Počas poradenstva pre ženy, ktoré prežili umelý potrat, som sa stretla s rôznymi príbehmi. Každý je iný a za každým sa skrýva jedinečný ľudský osud. Raz sa ozvala Veronika. Prišla o svoje dve deti pri umelom potrate, ktorý v hĺbke srdca nechcela, ale nevládala sa brániť tlaku zo strany manžela. Rozhovor s Veronikou o dileme materského srdca, rodinnej kríze, krehkosti našej bytosti, vzťahov a odpustení.

Veronika, na umelý potrat ste išli skôr pod tlakom ako z vlastnej vôle. Zmenila vás nejako skúsenosť prežitej interrupcie?

Áno, pravdaže ma zmenila. Nič nie je ako predtým. Vnímam svoj život ako pred a po „tom“. 

Aká bola Veronika pred potratom a aká je teraz?

Od detstva som bola vždy optimistka, takmer bezstarostná žena.  Možno trochu naivná a hľadajúca všade len to dobré. Dnes som iná, už neverím len v dobré veci, akoby som dozrela či zostarla o niekoľko rokov. Navonok sa tvárim, že som v poriadku, no moje vnútro je poznačené smútkom, bolesťou a obrovskou prázdnotou. Žijem iba pre prítomnosť. O minulosti premýšľam, aké by to bolo, keby... 

Veronika, môžete nám trochu opísať situáciu, v akej ste boli, keď ste sa rozhodovali, či ísť na interrupciu?

Som 10 rokov vydatá a s manželom máme 3 deti. Žijeme v rodinnom dome spolu s rodičmi môjho manžela. Tí čoraz viac potrebujú našu pomoc. V tom čase manžel uvažoval o práci v zahraničí, keďže v podnikaní mal ťažkosti. Ja som takmer po šiestich rokoch materskej a rodičovskej dovolenky mala možnosť ísť pracovať. Mám rada svoju prácu, a preto som sa tešila, že budem opäť po dlhej prestávke medzi ľuďmi, finančne prispejem k chodu domácnosti a hlavne, že sa stanem nezávislejšia od manžela.

V tejto situácii som zistila, že som opäť tehotná. Najmladšia dcérka mala  1,5 roka a ďalšie tehotenstvo ma poriadne prekvapilo, lebo som mala veľa iných plánov. Manžel sa po oznámení tehotenstva správal takmer nepríčetne. Bol nahnevaný a hneď chcel celú záležitosť riešiť po svojom. Už pri treťom dieťatku mi navrhol interrupciu. Vtedy som rázne odmietla a celé moje tretie tehotenstvo prebiehalo takmer bez neho, neprejavoval záujem ani o mňa, ani o dieťatko. Bolo to veľmi ťažké obdobie. Po pôrode sa to však zmenilo a dnes má s dcérkou krásny vzťah. Preto som predpokladala, že aj napriek nechcenému tehotenstvu to dieťatko nakoniec prijme, hoci by som si celých 9 mesiacov musela vytrpieť svoje. Lekár potvrdil tehotenstvo a o 2 týždne som mala ísť na kontrolu. Tieto 2 týždne boli veľmi zlé – hnev, krik, ponižovanie, výsmech a ticho. Manžel opakoval argumenty, prečo to dieťa nemať. Čím viac sa blížil termín kontroly, tým viac som dieťatko milovala a zároveň sa viac zhoršoval náš vzťah s manželom.

A aké boli jeho argumenty?

Neustále ma presviedčal, že je to pre nás všetkých najlepšie riešenie, veď on má už svoj vek, ja som počas predchádzajúcich tehotenstiev mala zdravotné problémy. Vraj nemyslím na deti, nebudem sa im môcť dostatočne venovať, nebudú mať to, čo ostatné deti ani po stránke materiálnej, ale ani citovej, sú tu aj starší rodičia, a čo ak by sa dieťatko narodilo choré alebo postihnuté, kto sa potom oňho postará? Že myslím len a len na seba. Z jeho pohľadu to nebolo dieťa, len plod, zhluk buniek, sú na to vraj vedecké štúdie a interrupcia je predsa legislatívne ošetrená. Vraj som vždy bola slabá a teraz mám možnosť, že niečo dokážem dokončiť. 

Ako sa dá voči takým argumentom brániť?

Plakala som, prosila a neustále sa modlila. Verila som, že Pán, Boh to takto nenechá. 

 A stal sa nejaký zázrak alebo sa vám podarilo manžela nejako presvedčiť ?

No, na ultrazvuku lekárka povedala, že vidí biť dve srdiečka. Dvojičky. V tej chvíli som už nedokázala reálne rozmýšľať. Všetko malo príliš rýchly spád. Hneď v ten deň manžel volal na kliniku, termín mi dali o 2 dni. Nebolo treba žiadne predoperačné vyšetrenie, žiadne potvrdenie od lekára, stačilo len prísť a zaplatiť. Veľmi som sa hnevala na Boha, prečo to takto spravil, veď jedno dieťatko by som dokázala pred manželom obhájiť, no dve? 

Takže prišiel zlom, keď ste už nevládali obhajovať seba, ani svoje nenarodené deti? 

Bola som z toho všetkého veľmi unavená a uverila som, že všetko bude po potrate už len dobré, že sa zmení vzťah manžela ku mne, že budeme spolu tráviť viac voľného času, pôjdeme na našu prvú spoločnú dovolenku, bude viac peňazí v rodine, naše tri deti budú lepšie zaopatrené, pomôžeme rodičom a možno som mylne uverila, že Pán, Boh to takto chce. Teraz to vidím inak, niekedy si veci uvedomíme až s odstupom času.

V spoločnosti aj v médiách sa často prezentuje, že rozhodnutie pre potrat je slobodným rozhodnutím ženy.

V mojom prípade to  určite nebolo moje slobodné a dobrovoľné rozhodnutie. Veď každé dieťa má matku, ale aj otca. Ja som tomu chcela veľmi zabrániť, ale bola som príliš slabá. Pravda je aj tá, že všetky papiere pred zákrokom som podpisovala len a len ja, takže to bolo aj moje rozhodnutie. 

Veronika, aké to bolo v deň potratu?

Na klinike som si pripadala veľmi zle. Všetko, čo manžel tvrdil, akoby bola pravda, išlo o legálny zákrok, všetky zdravotné sestričky boli usmiate a milé. Akoby som bola v inom svete, do ktorého ja nezapadám. Keď som lekárovi povedala, že ešte nie som pevne rozhodnutá, zasmial sa, že som ešte mladá, mám si život užívať a nie starať sa o 5 detí.  Že toto je naozaj správne. Tesne pred zákrokom som manželovi napísala, že obe srdiečka bijú v poriadku a prosím ho, aby sme to nerobili. Jeho odpoveď bola stručná: ,,Prosím, sprav to!“ Na sále som prosila svoje deti o odpustenie a že ich vždy budem veľmi ľúbiť. 

Veronika, máte nejaké asociácie na umelý potrat, keď o ňom niekde počujete alebo čítate? Aké spomienky sa vám pri tom vynoria?

Chlad, bezmocnosť, bolesť a prázdnota… špinavé peniaze… falošné úsmevy, milé slová sestričiek a lekárov… krv... maličké telíčka končiace v koši… pocit hnusu zo seba samej… bezcenné objatie manžela… vystrašené pohľady mojich detí...

Veľa žien dúfa, že potrat im prinesie úľavu, že im vyrieši problém, ktorým bolo nečakané tehotenstvo alebo že tlak, ktorý prežívali, odíde. Čo ste očakávali od potratu vy?

Ticho a pokoj. To, že manžel ma už nebude urážať, ponižovať a možno si ma začne viac vážiť, paradoxne. To, že naše deti budú vyrastať v pokojnom prostredí bez kriku, hádok a plaču.

A tieto očakávania sa naplnili?

Nenaplnili sa. Okrem ticha. Prišlo kruté a neustále obviňovanie manžela a seba. Veľmi som sa do seba uzavrela, takmer s nikým som nerozprávala, takmer nič nejedla a ráno som čakala, kedy už bude opäť večer. Cez deň som sa venovala deťom, chodu domácnosti, no všetko som robila akoby bez duše. Akoby sa pre mňa zastavil čas. V noci som plakala. Každý deň som chodila na cintorín, zapálila som dve sviečky a pomodlila sa. Potrebovala som miesto, kde by som smútila. Chcela som smútiť, nechcela som zabudnúť.

Veronika, toto všetko ste riešili v samote so sebou? 

Najprv sama, no cítila som obrovskú potrebu sa vyspovedať. Po spovedi som pocítila obrovskú Božiu lásku a odpustenie, aj čiastočnú úľavu, no bolesť a smútok zostali. O týždeň som sa rozhodla napísať do poradne Alexis. Činnosť tejto poradne som registrovala ešte pred zákrokom ako tehotná, čítala som si príbehy žien, chcela som tam napísať, no nemala som odvahu. Teraz  ľutujem. Po potrate som tu neskôr nachádzala odpovede na moje otázky, dennodenne som tu čerpala silu a bolo to miesto, kde som mohla byť sama sebou. Bez ich pomoci by som nedokázala vrátiť sa späť do života.

Dala som slúžiť aj sväté omše za moje nenarodené deti. Zúčastnila som sa tiež duchovnej obnovy Milujúca náruč. Táto obnova mala obrovský vplyv na moje odpustenie Bohu, sebe, manželovi, lekárovi. Viac a dôkladnejšie sa teraz modlím, prináša mi to pokoj. Môj vzťah s Bohom je silnejší a môj duchovný život bohatší.

Niektoré ženy si povedia, že pôjdu na potrat a potom vyhľadajú kňaza na spoveď, prípadne psychológa, aby im pomohol sa s tým zmieriť. To vyzerá naoko celkom pohodlne. Ako to vidíte vy po všetkom, čo máte za sebou?

Ani kňaz, ani lekár, psychológ či najbližšia rodina nedokážu akoby mávnutím čarovného prútika všetko napraviť. Sú ako rodičia, dokážu poradiť, pohladkať, pritúliť  a poukázať na správny smer. Po kontakte s nimi som nadobudla pocit, že niekomu na mne aj napriek tomu, čo  som spravila, záleží. Neodsúdili ma. V prvom rade som musela prijať to, že Pán, Boh ma stále veľmi miluje aj s mojimi hriechmi a nechce, aby som sa trápila po celý zvyšok života. Boh nás miluje napriek všetkému.

Ako sa po potrate vyvíjal váš vzťah s manželom? Štatistiky hovoria, že veľa párov nezvládne obdobie po potrate a rozídu sa.

Najprv sme sa veľmi odcudzili, no s postupom času, po spovedi a duchovnej obnove je to lepšie. Myslím, že cíti, že som mu odpustila a náš vzťah sa zmenil. Rozprávali sme sa o tom a hoci je to chlap a nebude to rozoberať tak ako ja, viem, že sa veľmi trápi. Bolo to preňho najťažšie a najsmutnejšie rozhodnutie v živote. Urobil to z racionálnych dôvodov, no jeho srdce je ubolené a zranené presne tak ako moje. Mám oňho obavy, záleží mi na ňom. Veď aj on sa s našimi dvojičkami raz stretne. Aké to bude? Veľmi by som chcela, aby sa vyspovedal a oľutoval svoj skutok. Aby našiel vo svojom srdci pokoj.

Hovorí sa, že v krízovej situácii človek pozerá na svoj problém zúženým pohľadom a až po čase vidí širšie súvislosti. Spomenuli ste, že veľa vecí si človek uvedomí až s odstupom. Ako to teda vnímate teraz, po roku?

Ak by som si mohla hocičo v živote priať, určite by som chcela vrátiť čas. A dnes, ak by Pán, Boh dal, bola by naša rodina bohatšia o Danielu a Daniela. Bolo by to náročné s piatimi deťmi, no som presvedčená, že by som to s Božou pomocou zvládla. S manželom alebo bez manžela. No a čo? Ľudia by na mňa poukazovali, niečo si šuškali, nešla by som do práce, bývali by sme v piatich izbách, mali len jedno auto  a moje deti by možno nemali najnovšie hračky, oblečenie, nechodili do kina, no mali by súrodencov, ktorí by nám priniesli veľa lásky a radosti. Chýbala mi však odvaha prijať to, čo mi bolo darované. Dva dni na rozhodnutie je veľmi krátky čas. Pre mňa a možno aj pre manžela. Nikdy, nikdy by som už nespravila rovnaké rozhodnutie.

Foto: pixabay.com

Zuzana Straková