Referendum ako aktívna obrana pred úpadkom (alebo - "Dáme si ešte poldeco ?")

Je pozoruhodné, že Slováci, ako malý národ v turbulentnom geografickom položení preplával búrlivými dejinami a zachoval si doposiaľ svoju identitu. Pravdepodobne to súvisí so schopnosťou národa nestarať sa príliš o geopolitiku, prispôsobiť sa tomu, čo sa okolo nás deje, no popritom si žiť svoj slovenský život vo svojej slovenskej zemi. Dlhé storočia, či tisícročia, prevláda u slovenského národa niečo ako stratégia pasívneho odporu. Iba keď už bolo veľmi zle, vzopäli sme sa k aktivite. Koniec koncov to potvrdzuje aj naša hymna, ktorá hovorí, že k vzbudeniu potrebujeme až „hromy, blesky“.

Je v súčasnosti naozaj až tak zle – bijú hromy, blesky natoľko, aby sa Slovensko opäť zas raz vzbudilo z pasivity k fáze aktívneho odporu? Domnievam sa, že áno. Slovenský národ čelí v súčasnosti viacerým bytostným ohrozeniam. Jedným z nich je zásadný mravný úpadok, ktorý na nás útočí priamo, s nebývalou razanciou a pravdepodobne cielene a systematicky. Tento úpadok má už aj viaceré pomenovania, ako napríklad „kultúra smrti“, „pro-choice“, alebo aj „antropologická revolúcia“. Podrobná analýza skutočností a mechanizmu tohto úpadku nie je cieľom blogu, je k tomu mnoho článkov a kníh od povolanejších ľudí (odporúčam napríklad knihu exministra Vladimíra Palka: Levy prichádzajú). Na to, aby sme normalizovanie – ba oslavu partnerského spolužitia osôb rovnakého pohlavia, či vyučovanie detí zvráteným technikám vrámci „sexuálnej výchovy“, označili termínom mravný úpadok snáď stačí trocha úprimnosti a zdravého rozumu.

Sme teda ako spoločnosť vystavovaní morálnemu úpadku, ktorý je zjavne deštruktívny a postupne silnejúci. Deštruktívnosť „kultúry smrti“, či už fyzicky cez znižovanie pôrodnosti, alebo cez rozpad duchovných základov, je predpokladám nespochybniteľná. Postupnosť tohto procesu je zjavná už letmým pohľadom na posúvanie hranice vnímania „normálnosti“, ako aj na cielené aktivity v danej oblasti či už u nás, ale najmä v zahraničí. Ak na organizmus pôsobí nejaký deštruktívny vplyv, je normálne brániť sa mu. Ak daný vplyv v čase naberá na sile, je normálne, že obrana sa organizuje čo najaktívnejšie, nie len pasívnym vyčkávaním. A práve toto je hlavná téza, ktorú by som chcel komunikovať, že ak sa na referendum pozrieme z dostatočne širokého kontextu, ukáže sa, že ide v princípe o aktívnu obranu spoločnosti pred vlastným úpadkom.

Stretávam sa samozrejme s mnohými argumentmi proti referendu. Zareagujem tu len na jeden a to, že podpora referenda a jeho otázok znamená „spiatočnícky postoj“. Argument dáva logiku, ak sa na referendum pozeráme v paradigme „vo všetkom ideme podľa príkladu západných krajín, lebo zo západu je všetko lepšie“. Áno, ak predpokladáme, že západ ide dopredu a my v niečom ideme opačným smerom, tak náš smer je asi dozadu... No, ako som už naznačil vyššie – pri rozšírení kontextu sa problém javí inak. Ak skupina turistov kráča smerom k cieľu, no po istom čase sa väčšina skupiny vyberie chodníkom vedúcim do priepasti, len jeden ide ďalej, tak z bezprostredného pohľadu sa jeho kroky môžu zdať ako spiatočnícke. Ozajstnú pravdu ale vidno až v kontexte mapy, na ktorej je vidno cieľ... Ak je našim cieľom zmysluplná existencia v budúcnosti, tak kroky brániace úpadku predsa nemôžu byť smerom dozadu – aj keď sú v opačnom smere ako kroky väčšiny našich súčasných súputníkov...

Dovoľte mi, prosím, ešte jeden obraz: Istý mladík z ekonomicky zaostalejšieho regiónu, povedzme že začal chodiť na školu do veľkého mesta. Po krátkom čase sa dostal do partie bohatších spolužiakov. Tí mu poukazovali mesto a niekedy ho brávali so sebou na rôzne akcie. Mladík im bol za mnoho vďačný, lebo mu naozaj pomohli zorientovať sa v tom veľkom meste. Po čase si ale všimol, že popri mnohých dobrých vlastnostiach členov jeho novej partie, majú aj odvrátenejšiu stránku. Dajme tomu, že sa čím ďalej tým častejšie a viac opíjajú. Mladík, vidiac že akcie jeho partie sú čoraz bujarejšie, cíti že ak to takto pôjde ďalej, dopadne to so všetkými zle. V mladíkovej mysli prebieha ťažký vnútorný zápas – na jednej strane by chcel svojim kamarátom jasne povedať, že sú hranice „bujarosti“, ktoré určite nechce prekročiť a preto sa niektorých akcií nezúčastní; na druhej strane vie, že kamaráti ho vysmejú ako spiatočníka, moralistu atď. Niekedy má chvíle, kedy aj sám seba vidí ako spiatočníka a nadáva si, prečo si s kamošmi nechce jednoducho užiť, a zároveň neriskovať stratu partie. Niektoré „bunky jeho mysle“ sú presvedčené, že sa musí aktívne postaviť proti zlému vplyvu, iné „bunky“ sú tak isto silno presvedčené o presnom opaku. Mladík ako celostná osobnosť cíti, aký postoj je správny, ale či je dostatočne dospelý a vyspelý na takto náročný krok je otázne. Myslím si, že rozpoloženie mysle takéhoto mladíka je pomerne dobrým obrazom rozpoloženia slovenskej spoločnosti v súčasnosti.

A nateraz posledná rovina, ktorú by som chcel naznačiť: Mladík z predchádzajúceho odstavca môže svojim zásadovejším postojom zachrániť nie len seba, ale aj svojich nových priateľov. Určite aj v mysli „bujarejších“ kamarátov sú „bunky“ pripomínajúce hranice normálnosti a varujúce pred preháňaním bujarosti. Možno práve odvážny, zásadový postoj mladíka dopomôže k obrode mravov na prospech všetkých, a to aj napriek tomu (alebo možno práve preto) že je chudobnejší a slabší.

Prosím všetkých najmä o úprimnosť a pokojné zváženie čo najširšieho kontextu pri rozhodovaní sa ohľadom účasti na referende. Myslím, že táto prosba je v mene tak našich potomkov, ako aj predkov.

Martin Rajňák

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo