Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
21. február 2021

Liberálnou politikou smerom ku konfliktu

a vlastnému oslabeniu.
Liberálnou politikou smerom ku konfliktu

Vzťahy Západu s Ruskom sa ďalej ochladzujú. Zajtra (22.2.2021) by mali ministri zahraničia štátov EÚ navrhnúť nové sankcie voči jednotlivcom – občanom RF v súvislosti s odsúdením opozičného politika A. Navaľneho. Je otázne, čo bude nasledovať potom, ale aj to, či je takéto ochladzovanie a konfrontácia v našom – slovenskom a európskom – záujme.

Pýtam sa preto už po niekoľký-krát: kam nás privedie súčasná politika? Vidíme, že potenciál na ďalšiu eskaláciu konfliktu s Ruskom je značný. Kremeľ pripúšťa „pretrhnutie vzťahov“ s EÚ v prípade prijatia ďalších jednostranných sankcií, pričom nie je 100% jasné, či Rusi tvrdo zareagujú iba v prípade zavedenia ekonomických sankcií poškodzujúcich celé odvetvia ruskej ekonomiky (veľmi nepravdepodobné, že by lídri EÚ také sankcie schválili), alebo aj v prípade individuálnych sankcií, síce celkovo menej škodných, ale zato „osobných“, teda ponižujúcich voči ruskému politickému režimu (pohľad z ich strany).

Dodám, že v Bruseli by už mali byť prítomní aj dvaja Navaľneho blízki spolupracovníci, ktorí budú lobovať za individuálne sankcie (logicky). Už len to nám niečo napovedá o zahraničnopolitickom modus operandi EÚ – len si predstavme, ako by sme sa tvárili, keby v Moskve rokovali o prijatí sankcií voči predstaviteľom EÚ povedzme s Marine Le Pen.  

Zahraničná politika EÚ je prosto skrz-naskrz liberálna.

Piliere liberálnej politiky

Zastávam názor, že korene hneď niekoľkých súčasných problémov v medzinárodnom a bezpečnostnom prostredí siahajú do 90-tych rokov minulého storočia. Po páde Sovietskeho zväzu sa z USA stal de facto svetový hegemón. Svet bol „na malú chvíľku“ unipolárny, to znamená, že nejestvoval reálny konkurent najsilnejšej mocnosti. Washington nebol nútený balansovať sily, v podstate nepotreboval ani veľmi premýšľať nad dôsledkami svojich medzinárodných politík, pretože bol prakticky neohrozený – riziká svetového angažmá boli na prvý pohľad nízke.

Nebudem teraz podrobne argumentovať o tom, že táto unipolarita bola vo svojej podstate len zdaním, nakoľko ZSSR implodoval. Teda nebol porazený, nedošlo k zničeniu jeho infraštruktúry, priemyselných kapacít ani (a hlavne) zbraní, nedošlo k jeho okupácii, a podobne. Navyše, bolo to zdanie veľmi krátkodobé aj krátkozraké; minimálne od počiatku 21. storočia badať raketový vzostup Číny (historickej veľmoci, ktorá mala vždy veľmocenský potenciál) aj postupnú konsolidáciu Ruska (ďalšej historickej veľmoci, ktorá, opakujem, nebola zničená).  

Pointou je, že sa vďaka náhle zmenenej situácií v medzinárodnom systéme mohol naplno prejaviť liberalizmus jednej strany. Nemyslím teraz politickú filozofiu/teóriu, ale skôr súbor konkrétnych princípov zahraničných politík uplatňovaný v praxi. Avšak logicky, tieto princípy a politiky vychádzajú z filozofie liberalizmu.

Zhruba: ide o presadzovanie univerzálnych, individuálnych ľudských práv a slobôd prostredníctvom šírenia demokracie, posilňovania medzinárodných inštitúcii a vzájomnej ekonomickej prepojenosti. Tie práva a slobody nie sú len negatívne (také, ktoré definujú slobodu jednotlivca od štátu), ale aj pozitívne (práva a slobody, ktoré definujú nárok jednotlivca na niečo).

Liberalizmus je vždy zameraný primárne na jednotlivca, ľudské práva a slobody pokladá za dané a najmä univerzálne, preto nedbá na hranice národov a štátov, ale svojim univerzalistickým (mesianistickým) étosom ich prekračuje. Verí v silu liberálnej demokracie ako najlepšieho systému na zabezpečenie týchto individuálnych práv a slobôd aj v silu nadnárodných inštitúcií, ktorých cieľom má byť pomôcť udržiavať tieto práva a slobody po celom svete. K tomu ešte pridáva ekonomickú previazanosť, ktorá má tiež podporiť vzrast demokracie a ľudských práv.

Liberalizmus je ale vo svojej kontradiktórny – odporuje sám sebe. Tvrdí, že nemožno poznať jednotnú a finálnu odpoveď na to, čo je dobro (ako správne žiť, čo prináša šťastie, atď.) a že každý má právo žiť slobodne podľa svojich zásad a princípov. Tvári sa neutrálne, nad vecou, a volá po tolerancii. Zároveň však to, čo pokladá za jediné dobré (liberalizmus), aj aktívne presadzuje (celkom logicky). A navyše, nevie odpovedať na otázku, odkiaľ by tolerancia mala pochádzať, keďže jednotlivci nemusia byť vždy tolerantní (skončí pri tom, že ju má garantovať a vynucovať štát, rovnako ako aj práva a slobody).[1] (Progresívny) liberalizmus v zahraničnej politike je ale tým pádom už vo svojej povahy „útočný“, intervenčný. Na presadenie svojich záujmov – ktoré pokladá za jediné správne a dobré – neváha použiť aj silu. Ak sú niečie práva niekde ohrozované, je takmer povinnosťou liberála zasiahnuť a situáciu vyriešiť v prospech univerzálnych práv a slobôd.

Na medzinárodnej sfére však nemáme (našťastie) žiaden svetový štát. Nie je tu žiaden garant práv, slobôd ani tolerancie.

Ako vysvetľuje (okrem iných) vo svojich obsiahlych prácach napr. John J. Mearsheimer, liberalizmus môže fungovať vo vnútri štátu, kde sa práve vďaka štátu (hierarchická autorita s monopolom moci) môže prezentovať ako neutrálny, mierumilovný a tolerantný. Smerom navonok (k iným štátom) je ale prakticky presným opakom – má veľmi jasnú predstavu o tom, ako by sa mal správať každý štát nie len voči iným, ale dokonca voči svojim občanom; neváha použiť silu v prospech svojich cieľov; a netoleruje nič, čo je neliberálne.

EÚ: kladivom liberalizmu na Rusko

EÚ je – tak sa zdá – liberálny zahraničnopolitický aktér par excellence. V jej zahraničnej politike sa veľmi často objavujú zmienky o ľudských právach, o slobodách, o demokracii, a podobne. Aby som presne zacitoval oficiálne ciele Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ:

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (SZBP) Európskej únie bola vytvorená [...] s cieľom zachovávať mier, posilňovať medzinárodnú bezpečnosť, presadzovať medzinárodnú spoluprácu a rozvíjať a upevňovať demokraciu, zásady právneho štátu a dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd.“ (zvýraznenie moje)

Jedným zo základných cieľov SZBP je teda posilňovať medzinárodnú bezpečnosť ako aj rozvíjať a upevňovať demokraciu, právny štát a dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd. Znie to fajn, ale kde? Na čo sa tieto ciele vzťahujú? Na EÚ, alebo na celý svet? Teda plánuje EÚ posilňovať primárne svoju bezpečnosť, alebo globálnu bezpečnosť? Svoju demokraciu, právny štát a dodržiavanie základných práv, alebo to či ono v tretích krajinách?

Jedná sa o ciele zahraničnej politiky, tak je to asi jasné. Navyše, možno súdiť aj podľa praktických skúseností: EÚ túto agendu presadzuje v zahraničí, teda voči tretím krajinám.

Vynechajme teraz podrobný historicko-politologický exkurz, zaoberajúci sa konceptom štátnej suverenity. Akceptujme, že si EÚ prosto zvolila liberálnu zahraničnú politiku ako tú najlepšiu zahraničnú politiku na dosahovanie svojich cieľov.

Otázkou potom je, aké úspechy táto politika EÚ reálne prináša – teda či je naozaj tou najlepšou politikou, či prináša želané výsledky.

Prináša EÚ želané výsledky, teda je svet bezpečnejší ako pred 10 rokmi? Je Európa bezpečnejšia? Prináša táto politika želané výsledky voči Rusku? Reakcia EÚ na anexiu Krymu (oveľa „realistickejšia“ vec, než akési abstraktné dodržiavanie ľudských práv či žiadosť o prepustenie jedného politika z väzenia) mala donútiť Moskvu k zmene politiky. Je tu niekto, kto si myslí, že sa to podarilo? Inými slovami niekto, kto nemá prístup k internetu ani televízii?[2]

Prečo si myslíme, že to tentokrát bude fungovať? Že to vôbec bude fungovať? Ľudovo sa niekomu, kto robí stále to isté, pričom očakáva iné výsledky, hovorí b....

Kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva

Je „v móde“ hneď robiť nejaké normatívne závery – vždy, všade a najmä rýchlo.

Kľud, nejde tu o to, či je Rusko „zlé“ alebo „dobré“. Svet medzinárodnej politiky nepozná (nemal by) takéto morálne súdy. Pozná vojnu a mier. Prežitie a zánik. Stabilitu a chaos. Je to anarchický systém. Od idei, že prežitie, mier, stabilitu a potom aj prosperitu zaistíme univerzálnou mocou sme bohatými skúsenosťami prešli k ideám teritoriálnej suverenity a rovnováhy. Už pár storočí tu platia princípy Cuius regio, eius religio ako aj rex in regno suo est imperator regni suiNik nevraví, že to tak bude vždy. Ale teraz to tak je, a najbližšie roky či desaťtorčia to tak zostane.

Nevenujem sa teda tomu, či sa niekde porušujú niekoho ľudské práva. Keby som „nemal spať“, dokým posledný človek nebude na svete slobodný (tak, ako si to predstavujem), nikdy sa nevyspím. Nie, žiaden človek ani štát nie je mesiáš, ktorý by mal právo, poslanie či vôbec schopnosť všetko a všetkých zachrániť, spasiť, zmeniť - robil by tak jedine násilím, podľa svojej vôle, tak, aby to vyhovovalo konkrétnej predstave o dobre.

Ako to súvisí s Ruskom v predvečer návrhu nových sankcií?

Konfliktná situácia v Európe (kontinent) vyhovuje najviac tretím stranám – najmä Číne (môže efektívnejšie tlačiť Brusel aj Moskvu do kúta), ale aj USA (ktorým by nevyhovovala samostatnejšia, sebestačnejšia EÚ pragmaticky dohodnutá s Ruskom, pričom ich politika voči Moskve sa zjavne zatiaľ neplánuje posunúť smerom k vlastnej pragmatickej dohode).

Rusko s Čínou však nie je žiaden prirodzený partner. Nemajú spoločnú históriu, kultúru, jazyk. Kremeľ sa tradične pozerá na obra na východe, s ktorým zdieľa vyše 4200 km hraníc, podozrievavo. V minulosti došlo už raz k rozpadu vzájomných vzťahov - to využil strategicky Washington, ktorý vyrovnal vzťahy s Pekingom práve proti Moskve. Na hraniciach Číny a Ruska (ZSSR) sa dokonca raz odohrala aj „minivojna“, o ktorej mnohí nevedia len preto, pretože nestihla eskalovať v masívny veľmocenský konflikt[3].

Inzercia

Ďalším faktorom je záujem Kremľa zachovať Rusko čo najviac sebestačné. Suverenita je v očiach väčšiny Rusov alfa a omega všetkého. Nechcú si nechať diktovať nič zvonka, a azda nič ich nerobí šťastnejšími, než pocit vlastnej sily a samostatnosti. To sa týka armády, ekonomiky (pozrite sa na ruský štátny dlh, štátne rezervy, aj vývoj alternatívnych platobných systémov) aj kultúry.

Rusko má zo spomínaných dôvodov skôr odťažitý vzťah k Číne. Nepovedal by som, že sa jej bojí, ale dobre vníma jej potenciál a veľké riziká bližších, vrúcnejších bilaterálnych vzťahov. Veď si zoberme už len to, že na ruskom Ďalekom východe, ktorý pokladá Kremeľ za strategicky veľmi dôležitý región, žije asi 6 miliónov ľudí. Za hranicami s Čínou ich však žije vyše 100 miliónov. Migrácia a demograficko-ekonomické „kolonizovanie“ Ruska na Ďalekom východe je len jeden z výkričníkov, ktorý zasvietia Kremľu vždy, keď sa začne hovoriť o voľbe medzi Európou a Čínou.

Prečo to píšem? Rusko nie je automaticky nastavené nepriateľsky proti EÚ a priateľsky voči Číne. Je nastavené tak, že by ďakovalo Bohu, keby mohlo mať dobré vzťahy s EÚ a vďaka nim posilniť svoju obranyschopnosť (ekonomickú aj vojenskú) voči východnému obrovi.

EÚ ale hrá opačné garde. Peking si líška diplomatickými slovami, pretože je od neho závislá. A Moskva je nevyhnutnou „obeťou“ snahy nestratiť úplne svoju liberálnu tvár.

Čo s tým?

Už dávnejšie som písal o tom, že systemickým rivalom Západu je Čína. Vstupujeme do ázijského storočia a Čína je prastará veľmoc s „nekonečným“ potenciálom. Je to „prirodzený “hegemón, ktorého česť bola na stáročia pošliapaná Západom, aby sa spod jeho jarma pomerne nedávno vymanil a znovu našiel svoje miesto na mape sveta.

Číne ako jedinej veľkej mocnosti rástlo HDP aj v pandemickom roku 2020. Mohli by sme povedať, že Peking na korone skutočne „zarobil“[4]. O tom ešte inokedy.

Mali by sme sa vážne zamyslieť na tým, ako robiť vyrovnávaciu zahraničnú politiku – teda takú, aby ani jeden z našich (potenciálnych) rivalov, ale ani spojencov, nebol príliš silný.

Pravdaže, ide tu o naše záujmy; nik nechce, aby si Slovensko či EÚ nechali skákať po hlave. Sú tu isté červené hranice, za ktoré sa nechodí, ktoré si žiadajú jasnú a rozhodnú odozvu - napríklad kybernetické útoky alebo akékoľvek reálne, priame ohrozenie občanov SR/EÚ. Nie, odsúdenie ruského opozičného politika, hoc i z nášho pohľadu nespravodlivé, takou červenou čiarou byť nemá. Keď miesto realistických, pragmatických záujmov, návrhov či hrozieb príde do Moskvy vrchný predstaviteľ EÚ s požiadavkou prepustiť ich väzňa, niet divu, že to skončí blamážou.

Myslím, že slovenské záujmy sa najlepšie presadzujú v rámci celku, akým je EÚ. Tam sú naši partneri, tam sú aj naši susedia, s ktorými je dobré koordinovať postup, atď. Nebyť „proamerický“ či „proruský“, ale proslovenský znamená preferovať a sledovať to, čo zaistí prežitie, bezpečnosť a potom aj prosperitu slovenských občanov. Slovenský záujem je stabilná a bezpečná Európa; stabilná a bezpečná Európska Únia. Slovenský záujem je minimalizovať možnosť konfliktu medzi Západom a Ruskom, pretože by sme boli na frontovej línii. Minimalizovať možnosť jadrovej vojny, ale aj iného užitia veľmi ničivých moderných zbraní. Hneď potom je záujmom byť slobodnými a duchovno-materiálne prosperovať.

Vhodnou stratégiou na dosiahnutie našich cieľov nie je liberalizmus, pretože už roky zvyšuje možnosť konfliktu a paralyzuje vysokú diplomaciu. Z dlhodobého hľadiska môže ohroziť nie len prosperitu, ale aj samotné prežitie, resp. bezpečnosť.

Či už v potenciálnom konflikte Západu s islamom alebo potenciálnom konflikte s Čínou, je pragmatické, aby sme na svojej strane mali Rusko. Prinajmenšom, aby sme ho nemali proti sebe.

Liberálni teoretici a politici často preceňujú liberalizmus (z pohodlia domova je to ľahké, nemajme im to za zlé). Preceňujú svoju schopnosť pomôcť všetkým „ľuďom dobrej vôle“ všade na svete politikou, intervenciou a sociálnym inžinierstvom. Preceňujú všeobecné nadšenie pre svoje hodnoty a princípy keď si o nich myslia, že sú hodnotami a princípmi každého („dobrého“) človeka kdekoľvek na svete - nie len to, ale že sú rovno ich prvou prioritou. Zároveň podceňujú subjektívny pocit bezpečia a ohrozenia, silný nacionalizmus a jeho reakcie na zahraničné zasahovanie, faktor nepredvídaných dôsledkov, rozdielnosť historického vývoja, kultúr, náboženstiev, jazykov, predstáv, záujmom... podceňujú sily, ktoré v skutočnosti ovládajú väčšinu toho, čo sa v medzinárodnom priestore posledných pár storočí deje.

Zahraničná politika ale nie je nákup v Dráčiku. Nevyberáme si obľúbené autíčka a najkrajšie bábiky. Väčšinou na to nie je čas, hrá sa o prežitie, bezpečnosť, stabilitu a mier.

Keď sú konzervatívci vlastne liberálmi

Poznámka na záver.

Nie je to nič zvláštne, nevídané. Nakoniec, asi najväčší moderný zahraničnopolitický liberál bol (povedzme že) pravičiar a konzervatívec v domácej politike – bol to George W. Bush.

Predsa len to však v niečom zvláštne je. Predpokladá to totiž, že sa nevedia alebo nechcú poučiť z dejín. Bush mal tiež k dispozícii isté indície či priamo poznatky o nefunkčnosti a nebezpečí liberálnej politiky a jej dôsledkov, ale bolo ich oveľa, oveľa menej, než ich máme my. S odstupom času a po konkrétnych skúsenostiach vieme takmer naisto, že táto politika je nie len neefektívna (nepriniesla prakticky žiadnu zo želaných zmien k lepšiemu), ale je aj nebezpečná (priniesla viac utrpenia a nestability, navyše zhoršila stabilitu a slobodu napríklad v USA). Ostáva pre mňa záhadou, prečo sa naďalej niektorí politici Západu (napríklad aj slovenskí konzervatívni europoslanci) pokúšajú raziť politiku rovnakých princípov, prostriedkov a cieľov, ako tú, ktorá už niekoľkokrát zlyhala.

Občas sa ale deje aj opak – liberáli sú zahraničnopolitickými realistami, pretože vnímajú špecifickú štruktúru medzinárodného systému a vedia rozlíšiť svoje priania a predstavy od reality a disponibilných možností. Príkladom môže byť nedávne vyjadrenie kniežaťa Schwarzenberga.

 

obr. BaekJongchan

[1] O týchto veciach píšu J. J. Mearsheimer, H. Kissinger alebo aj Hannah Arendt (zaujímavo vysvetľuje, prečo nie je možné na svete zaručiť dodržiavanie univerzálnych ľudských práv a de facto existujú len práva občana).

[2] Spomeňme si, kedy mali sankcie pozitívny účinok. Situáciu po Prvej svetovej vojne zhoršili. Nepomohli v Iraku, Juhoslávii, nepomohli v Rusku. Neriešia situáciu v Iráne. Z pohľadu tých, čo sankcionovali, skôr viedli k zhoršeniu situácie. Sankcie naisto vedú k väčšiemu odcudzeniu, veľmi hendikepovanej diplomacii (čiže kompromisu a dohode) a z dlhodobého hľadiska zvyšujú pravdepodobnosť otvoreného konfliktu.

[3] Išlo o pohraničný konflikt na rieke Ussuri v roku 1969.

Odporúčame

Blog
Blahoslavený sudca, mučeník novinár

Blahoslavený sudca, mučeník novinár

Pápež František schválil dekrét o mučeníctve talianskeho sudcu R. A. Livatinu, zavraždeného mafiou. V blízkej dobe ho čaká blahorečenie. Slovenskú republiku od jej založenia JUDr. Mečiarom až po 12 rokov vlády JUDr. Fica ovládali v najvyšších štátnych funkciách pôsobiaci právnici, aktívne budujúci nespravodlivý korupčno-mafiánsky systém. Jeho očista začala až po nástupe súčasnej vlády, po vražde novinára Kuciaka 21. februára 2018. Ten je podobne ako sudca Livatino mučeníkom spravodlivosti.