Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
18. február 2021

Začína to doma vrieť? Odkiaľ je agresivita a čo s ňou

Začína to doma vrieť? Odkiaľ je agresivita a čo s ňou

Súčasná situácia, keď sme už príliš dlho zavretí spolu v jednom priestore, praje konfliktom, hádkam, u detí bitkám a doťahovačkám. Ovláda nás neistota, sme rozkolísaní, podráždení a reagujeme vznetlivo. Deti zažívajú nudu a stereotyp, prestávajú ich baviť veci, pre ktoré bývali nadšené, a často sa im zdá, že jediným možným zdrojom zábavy a potešenia sú digitálne technológie, internet, mobily, televízia.

Odkiaľ sa berie agresivita

Medzi zvieratami je agresívne správanie dôležitým pudovým nástrojom na to, aby si jedinec zabezpečil potravu, zachovanie rodu a ohraničil svoje teritórium. 

Zaujímavé je napríklad pozorovať, ako sa správajú kone, keď im do stáda príde nový člen. Aby si vyjasnili svoje pozície, vysvetlia si to v poriadnej bitke. Pišťanie, kopance, hryzenie a na záver už je jasné, kto bude v stáde dominantný a kto bude poslúchať. Keď sú na jednom dvore napríklad dve kobyly, aj tie majú medzi sebou jasne stanovenú hierarchiu. Ak príde jedlo, najskôr sa naje „šéfka“, a to dosýta, a až ak niečo zostane, pustí k potrave aj tú druhú. Ak by sa tá slabšia pokúsila priblížiť sa a niečo si zobrať, rýchlo jej bude vysvetlené, kde je jej miesto. 

Podobné bitky sú bežnou súčasťou života v jeleňom stáde. Najmohutnejší jeleň je majiteľom najpočetnejšieho stáda jeleníc. Svoje stádo si chráni pred inými, takzvanými bočnými jeleňmi. Odháňa ich svojím ručaním, no nie zriedka dochádza aj k súbojom, pri ktorých sa dva jelene pretláčajú parohami. Slabší uniká, no niekedy aj zahynie. 

Takto to v zvieracej ríši funguje už celé veky – silnejší vyhráva, silnejší prežije. 

Niečo zo zvieracieho správania v sebe jednoznačne nesie aj ľudská osobnosť. Bábätko nezvykne riešiť, že mama teraz potrebuje spať, že musí nakŕmiť aj brata. JA som teraz hladné, JA potrebujem jesť a budem kričať dovtedy, kým nebudem dostatočne najedené. Možno teda povedať, že egoizmus sa z človeka vytráca tým, ako dozrieva a menej ho ovládajú živočíšne pudy, čím je menej dieťaťom a viac zrelým človekom. 

A je v nás určite aj niečo z toho pudu bojovať proti nepriateľovi, o záchranu života, o teritórium. 

Boli sme na duchovnej obnove, sedeli vnútri na prednáške, deti sa hrali vonku. Keď pribehol jeden štvorročný chlapec s veľkým plačom: „Dušan mi hodil do hlavy kameň!“ Mama rovnako starého Dušana ihneď vybehla von, aby zakročila: „Čo si to urobil? Pozri, ako ho to bolí.“ Dušan mal však na svoj skutok najpresvedčivejší argument: „Ale on bol vlk. Ja som ho musel zničiť.“

Nie sú to len päste

Násilné správanie u detí a adolescentov zahŕňa širokú škálu prejavov, medzi nimi: výbuchy hnevu, záchvaty zlosti, fyzickú agresiu, vyhrážky alebo pokusy o ublíženie, vrátane myšlienok na to, že by najradšej niekoho zabili, používanie zbraní, týranie zvierat, zakladanie ohňov, úmyselné ničenie majetku, vandalizmus.

Aj násilnosť má svoje stupne prejavov. Najskôr je na úrovni myšlienok a môže, ale nemusí sa nejakým spôsobom prejaviť viditeľne na tele (navreté žily, červeň v tvári). Ďalším stupňom sú slovné nadávky. Horším prejavom násilnosti je potom rozbíjanie, ničenie predmetov. A posledným je fyzické násilie namierené voči inému človeku, ktoré smeruje k jeho zraneniu až smrti.

Niektoré psychické poruchy, napríklad autizmus, schizofrénia, psychózy, sa, okrem iného, prejavujú aj násilným, agresívnym správaním. My sa však v tomto článku zameriame na tie príčiny násilnosti, ktoré nesúvisia so závažnou psychiatrickou diagnózou ani s poškodením mozgu následkom zranenia. 

Korene násilného správania

Genetické faktory

Ako pri všetkom, aj tu svoju úlohu zohráva genetika. Niekto sa jednoducho narodí s istými sklonmi k násilnosti, so vzrušivejším temperamentom. Ak ste rodičmi viacerých detí, iste to vidíte, že napriek rovnakému prístupu nemáte doma viac klonov tej istej osobnosti, ale každý je jedinečný, každý má svoje špecifiká, jedno dieťa je citlivé a druhé s podobnou genetickou výbavou má hrošiu kožu. Psychologička Janka Ashford zdôrazňuje, že rodičia by na násilné prejavy detí nikdy nemali reagovať násilím. Zbiť alebo udrieť dieťa preto, že ono niekoho udrelo alebo bolo agresívne, je absolútne najnevhodnejší pokus o riešenie situácie. Ako teda na agresivitu detí reagovať? Podľa Janky Ashford  potrebujú takéto deti ešte výraznejšie ako iné deti kombináciu pevných hraníc a lásky a náklonnosti od rodičov. Potrebujú, aby ich rodičia naučili zvládať ich emócie tým, že budú na ne reagovať empaticky, že nebudú ich hnev potláčať, ale dovolia im ho prejavovať, samozrejme, spôsobom, ktorý je konštruktívny a nezraňuje druhých. Rodič môže napríklad dieťa povzbudiť k tomu, aby namiesto udierania povedalo, že sa hnevá, aby si poplakalo, ak potrebuje, nakreslilo, ako veľmi sa hnevá a podobne. Teda nie vysvetľovať dieťaťu, že nemá dôvod na hnev, ale pomôcť mu dať emóciám priechod, nasmerovať ich správnym spôsobom...

Nedostatok nežnej lásky v detstve

Ďalší dôležitý faktor by sme mohli nazvať citová deprivácia v ranom detstve. Podľa psychoterapeuta Heinza-Petra Röhra potrebuje dieťa hneď po narodení, ale aj počas tehotenstva a potom v prvých šiestich rokoch života nadobudnúť istotu o láske a prijatí a pocit bezpečia od najmenej jednej blízkej osoby. Dieťa si podvedome zodpovedá tri otázky – Som tu vítaný? Vyhovujem? Som milovaný? Ak sa cíti prijaté a má kladne zodpovedané tieto tri otázky, formuje sa tá správna miera sebaúcty a sebaistoty. Najmenšie deti prijímajú lásku najviac cez telo, pamäť tela starostlivo zaznamenáva dotyky, maznanie, hladkanie. Ak, naopak, je dieťa umiestnené do prostredia, kde sa mu nedostáva tejto pozornosti, alebo ak dieťaťu stále zdôrazňujeme, v čom by sa malo zlepšiť, ak ho porovnávame so súrodencami alebo rovesníkmi, ak naše dieťa so závisťou pozoruje, ako iní rodičia prejavujú svojim deťom nežnosť, ako sa spolu smejú a vládne u nich vrelá a srdečná atmosféra, dieťa nedostáva to, čo potrebuje, aby sa budovala jeho sebadôvera. Práve citová deprivácia v ranom detstve môže mať za následok najrozličnejšie prejavy psychickej nezrelosti a nevyrovnanosti v neskoršom veku. 

Život v prostredí násilia

Dieťa, ktoré zažíva na sebe násilie alebo je jeho svedkom, prípadne je obeťou šikany, býva náchylnejšie k depresiám, úzkostiam, máva časté zmeny nálad a je prehnane sebakritické. Rovnako je to aj pri verbálnom zneužívaní, ktorým môžu byť posmešky, nadávky, porovnávanie, znevažovanie. Janka Ashford vysvetľuje: Pri frustrácii a nahromadenom napätí majú niektoré deti tendenciu ísť k externalizovaným prejavom – problémové správanie, porušovanie pravidiel, agresivita – a niektoré zase k internalizovaným prejavom – depresivita, úzkostnosť, psychosomatické problémy. Deti by teda mali mať možnosť ventilovať svoje pocity, aby k hromadeniu frustrácie nedochádzalo.

Nefungujúci partnerský vzťah rodičov

Zvýšená slovná agresivita alebo agresivita namierená voči jednému z rodičov býva príznakom, keď dieťa nedokáže uniesť bremeno, akým je rozpad rodičovského vzťahu. Dieťa pri konfliktoch rodičov stráca pôdu pod nohami, búrajú sa jeho základné piliere, o ktoré sa opieralo, v ktorých žilo a hľadá svoje útočisko inde, potrebuje znovuobjaviť, čo iné, keď to nie je rodina, by mu poskytlo zázemie. Zatiaľ čo dievčatá častejšie obracajú svoje negatívne emócie samy proti sebe a prejavia sa úzkosťou, psychosomatickými problémami a podobne, práve u chlapcov možno pozorovať, že sa ich frustrácia obracia von a prejavuje sa hnevom a agresívnym správaním namiereným proti ich okoliu. Ako pomôcť deťom čo najlepšie zvládnuť situáciu rozvodu alebo rodičovských nezhôd? Opäť radí psychologička Janka Ashford. Deti by mali byť čo najviac chránené od starostí dospelých, ktoré sa ich netýkajú. Rodičia by napríklad nikdy nemali očierňovať druhého rodiča pred deťmi, aby dieťa nedostávali do konfliktu lojality. Nemali by ho zaťažovať detailami toho, prečo sa rodičia rozviedli, nemali by si z dieťaťa urobiť partnera a sťažovať sa mu na svoje problémy, nemali by ho zaťažovať obavami o financie a podobne. Naopak, mali by ho podporovať a prijímať, umožniť mu podporu aj od druhých, pomôcť mu fungovať v rámci rôznych sociálnych vzťahov, záľub...

Okrem spomenutých faktorov, ktoré by sme mohli dať do spoločného chlievika s názvom Nepriaznivé životné okolnosti treba spomenúť ako činitele podporujúce násilné správanie ešte dve okolnosti, ktorými sú – napodobňovaná agresivita virtuálna agresivita

Inzercia

Robím, čo som vidím u svojich rodičov

Ak má moje dieťa sklony reagovať s prehnanou dávkou hnevu, mal by som si začať všímať aj svoje správanie – nakoľko sa toto mohlo naučiť práve odo mňa? Deti pozorujú a napodobňujú. Ako sa správa otec, keď skočí na kocku z lega? Kričí, nadáva, hodí ju so zlosťou o zem? Ako sa správa mama, keď sa v obchode niekto predbehne pred pokladňou? Frfle potichu, frfle nahlas tak, aby to dotyčná osoba počula, alebo na vinníka rovno nakričí? Aké reakcie na frustráciu alebo nepríjemné situácie môžu odpozorovať moje deti? Dôležitejšie ako moje výchovné ponaučenia je to, ako reagujem v každodenných situáciách, ako sa viem vysporiadať s prehrou, so sklamaním, s ublížením od iného človeka. 

Filmy a počítačové hry

Osobitnou kapitolou v našich životoch sú obrazovky a paralelný život, ktorý vedieme vo virtuálnom svete. Ľudské vzťahy nie sú jednoduché ani jednoznačné. Dosiahnutie výsledku chce úsilie, niekedy dlhodobú námahu, a nie jeden klik, ako je to pri internete a počítačových hrách. Skutočné šťastie nezažívame vtedy, keď sa dostaneme do ďalšieho levelu hry, ale skôr vtedy, keď som v tej najskutočnejšej realite života a tvorím naozajstné vzťahy, ktoré si vyžadujú zvládanie nedorozumení, umenie robiť kompromisy alebo vtedy, ak som otvorený na krásy života a viem žasnúť nad pestrosťou  farieb, zvukov, očarí ma vôňa koláča či pokosenej trávy... Digitálne médiá často preskakujú tú fázu námahy a ponúkajú len výsledok, odmenu zadarmo, ktorej ale chýba práve to najpodstatnejšie – radosť z toho, že moje úsilie, aj keď bolo značné, prinieslo ovocie. O tom, aký vplyv na deti majú dlhé hodiny strávené za obrazovkami, by sa dalo písať veľa, no ak chceme hovoriť o násilnosti a čo ju v deťoch podporuje, sú tu dve užšie kategórie, a to sú bojové počítačové hry a akčné filmy. Deti sa potulujú po virtuálnom svete a ničia nepriateľov, je v poriadku, dokonca je žiaduce, v hre zabíjať, útočiť, byť bezcitný. Môžu nadobudnúť pocit, že je normálne, keď v televízii vidia v priebehu niekoľkých minút zomrieť desať ľudí a je bežné, že ak niekomu správanie druhého nie je pochuti, zbije ho, ťažko zraní alebo zabije. Takéto digitálne technológie posúvajú hranice citlivosti a učia nás i naše deti správať sa bezcitne a kruto.

Ako z toho von a čo s tým cez karanténu

Čo so synom alebo dcérou, ktoré majú sklon správať sa hrubo, násilnícky, agresívne? Opäť dáme slovo psychologičke Janke Ashford:

Deti potrebujú, aby im rodičia nastavili hranice. Ak chcú menšie deti napríklad na niekoho zaútočiť alebo niečo zničiť, treba ich v tom zastaviť, aj fyzicky, ale pokojne a s rešpektom. Hovoriť na deti s čo najväčším pokojom, dávať možnosti, ako ináč vyjadriť svoj hnev. U väčších detí treba hovoriť o dôsledkoch ich správania, o tom, čo ich správanie robí s druhými a so vzťahmi... Pomôcť im rozmýšľať, ako takýmto situáciám predchádzať, čo iné urobiť, keď sa budú cítiť frustrovaní, nahnevaní a podobne. Pre všetky deti platí, že potrebujú mať dobrú a bezpečnú väzbu so svojimi rodičmi a táto im bude pomáhať regulovať ich emócie, bez ohľadu na vek.

Ak máte pocit, že situácia sa stupňuje tým, že sme dlho spolu na jednej kope, že deti sú unudené a bez záujmu, máme pár tipov, ako to zmierniť: 

  1. Je vhodné, ak majú deti zachovaný určitý režim aj napriek tomu, že nepotrebujú byť o ôsmej v škole. Stanovme si zásadu, že pred začiatkom online vyučovania sa poľudštia – umyjú, prezlečú, najedia. Nech je zachovaný aký taký režim a kultúra. 
  2. Dajme im úlohy, ktoré vyplnia ich voľný čas. Samozrejme, nemôžeme im nalinkovať program na celý deň, ale môžeme im dať „výzvy“, ako sa to teraz s obľubou volá, napríklad – tento týždeň vyberieme fotky, z ktorých urobíme album za rok 2020, môžeme ich priučiť ručným prácam ako pletenie, vyšívanie, háčkovanie, vyrábanie predmetov do domácnosti. Inokedy na to nie je čas a radi by sme. Neznamená to, že musíme pri nich celé hodiny sedieť, stačí ukázať a potom byť poruke. 
  3. Knihy a hudobné nástroje sú dve veci, ktoré dokážu zamestnať myseľ tak, aby nevíťazila nervozita a ustavičné vymýšľanie, čo vyviesť. 
  4. Samozrejme, pohyb a pobyt vonku sú azda najlepšími radami na vybitie nadbytočnej energie. Teda, do prírody v rámci okresu!

Na ponorkovú chorobu sme sa opýtali aj psychologičky Janky Ashford. 

Veľmi záleží od veku dieťaťa, malé deti ponorkovú chorobu z rodičov nemávajú, tým vyhovuje mať rodičov stále blízko. Ale v zásade zjednodušene sa dá povedať, že čím sú deti väčšie, tým viac im môže chýbať spoločnosť vrstovníkov a tým viac im môžu ísť na nervy členovia ich rodiny. Pre teenagerov, ktorí sa prirodzene vnútorne vzďaľujú od rodiny a formujú si vlastné názory a životný štýl aj cez kontakt s rovesníkmi, je toto veľmi nepohodlná a neprirodzená situácia a môžu sa cítiť frustrovaní, smutní či nahnevaní.

Jednou z dôležitých vecí je hľadať dobrú rovnováhu medzi tým, ako byť spolu ako rodina, v interakciách medzi jednotlivými členmi rodiny, a ako mať zároveň každý čas aj pre seba, nerušenú chvíľku, možnosť byť sám alebo v kontakte s niekým mimo rodiny.

Asi sa treba pokúsiť mať teraz väčšiu trpezlivosť jeden s druhým v rámci rodiny, mať na mysli, že nás môžu v tejto situácii zaťažovať aj iné veci a skúsiť to mať na pamäti, keď posudzujem správanie druhých v rodine. A tiež byť zhovievaví sami k sebe, lebo väčšina rodičov sa snaží skombinovať prácu so starostlivosťou o rodinu a navyše vzdelávanie detí, čo je veľká záťaž pre mnohých.

Fotografia: pexels.com

Jana Solárová

 

Blog Zastolom.sk vychádza v spolupráci s denníkom Postoj, pripravuje ho občianske združenie Slovenská asociácia kresťanských rodín (SAKRO). Našu činnosť môžete podporiť nákupom v našom eshope alebo finančným darom.

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame