Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
19. február 2021

Rysuje sa na Slovensku nová politická realita?

Ako sa prejaví únava Slovákov zo súčasného štýlu vládnutia Igora Matoviča na politickej scéne?
Rysuje sa na Slovensku nová politická realita?

Slováci sú z politiky unavení.

Je necelý rok po parlamentných voľbách, ktoré výrazne prekreslili politickú mapu Slovenska a nálady v spoločnosti sú dávno pod bodom mrazu - až to začína naháňať strach. Začalo to ponechaním mnohých názorových a hodnotových skupín pred dverami parlamentu, či už sa rozprávame o progresívcoch, "tradičných" kresťanských demokratoch alebo maďarskej menšine na Slovensku a pokračuje to dlho sa ťahajúcou korona-krízou, ktorá odhaľuje nekompetentnosť na mnohých vysoko postavených miestach a najmä to, že byť iba "lepší ako tí predtým" jednoducho nestačí.

Od februára totiž vidíme absolútne minimum pokusov vládnych strán o to, aby skutočne ako vládne strany pôsobili. Najsilnejšia vládna strana má stále menej ako 50 členov a jedného hlavného "konateľa", zatiaľ čo menšie strany sa potácajú na hranici zvoliteľnosti a dokonca prežívajú svoju vlastnú verziu boja o prežitie.

Ako najjednoduchšie vysvetlenie toho, v akej situácií sa vládne strany momentálne nachádzajú a ako sa im to voliči chystajú spočítať (čo môžeme vidieť na vývoji verejnej mienky) sa stále ponúka spomínaná korona-kríza. Oprávnený hnev na korupciu bývalých vládnych garnitúr na čele so SMERom a rozkrádanie štátnych peňazí totiž vystriedala omnoho silnejšia emócia - strach.

Strach je dvojsečná zbraň. Je veľmi silným nástrojom v tých správnych rukách - dodnes je to takmer určite jeden z dôvodov bravúrneho zvládnutia prvej vlny na Slovensku, no to, čo sa na Slovensku postupne odohráva od jesene a skorej zimy, sa dá s poľutovaním označiť za iný druh stranu: Strach z nekompetetnosti.

Či už hovoríme o spackaných tlačovkách v decembri či nevydarenom skríningu v januári a samozrejme, kto by mohol zabudnúť na nekonečné hádky a hľadanie vinníkov, ktorí by už konečne mohli začať kopať tie toľko spomínané hroby, nejeden občan z celej situácie môže nadobudnúť pocit, že najvyšší vládni predstavitelia vlastne nevedia, čo robia. To by za normálnych okolností mohlo byť prinajlepšom úsmevné, no v čase, keď na Slovensku pravidelne zomiera cez 100 ľudí denne, to vyvoláva vlny nepriaznivých emócií, ktoré sa prejavujú rôzne, či už na (miestami) plných námestiach, alebo iniciatívach s referendom o predčasných voľbách.

Slovensko jednoducho platí daň za to, že sa pri voľbách volilo "proti" (SMERu) a nie "za". Po neustálom skúšaní a pretrvávajúcej kríze sa táto orientácia ukázala ako prinajmenšom veľmi krátkozraká.

Koronakríza totiž nemusí byť nutne hlavnou príčinou vyššie spomínaných problémov - skôr posobí ako katalyzátor, ktorý odhaľuje hlbšie problémy terajšej garnitúry. Vládne strany priam každodenne ukazujú nedostatok sebareflexie, chýbajúcu komunikáciu a priam despotickú závislosť na svojich "otcoch zakladateľoch" - stranou s najväčším počtom členov v koalícií je predsa Sme Rodina. Tento fakt hovorí sám za seba.

Počet členov politických strán či ich štruktúry však nie sú najhorúcejšou témou pre bežného voliča, no to, ako sa tieto vrodené chyby donedávna opozičných partají prenášajú v priamom prenose do riadenia krajiny v najhoršej kríze od druhej svetovej vojny začína trápiť snáď každého - vládna neschopnosť sa bohužiaľ veľmi ťažko ďalej ignoruje. Či už ide o nekonečné rokovania, vládnutie cez facebookové statusy či alarmujúci nedostatok komunikácie medzi vládnymi predstaviteľmi, stále viac ľudí stráca svoju trpezlivosť a utiekajú sa najmä k Petrovi Pellegrinimu, ktorému stačí nič príliš kontroverzné na verejnosť nevypustiť a pôsobiť ako "štátnik" - aj keď obsah tejto forme stále absolútne chýba.

Inzercia

Pre mnohých sa táto frustrácia premieňa do dopytu po trochu viac "nudnej" politike. Politike, ktorá sa neodohráva primárne na tlačovkách a facebooku, politike, ktorá nie je hrou zopár otcov zakladateľov so svojími firmami-stranami a politike, ktorá sa snaží rozvíjať komplexný dialóg a nie iba robiť PR. O tomto fenoméne napísala veľmi výstižný článok redaktorka Eva Čobejová, popisujúc aj historický vývoj, ktorý nás do tohto stavu dostal.

Čo však s tým?

Jedna z najčastejších odpovedí, ktorá sa dnes z mnohých kruhov ozýva, sú podnety na vznik akejsi strany starostov a zástupcov samospráv, po vzore českého hnutia STAN, ktoré by reprezentovalo slovenské regióny a požiadavky obcí a miest na legislatívnej úrovni. Takéto hlasy zazneli či už počas viacerých celoplošných testovaní, počas vianočnej iniciatívy trenčianskeho primátora Richarda Rybníčka v jeho nadmieru pandémiou postihnutom okrese a naposledy pri odchode primátora Hlohovca Miroslava Kollára z poslaneckého klubu Za Ľudí a tým pádom aj z vládnej koalície.

Debata o decentralizácii je totiž niečo, čo sa na Slovensku pravidelne odkladá a zatvára "do šuflíka", na neskôr. Prekvapením pre mnohých boli (a stále aj sú) centralistické tendencie terajšej vlády, či už pri politickom obsadzovaní prednostov okresných úradov (prednostkou okresného úradu v Nitre je napríklad kandidátka OĽaNO z iného okresného mesta, z Levíc) alebo naposledy pri celoplošnom skríningu, ktorý celou svojou podstatou a náročnosťou padol do zodpovednosti miest a obcí - za vyhrážkou penalizácie.

Je to mierna irónia, no je dosť možné, že terajšia vláda na čele s Igorom Matovičom si týmto tlakom vytvorila možnú politickú protiváhu - nejeden starosta či primátor sa už proti vláde vyhradil, a nedávne prieskumy jasne hovoria, že misky váh verejnej dôvery sa nakláňajú na stranu samospráv.

Ak by sa slovenskí starostovia nakoniec rozhodli pretaviť tento kapitál do akejsi formy straníckej politiky, s najväčšou pravdepodobnosťou by išlo o stranu, ktorá by mnohé spomínané neduhy väčšiny slovenských politických strán, ako je ich závislosť na zakladajúcich osobnostiach či neexistujúce štruktúry, nezdieľala. Pri podobnom projekte by spravidla išlo o stranu so širokou členskou základňou, rôznymi hodnotovými smermi, no spoločnými témami a pevnými štruktúrami po celom Slovensku - niečo, o čom mnohí unavení občania stále viac začínajú snívať.

V nasledujúcich mesiacoch a rokoch bude určite veľmi zaujímavé túto debatu sledovať, obzvlášť aj vo svetle výhrad spomínaného primátora Hlohovca, že si treba dať pozor, "... aby nevznikla politická entita, ktorej členovia prídu po roku na to, že okrem toho, že sú primátori, veľa spoločného nemajú." A to určite nie je jediný z problémov, ktorým by podobný projekt čelil. Do popredia sa dáva aj otázka o schopnosti zaujať dosť širokú voličskú základňu či problematika existencie priestoru pre ďalšiu politickú stranu na už tak či tak dosť preplnenej scéne.

Jedna vec je však jasná - Slovensko potrebuje politickú obmenu. Určite by mu nezaškodilo, ak by táto obmena bola trochu nudnejšia. A pokornejšia.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.