Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
14. marec 2021

Stačí sa modliť doma?

Prečo nestačí kresťanom modliť sa doma? Zdá sa mi, že jedným z najpriliehavejších biblických obrazov tejto doby je prvé čítanie štvrtej pôstnej nedele "Laetare" rímskokatolíckej liturgie z Knihy kroník o babylonskom zajatí. Pre Židov to bolo duchovné vyhnanstvo. Ich túžby sa obracali ustavične k Jeruzalemu. Podobne aj túžba kresťanov má ustavične smerovať k liturgii a sviatostiam, k spoločenstvu Cirkvi v nádeji na návrat z tohto vyhnanstva. Snáď tento blog prinesie trochu duchovného a teologického svetla na situáciu Cirkvi v pandemickom vyhnanstve vzhľadom na jej sviatostnú povahu a pomôže lepšie duchovne spracovať tento bolestivý stav. Blog je pomerne dlhý a určený pre tých, ktorí chcú ísť na hlbinu, učiť sa správne ju prežívať a vyvarovať sa tak zjednodušovaniu súčasnej situácie Cirkvi.
Stačí sa modliť doma?

Babylonské vyhnanstvo ako obraz pandemickej duchovnej izolácie

Babylonské zajatie, exil - alebo nazvime ho "babylonské vyhnanstvo" - bolo národnou tragédiou, jednou z najbolestivejších v dejinách spásy vyvoleného národa. Starozákonný chrám, obety, sviatky, kult v Jeruzaleme nazývali stredovekí teológovia "sviatosťami" Starého Zákona. Bolo to znamenie náboženského života Izraelitov. Toto všetko bolo zničené a Izraeliti boli 70 rokov vo vyhnanstve. Čo im zostalo? Obriezka – starozákonná sviatosť, ktorá bola predobrazom krstu, a Božie Slovo (Sväté Písma a tradované pamäte Otcov), ktoré im pripomínali ich náboženstvo a prítomnosť Božiu. V responzóriu na dnešný Žalm 137 veriaci opakujú refrén: "Pane, chcem stále pamätať na teba." Tento žalm najlepšie vyjadruje duchovné rozpoloženie Izraelitov v Babylone: „Na brehu babylonských riek, tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion. Lebo tí, čo nás zajali, žiadali od nás spevy: „Zaspievajte nám nejaké piesne sionské!“ Akože môžeme spievať pieseň Pánovu v cudzej krajine? Keby som, Jeruzalem, zabudol na teba, nech mi odumrie pravica, keby som Jeruzalem nepovýšil za vrchol svojej radosti.“ Nie sú tieto slová ozvenou toho, čo tieto týždne, ba mesiace zažívajú veriaci kresťania odlúčení od novozákonnej bohoslužby, najmä obety svätej omše a od sviatostí?

Aj dnes niektorí hovoria zjednodušene: modliť sa môžete aj doma! Boh je všade! My kresťania sa s tým tak jednoducho nemôžme uspokojiť. Zdieľať

Aj dnes niektorí hovoria zjednodušene: modliť sa môžete aj doma! Boh je všade! My kresťania sa s tým tak jednoducho nemôžme uspokojiť. Tak ako Izraeliti prežívali svoju vieru navonok prostredníctvom starozákonného kultu, obradov, obiet, tak aj kresťan prežíva svoju vieru prostredníctvom sviatostí, bohoslužieb, obety svätej omše. Kresťanské náboženstvo je vtelené náboženstvo Vteleného Boha. Je to viditeľné a hmatateľné náboženstvo. Práve sviatostnosť, sviatostná povaha našej viery najlepšie vyjadruje, prečo je tento stav pandemickej izolácie pre kresťanov akýmsi duchovným vyhnanstvom.

Kto spôsobil toto vyhnanstvo?

Skôr než rozviniem túto myšlienku sviatostnosti, urobme však krátke zamyslenie, aby sme sa vyhli zjednodušovaniam. Kto spôsobil vyhnanstvo Izraelitov? Babylončania. Ich vojenská invázia a politická nadvláda. Kto spôsobil vyhnanstvo pandémie? Vírus. To je potrebné mať stále na pamäti. Iste, aj politické rozhodnutia konkrétnym spôsobom zavádzajú konkrétne opatrenia. A je potrebné diskutovať, do akej miery sú  obmedzujúce protepidemilogické opatrenia adekvátne. A to nie je také ľahké, pretože vírus ako nepriateľa len postupne spoznávame a nevieme odhadnúť dôsledky. Kým sa nič nestane, tak všetci odmietajú obmedzenia. Keď však prídu stovky a tisíce mŕtvych, potom sa hľadá vinník. A tak sa potom odvolá paradoxne minister, ktorý volal po obmedzeniach v čase, keď ľudia ešte nezakúšali ničivé dôsledky pandémie, a obmedzenia odmietali. Po vojne je každý generál. Lenže tí, ktorí rozhodujú - či už v štáte alebo v Cirkvi - nesú zodpovednosť. Keď sa nič nestane, sú obvinení z preháňania, keď sa niečo stane, sú obvinení z nedostatočnej razancie. Mnohí by boli najradšej, keby sa to vyriešilo nejakými zázračnými opatreniami tak, aby oni nemuseli nič znášať. Lenže tak to jednoducho nejde.

Kto spôsobil vyhnanstvo pandémie? Vírus. Zdieľať

Je dobré, že otcovia biskupi sa snažia o dialóg s vládou, podobne ako v iných krajinách, aby obmedzenie náboženského života bolo adekvátne pandemickej hrozbe, aby Cirkev našla aspoň obmedzený nevyhnutný individuálny spôsob svojho pôsobenia. Desiatky kňazov nasadzujú svoje zdravie a životy v nemocniciach, aby boli blízko najmä pri tých, ktorí to najviac potrebujú - chorí a ohrození na živote - vtedy je kňaz povinný aj riskovať (CIC, 986 §2). Tam ide nielen o život, ale aj o večnú spásu. Tento týždeň, keď vírus zasiahol aj nás vo farnosti, nielen jednotlivcov či rodiny, farníkov, ktorí boli chorí predtým, ale aj nás kňazov (ja mám zatiaľ síce stále negatívne testy, ale pán kaplán sa lieči na Covid a tak sme v karanténe obaja), mnohí spozorneli. Nevidel som tu v areáli kostola už toľko ľudí na prechádzke. Viacerí boli vystrašení, keďže sa niektorí predtým v kostole zastavili na súkromnej modlitbe alebo v nejakom kontakte s nami. Pýtali sa čo robiť. Uvedomili si viac, že skutočným nepriateľom je vírus, že to choroba nás vyháňa do izolácie, nie neochota kňaza, či biskupa, alebo politické prenasledovanie. Kým sa nič nestane, tak voláme po uvoľňovaní opatrení. Keď sa niečo stane, potom sa vyvodzuje zodpovednosť. Nie je úplne namieste porovnávať pandemické opatrenia s totalitným prenasledovaním náboženstva. Hoci dôsledky pre náboženský život sú podobné, ba v niečom aj dramatickejšie. Je potrebné, aby predstavitelia Cirkvi viedli rozvážny dialóg so svetskými autoritami a hľadali primerané riešenia. Názory môžu byť rozličné, aj uhly pohľadu, ale zodpovednosť nesú nositelia úradu! Neomylné riešenia v tejto situácii neočakávajme.

Nie je namieste porovnávať pandemické opatrenia s totalitným prenasledovaním náboženstva. Zdieľať

Spiritualita v duchovnom vyhnanstve

Čo si môžeme zobrať zo starozákonného dramatického rozprávania o babylonskom vyhnanstve? Povedali si Izraeliti vo vyhnanstve, že nevadí? Že modliť sa môžu aj doma v Babylone? Áno, aj nie. Iste, neprestali žiť duchovne ani v Babylone. Spomínali, oživovali minulosť, aby povzbudili vieru a túžbu po Jeruzaleme, teda po chráme, po kulte, po obetách, teda starozákonných sviatostiach. Žili z pamätí Otcov a Božieho Slova. Táto túžba udržovala živý plameň viery, nádeje a lásky. Ako Izraeliti vo vyhnanstve sme pozvaní žiť svoju krstnú identitu (ako Židia obriezku), o spiritualite ktorej som tu už písal, posilňovaní Božím Slovom, ktoré upevňuje našu vieru a kresťanskú identitu. 

Očistenie

Obdobie vyhnanstva využili na očistenie svojich sŕdc. V Starom Zákone nájdeme knihu Nárekov, ktorá vyjadruje všetku bolesť nad pádom Jeruzalema a neutešeným duchovným vyhnanstvom. Z historicko-náboženského hľadiska majú Náreky v Písme dôležité miesto, lebo tento biblický spis, i napriek svojej krátkosti, podáva hlboko precítený teologický výklad najhroznejšej skúšky v dejinách izraelského národa, ktorou bol pád Jeruzalema a babylonské zajatie. Sväté mesto si vo svojom veľkom zármutku a ponížení uvedomuje množstvo hriechov svojho ľudu. Trest, ktorý je následkom hriechu, je zároveň aj milosťou, lebo privádza človeka k vyznaniu svojej viny a k obráteniu. Preto je táto starozákonná knižočka vždy aktuálna pre všetkých, čo ju čítajú, lebo každý veriaci človek skúsi vo svojom živote takéto vyhnanstvá.

Keď sa nám rozsype náš svet kvôli nejakej vonkajšej či vnútornej skúške (akou je aj pandémia), je to pre nás možnosť prehodnotiť naše snaženia, naše rebríčky hodnôt, uvedomiť si vlastné hriechy, neautentickosť nášho života. Skúšky života sú pre nás príležitosťou, aby sme si obnovili dôveru v Boha. Naše náreky nie sú sebaľútosťou, ktorá človeka uzatvára do seba, ale sú výkrikmi k Bohu, ktoré sú výsledkom spoznania seba, vyznaním vlastných hriechov a chýb, a obnovením dôvery v Boha! Máme sa naučiť vďačnosti za to, čo sme považovali trúfalo a domýšľavo za samozrejmé, ba za naše právo. Musíme si uvedomiť, že je to dar, či už sú to sviatosti, bohoslužby, služba kňazov. Považujeme to za samozrejmosť, ale koľkí sú v takomto duchovnom vyhnanstve celé roky aj mimo pandémie, pripútaní na lôžko alebo na misijných územiach, kde nie je dostatok kňazov, alebo v cudzine, kde niet Cirkvi. Cirkev v Kórei, dnes jedna z najdynamickejších na svete, prežila 56 rokov (1779 al 1836) bez pomoci kňazov (a teda bez väčšiny sviatostí) a rástla veľmi dynamicky za pomoci laických katechétov. Prežila svoje duchovné vyhnanstvá v následných prenasledovaniach a v súčasnosti zažíva Cirkev v Kórei boom. 

Vďačnosť

Myslím, že každý v cudzine je oveľa citlivejší na dar. V cudzine človek nič neberie samozrejme, je vďačný za každý prejav pozornosti, dobroty a pomoci. Skutočný cudzinec je kreatívny, vďačný, citlivý na Boží dar, na Božiu Prozreteľnosť, na Božie vedenie. My, ktorí sme žili roky v emigrácii, o tom vieme svoje. Všetci sme pozvaní osvojiť si postoj cudzinca. O tejto „špiritualite cudzinca“, najmä vďačnosti a pokore, píše nádherne aj svätý Bernard: „Šťastný je preto ten, ktorý sa považuje za cudzinca a okamžite sa snaží poďakovať aj za najmenšiu láskavosť. Uvedomuje si a vyhlasuje za veľký dar to, čo niekto dá neznámemu cudzincovi. Avšak my úbohí, hoc aj na začiatku, keď sa ešte cítime cudzincami, sme ešte dosť nesmelí, pokorní a oddaní, potom tým ľahšie zabúdame na to, že všetko, čo sme dostali, je zadarmo. Namýšľame si v našej dôvernosti s Bohom...“

Zraniteľnosť a solidarita

Je zaujímavé pripomenúť, ako Izraeliti žili túto cudzineckú spiritualitu aj počas svojho putovania na púšti: Mojžiš vzal stánok, postavil ho mimo tábora, neďaleko od tábora, a nazval ho stánkom zjavenia. Boží stánok stál mimo tábora. Tábor bol pre kočovných Izraelitov istotou, útočiskom, bezpečím. Obsahoval všetko to, čo mali radi, k čomu mali vzťah, čo bolo ich majetkom. Tábor bol ich jediným domovom. A tento domov si nosili so sebou po púšti. Všade okolo bola neistota púšte, kde sa človek ľahko stratí, kde sám určite neprežije, kde je vydaný napospas divočine. A Mojžiš postavil stánok mimo tábora. Chcel tým čosi dôležité povedať. Človek na to, aby skutočne stretol a spoznal Boha, potrebuje vyjsť zo svojich istôt, zo svojich zabehaných názorov, z bezpečného prostredia, zo svojho komfortu, v ktorom si už zvykol a vyjsť von. V každom pravom vzťahu, založenom na dôvere, je potrebné vyjsť z bezpečia svojej intimity do zraniteľnosti vzťahu. Iba človek, ktorý je ochotný riskovať, že ho zrania, dokáže naozaj milovať. Ježiš po poslednej večeri vychádza z intimity večeradla a vychádza von z mesta Jeruzalema cez potok Cedron na Olivovú horu. Napokon je ukrižovaný mimo mesta, na Golgote, vo vyhnanstve. 

Inzercia

Prečo kresťanovi nestačí modliť sa doma?

Ale vráťme sa k tomu, či stačí modliť sa doma. Nestačí. Vysvetľuje to sviatostná povaha nášho náboženstva. Jednou zo starozákonných "sviatostí" ako predobraz, bol aj had vyzdvihnutý Mojžišom na púšti, ktorý ponúka liturgia tejto nedele. Starozákonné sviatosti boli znakmi viery, lebo boli predobrazmi novozákonných sviatostí a duchovných skutočností. Naša viera v duchovné skutočnosti žije z vonkajších znakov. Niektoré sa nazývajú „sviatosti", teda po latinsky sacramentum, doslova „znak duchovných skutočností“ (signum rei sacrae). Ježiš hovorí, že ako bol had pozdvihnutý na púšti, tak bude aj Syn človeka. Svätý Augustín vysvetľuje: „Vyvýšený had je znakom Kristovej smrti“. Je to starozákonný znak, "sviatosť" - ak chceme - ako predobraz budúcich novozákonných skutočností. Lenže skutočnou sviatosťou, ktorá je prostriedkom milosti a spásy, je Ježišovo telo, jeho ľudská prirodzenosť. A tá je základom všetkých sviatostí, ktoré z nej vychádzajú.

Nestačí. Vysvetľuje to sviatostná povaha nášho náboženstva. Zdieľať

Novozákonné sviatosti ustanovené Kristom sú predĺžením jeho vteleného náboženstva,  sú viditeľnými a hmatateľnými znakmi, sú prostriedkami, cez ktoré sú nám dané milosti plynúce z Ježišovho vykúpenia na kríži a z jeho Zmŕtvychvstania. Preto je potrebné, aby sme sa stále upínali aspoň v túžbe k týmto viditeľným a hmatateľným znakom jeho pôsobenia. Tieto znaky sú predĺžením jeho ľudskej prirodzenosti. Cez ne nám Boh dáva všetky duchovné dary. A práve viera, nádej a láska, a túžba po nich umožňujú, aby sme mohli obsiahnuť to, čo obsahujú. Svätý Tomáš Akvinský hovorí, že sviatosti predstavujú dva aspekty: 1. sacramentum – to je vonkajší znak, signum (voda pri krste, chlieb a víno pri Eucharistii, pomazanie pri iných sviatostiach atď.) a 2. res sacra (posvätná skutočnosť, realita), ktorú znak obsahuje a sprostredkuje (krst milosť znovuzrodenia, Eucharistia Ježiša Krista, sviatosť kňazstva kňazskú moc a pod.).

Sviatostná povaha kresťanského náboženstva

Naša viera sa upína k obom, hoci ku každému trochu inak. Naša viera sa upína k vonkajšiemu znaku sviatosti (sacramentum), pretože tento znak sprostredkúva duchovnú skutočnosť. Ale je to duchovná skutočnosť sviatosti (res sacra) - milosť, ovocie vykúpenia, Boží život - ktorá má byť odovzdaná našej duši, nášmu srdcu duchovne. Tak môžeme správne pochopiť aj duchovné sväté prijímanie, či duchovné prijatie sviatosti pokánia (alebo aj "krstu túžby"). Duchovné prijímanie sviatostí nenahrádza ich fyzické prijatie, ale sa v prípade vonkajšej prekážky (nemožnosti ich prijať) vždy upína k vonkajšiemu znaku (k svätej omši, k premenenej hostii a vínu, k rozhrešeniu pri svätej spovedi, ku krstu), pretože túžbou po vonkajšom znaku môže mať účasť na tom, čo obsahuje, teda na Božej milosti. Svätý Tomáš Akvinský píše, že Eucharistiu možno prijať tromi spôsobmi. 1. Iba sviatostne. 2. Sviatostne a duchovne. 3. Iba duchovne. Najdokonalejší je 2. spôsob, teda sviatostne a duchovne (prijímam znak, teda premenený chlieb, aj to, čo obsahuje, teda milosti). Nedokonalý, ale spásonosný je 3. spôsob, teda len duchovne (v prípade že kvôli vonkajším okolnostiam som hatený prijať sviatostný znak, teda hostiu). 1. spôsob je vždy nehodný, teda keď prijímam len sviatostne, ale nie duchovne. Iba sviatostne prijíma totiž ten, kto prijíma iba sviatosť, sacramentum, teda znak chleba (a vína). Ten síce prijíma hostiu, ale neprijíma res, duchovnú realitu, ktorú obsahuje, teda samého Krista, jeho božstvo a človečenstvo, jeho spásu a milosť. To sa môže stať, keď napríklad prijme hostiu nedopatrením neveriaci človek, ktorý nerozumie, čo to vlastne je a náhodou sa pritrafí na omši. Alebo človek v stave ťažkého hriechu, ktorý nemá nadprirodzenú lásku, s ktorou by prijal Ježiša a ovocie jeho vykúpenia. Alebo čiastočne nehodne ľahostajný, povrchný, zvykový katolík, ktorý ide na prijímanie bezmyšlienkovite, bez vnútornej dispozície len preto, lebo všetci idú a on si tak zvykol. Sviatostne a duchovne prijíma ten, kto prijme sacramentum, sviatostný znak chleba alebo vína, a zároveň vo viere a v láske, v túžbe, prijíma do svojej duše aj res, teda duchovnú skutočnosť tejto sviatosti a jej účinky, milosti. Samozrejme vo vnútorných dobrých dispozíciách môžme stále rásť.

Sviatosti predstavujú dva aspekty: 1. sacramentum (vonkajší znak) a 2. res sacra (posvätná skutočnosť). Zdieľať

V mimoriadnych situáciách, keď nemôžme prijímať sviatostne, teda prijímať sviatostné znaky, máme sa snažiť vzbudiť si vieru, lásku a túžbu prijať účinky reality, ktorú obsahujú, teda Božie milosti. Tie účinky sú síce slabšie ako pri sviatostnom prijímaní, ale aspoň môžme cvičiť svoje vnútro, aby rástlo vo viere, láske a túžbe prijať samého Krista v sviatosti. Jedno jediné sväté prijímanie by nás mohlo urobiť svätými, keby sme mali dostatočnú vnútornú pripravenosť viery a lásky a túžby. Je dobré, aby sme cvičili v tomto období túto vnútornú pripravenosť srdca. Nezostaneme bez odmeny milosti. A keď budeme mať príležitosť prijať aj sviatostne, toto prijímanie bude potom oveľa účinnejšie, lebo naše srdce bude lepšie pripravené. Tieto časy nemajú byť akýmsi zrieknutím sa svätého prijímania Eucharistie, akýmsi dobrovoľným pochybným "pôstom" od Eucharistie, má to byť čas ešte väčšej túžby po sviatosti, ktorú neprijímame len kvôli vonkajším prekážkam. A nezostaneme bez odmeny milostí. V Rímskej omšovej knihe (misáli) sa nachádza táto modlitba svätého Tomáša Akvinského, ktorou sa môže kňaz pripraviť na svätú omšu: „Daj mi, vrúcne Ťa prosím, aby som prijal nielen sviatosť Tela a krvi Pánovej (non solum sacramentum), ale tiež posvätnú skutočnosť a silu sviatosti (sed etiam rem et virtutem sacramenti).“

Duchovné prijímanie sviatostí v mimoriadnych situáciách

Svätý František Saleský v 17. storočí učil veriacich duchovnému prijímaniu takto: „Ak z dôvodov väčšej sily nemôžeš byť prítomný telom na slávení tejto neporovnateľnej Obete svätej omši, choď tam aspoň srdcom, aby si mal účasť duchovne. Ráno (vtedy boli omše len ráno) v istú hodinu, choď duchovne do kostola, ak nemôžeš inak (dnes môžeme aj inak – napríklad cez mediálny prenos, o ktorom sa im v 17. storočí ani nesnívalo). Spoj sa s úmyslom všetkých kresťanov a vykonaj na mieste, kde si, všetky vnútorné úkony, akoby si bol reálne prítomný na slávení svätej omše v niektorom kostole.“ To je dobrý návod aj pre veriacich, ktorí sa účastnia na omši nadiaľku doma. Omšu nesledujete v televízii alebo za počítačom ako "televízny program". Prenos Vám len uľahčuje sa preniesť duchovne do kostola, kde sa reálne koná bohoslužba a napomáha vykonať všetky úkony, akoby ste boli telom prítomní v kostole. Keď si doma kľaknete, tak si nekľakáte pred obrazovkou, ale pred Kristom, ktorý je o niekoľko sto metrov ďalej skutočne prítomný pod znakom sviatosti. A svätý František dodáva o duchovnom svätom prijímaní: „Môžu však povstať mnohé ťažkosti, nie z tvojej strany, ale zo strany tých, ktorí žijú s tebou, ktoré by mohli radiť tvojmu duchovnému sprievodcovi, aby si nechodil k sviatostiam tak často.“ Dáva príklady temnej spirituality v tej dobe rozšírenej, ktorá odhovárala od častého svätého prijímania, lebo väčšinu ľudí považovali za nehodných častého prijímania. Svätci po tridentskom koncile veľmi odporúčali časté prijímanie. Ale tieto pokrivené duchovnosti vnímali ako možnú prekážku častého prijímania. Pridáva aj dôvody zamestnania, starostlivosti o rodinu a pod. Môžme tu však spokojne vidieť aj oveľa závažnejšiu príčinu napríklad choroby (nielen v pandémii, ale aj iných chorôb, ktoré nám neumožňujú prijímať často – napríklad ľudia pripútaní na lôžko). Svätý František dodáva, že duchovné sväté prijímanie máme robiť, „ak sa táto ťažkosť prijímať sviatostne nedá prekonať iným spôsobom“. Zdôrazňuje, že sa tu máme nechať viesť radou spovedníka. O to viac radou biskupa. V pandemickom období sa musíme spoľahnúť na rozhodnutie biskupa, farára, a pod. 

"Duchovné sväté prijímanie máme robiť, ak sa táto ťažkosť prijímať sviatostne nedá prekonať iným spôsobom." (svätý František Saleský) Zdieľať

Potom opisuje, s akou vrúcnosťou treba prijímať: „Drahá Filotea, prijímaj Sviatosť Oltárnu s veľkou pozornosťou a zbožnosťou, so svätou vrúcnosťou a láskavým srdcom. Po Otčenáši si vzbuď úkon viery a poklony, nádeje a lásky ku Spasiteľovi. [...] Po prijatí Sviatosti Oltárnej vytrvaj chvíľu v tichej poklone a láske. Ďakuj Spasiteľovi za milosť a šťastie svätého prijímania, daruj mu celkom svoju dôveru a vzbuď si úkon odovzdanosti a iných spasiteľných prejavov náklonnosti, ktoré ti vnuká láska. Porozprávaj sa so Spasiteľom o svojich veciach, prácach, starostiach a odporúčaj mu všetky potreby svojej duše a tela.“ A dodáva: „Ak by si už celkom nijako nemohla ísť na sväté prijímanie, usiluj sa aspoň duchovným spôsobom prijať Sviatosť Oltárnu. Vzbuď si vrúcnu túžbu prijať Spasiteľa, ktorého nemôžeš prijať pre plnenie povinností svojho stavu a povolania.“ Podobne môžme dodať dôvody zdravotných či pandemických obmedzení.

Žiť v nádeji na návrat z vyhnanstva

Kniha kroník opisuje, že Izraeliti sa dočkali slávneho návratu do Svätej zeme z rozhodnutia perzského kráľa Kýra. Žime aj my ako Izraeliti v babylonskom vyhnanstve, plní túžby po Jeruzaleme, teda po Božom chráme, sviatostiach, svätej omši. Očisťujme sa, upokorujme sa, konajme pokánie pôstom, modlitbou a almužnou, súkromnou adoráciou, keď prechádzame okolo kostola (alebo doma v mysli sústredení na Eucharistiu prítomnú v našich kostoloch), a očakávajme oslobodenie a slávny a radostný návrat do Jeruzalema, keď sa budeme môcť postupne vracať ako Izraeliti z babylonského vyhnanstva do našich kostolov, k sviatostiam, svätej omši a bratskému spoločenstvu Cirkvi. Možno postupne, možno aj so stratami, ale aj očistení. Navzájom si pomáhajme upevňovať našu kresťanskú identitu. Narozdiel od babylonského zajatia totiž novozákonný kult neprestal, nikdy neprestane. Stále sa - hoci neverejne - slávi svätá omša, vysluhujú sa sviatosti. Boh je stále "Boh s nami".

Som rímskokatolíckym kňazom 20 rokov, teraz ako farár v Bratislave-Petržalke vo farnosti Svätej rodiny, nehodný syn svätého Filipa Nériho. Slúžim aj na rôznych ďalších úrovniach života bratislavskej arcidiecézy. Som doktorom filozofie (PhD. na Pápežskej univerzite Svätého Kríža v Ríme za prácu o gréckom géniovi patristiky Dionýzovi Areopagitovi). Očarila ma "teológia svätých", ktorá mi dáva spoznať krásnu tvár katolíckej Cirkvi. Prednášam metafyziku a filozofiu poznania na katedre filozofie RKCMBF UK v Bratislave. Pohybujem sa aj v rozličných médiách, teraz hlavne v TV Lux, najmä v reláciách vKontexte a Fundamenty. Túžim sa vyhnúť svetáctvu a zároveň pokušeniu vyzývať bojovne svet. Som skalopevne presvedčený, že Kristus najlepšie rozumie človeku.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
„Ich srdce ustavične blúdi," dnes ako i včera v Manzoniho opise moru

„Ich srdce ustavične blúdi," dnes ako i včera v Manzoniho opise moru

Tieto slová Žalmu 95 citované v liste Hebrejom ma inšpirovali nielen k homílii v omši, ale aj k napísaniu tohto blogu. V rokoch 1629 - 1631 sa v Miláne a ďalších oblastiach Talianska rozšírila morová nákaza. Alessandro Manzoni ju opisuje s odstupom 200 rokov na pozadí svojho historického románu Snúbenci, pričom čerpá z dobových prameňov. Dynamizmus spoločenského správania je veľmi podobný tomu dnešnému. Bude zaujímavé, keď raz niekto o pár desaťročí či storočí opíše správanie ľudí počas pandémie Covid19. Píšem tento blog aj ako povzbudenie a vďaku pre tých, ktorí ako súčasní mojžišovia nesú ťarchu ľudu, ktorého srdce ustavične blúdi, a ukazujú mu trpezlivo cestu počas pandémie i mimo pandémie, ako aj pre tých, na ktorých čnosti, rozvahe, obetavosti, stojí spoločnosť i Cirkev v dobrých i zlých časoch.

Blog
Neprotirečí si už tá rovnosť?

Neprotirečí si už tá rovnosť?

Nedávno mi prišiel mail od známej švédskej nábytkárskej spoločnosti. Keďže to bolo v deň MDŽ, tak e-mail mal výchovno-edukatívny podtón na tému rovnosti mužov a žien. A nie len ich.