé na to, aby rozbehnutý vlak zastavili. Nejde tu totiž primárne o parciálny trend homosexuálnych manželstiev. Dokonca nejde ani o ohrozenie vnímania manželstva, aspoň v úzkom slova zmysle. V jadre problému ide o stratu schopnosti vnímať a oceniť hodnoty, ktoré sú potrebné na život v dobre spravovanej a o spravodlivosť sa usilujúcej spoločnosti.

Čo s tým? Za posledné desaťročia v zápase o charakter kultúry sme sa už naučili pripúšťať fakt, že nedokážeme čeliť presile, s akou sa pseudokultúra smrti na nás valí. Stále sme ale ešte konali svoje aktivity s vierou v prirodzenú rozumnosť človeka a s nádejou na jej aktivizáciu. Dnes, vo svetle či skôr v temnote posledných udalostí, je táto nádej v troskách. Celkom otvorene zdupľujem. Nevidím šancu, že by bolo možné aktívnym občianstvom prirodzeným spôsobom zvrátiť súčasný kultúrny trend, ktorý považujem za sociálne smrteľný.

Vrátim sa ale k nastolenej otázke. Táto zmenená situácia si totiž vyžaduje aj zmenu v prístupe možností jej riešenia. To, čo sa ešte včera zdalo byť rozumné, keď sme oprávnene očakávali, že by to mohlo v ľudských srdciach zarezonovať a priniesť zmenu, v tejto novej situácii sa už také rozumné nezdá. Zvrátenosť pohľadu na človeka totiž prenikla až príliš hlboko do hlavného prúdu a preto ju už nemôžeme považovať za výnimku, ale za všadeprítomnú paradigmu. Zdá sa mi preto, že nám zostáva jediná cesta, cesta svedectva a očakávania požehnania pre toto svedectvo. Áno, určite má zmysel pokračovať v aktivitách na ochranu manželstva či ľudského života. Ale už nie v tom zmysle očakávaných výsledkov ako doteraz, ako skôr v zmysle očakávania zázraku. Ak existuje šanca na zvrátenie situácie, je možná iba Zvonka. Kto má uši na počúvanie, nech počuje. A komu je dané, nech rozumie.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo