Adopcie detí zvermi

Pozoruhodnú kapitolu o vzťahu zvierat k človekovi nám zanechala mytológia, v ktorej vystupujú zvieratá ako ochrancovia opustených detí a sirôt. Je to pravda, alebo sú to všetko iba mýty a rozprávky bez akejkoľvek vedeckej hodnoty ? Možno budete prekvapení, ale adopcie detí v ríši zvierat nie sú len fantáziou.

Pojem „vlčie deti“ je zaužívaný predovšetkým v sociológii a psychológii. Označuje deti, ktoré žili v extrémnych podmienkach sociálnej izolácie, prakticky bez kontaktu s ľuďmi. V minulosti ale názvom „vlčie deti“ boli skutočne označované deti vyrastajúce spoločne s vlkmi, alebo inými zvieratami. Viaceré prípady detí odchovaných vlkmi, či inou zverou sa odohrali nielen v mytológii. Z ostatných dvoch storočí boli zaznamenané vierohodné prípady vlčích detí. Deti skutočne žili spolu so zvieratami, kým ich nenašli ľudia a pokúsili sa ich civilizovať. Neboli však schopné prispôsobiť svoje správanie ľudskej spoločnosti a po krátkom čase spravidla zomreli. Dodnes ale zostáva záhadou, prečo zver malé deti nezabije, ale vychováva ako svoje mláďa. Etológovia pracujú so skutočnosťou, že zvieratá dobre rozpoznajú dospelého človeka od dieťaťa. Sami môžeme často pozorovať takéto správanie u psov, ktorí vo veľkej miere tolerujú poťahovanie chvosta, ušníc, srsti, či iné bolestivé zaobchádzanie zo strany detí. Skôr utečú, ako by mali zaútočiť, alebo predstierať agresivitu. Podobné správanie zo strany dospelého človeka by neakceptovali.

Téma vlčích detí bola inšpiráciou pre niektoré antické mýty. Asi najznámejší príbeh o vlčích deťoch je Etruská legenda o zakladateľoch mesta Rím - Romulovi a Rémovi, ktorých vychovala vlčica. Podobné príbehy o deťoch vychovaných zvieratami namiesto vlastných rodičov sa však nemusia zakladať len na fantázii. Ľudí oddávna fascinovali príbehy vlčích detí a existuje o nich mnoho literatúry. Mnohé prípady však nie sú vedecky overené. Najviac vlčích detí bolo zaznamenaných v chudobných a rozvojových krajinách Ázie, Afriky a Južnej Ameriky. Práve tu sa totiž chudobní rodičia o dieťa nemôžu postarať a tak ho „odložia“ v lese. Avšak aj telesné, či duševné postihnutie môže byť dôvodom, prečo dieťa zámerne ponechajú napospas osudu. Vzácne sa vyskytovali aj prípady „ukradnutia“ dieťaťa. Všeobecne je známe, že ak samice určitých druhov prídu o svoje dieťa, ich materské inštinkty sa obrátia na iný – často podobný objekt. Tiež sa dá predpokladať, že v Ázii, Afrike a Južnej Amerike sa mnoho detí zatúlalo do lesa a už nenašli cestu domov. Niektoré zahynuli a niektorých sa ujali zvieratá.

V roku 1341 zaznamenali v Hesse prvý prípad dieťaťa vychovaného vlkmi. Chlapec, ktorého objavili poľovníci, chodil len po štyroch a dokázal vyskakovať do veľkej výšky. Po odchytení sa nevedel adaptovať na nový spôsob života a priebeh socializácie a za krátky čas umrel.

V Indii zaznamenali aj najznámejší prípad vlčích detí. V roku 1920 v Bengale v severnej Indii, neďaleko mesta Midnapore pozorovali obyvatelia osady dvojicu „prízrakov“ s ľudskými postavami, ktoré sa pohybovali so svorkou vlkov. Kňaz, misionár miestneho sirotinca Joseph Amrito Lal Singh ich po čase chytil do pasce. Boli to dve dievčatá vo veku 8 a 1,5 roka a pravdepodobne neboli sestrami. Nedokázali stáť vzpriamene. Dali im mená Kamala a Amala. Život s vlkmi spôsobil, že staršia Kamala mala predĺžené ruky prispôsobené na chôdzu po štyroch. Dievčatá mali z toho, ako chodili po štyroch na lakťoch a kolenách mozole. Jedli len surové mäso z misy na zemi, podobne ako psy. Prejavovali hypersenzitivitu k dotykom a okrem strachu prejavovali len málo ľudských emócií. Nepoznali plač, ani smiech a nejavili záujem o ľudskú spoločnosť. Zatiaľ čo mladšia Amala začala prejavovať známky pokroku, pokrok staršej Kamaly bol omnoho pomalší. Nedokázali rozprávať, vydávali len vysoké nariekavé tóny. Mladšia Amala umrela po niekoľkých mesiacoch na infekciu obličiek. Kamala podľa svedkov dlho vyla pri rakve a nechcela ju opustiť. Až po smrti mladšej Amaly začalo staršie dieťa prejavovať záujem o ostatných ľudí. Postupne si osvojila ľudské návyky, ale nikdy sa nenaučila smiať. Učila sa chodiť vzpriamene, aj keď so skrátenými šľachami to bolo pre ňu dosť namáhavé. Naďalej však pri behu používala všetky štyri končatiny. Po rokoch tréningu zvládla asi 30 slov. Zázračný pokrok to však nebol. Vo veku 16 rokov jej mentálna úroveň zodpovedala úrovni 3 a pol ročného dieťaťa. Umrela po deviatich rokoch, v roku 1929 na týfus. Prípad sa dostal na verejnosť až v roku 1926 a ohromil cely svet.

Novší prípad sa stal v roku 1976 v Indii. Dedinčania chytili v lese v okolí Sultampura osemročného chlapca, ktorý žil s vlčou svorkou. Bol strapatý a nechty mal dlhé ako pazúry. Dali mu meno Pascal. Nenaučili ho ale civilizovanému spôsobu života a tak ho zverili misionárom z Charity v Lucknowe na severe Dillí. Tí ho podrobili intenzívnemu poľudšťovaniu. Prípadom sa okrem iných zaoberala aj Matka Tereza. Síce sa naučil chodiť po dvoch, ale až do svojej smrti v roku 1985 neprehovoril ani slovo.

Najnovši prípad sa udial v roku 2005 v blízkej osade hlavného mesta Kene Nairobi, kde Mary Adhiambo objavila v košíku svojej feny spolu so štencami niekoľkodňové dieťa. Dieťa pravdepodobne „odložila“ matka v neďalekom lese, odkiaľ si ho fena priniesla a asi dva dni sa o dieťa starala.

Existencia takýchto detí bola známa aj spisovateľovi Rudyardovi Kiplingovi, ktorý vo svojej preslávenej Knihe džunglí opisuje hrdinu Mauglího, dieťaťa vychovaného vlkmi. Tento príbeh napriek nereálnosti zdravého psychického vývoja vychovaného zvieratami má určite reálne jadro a mohol byť inšpirovaný skutočným príbehom. Podobné prípady zaznamenali v Ázii i v Afrike ešte aj v minulom storočí. V roku 1912 poľovnícka expedícia natrafila v Afrike na chlapca, ktorý žil s čriedou opíc. Neskôr jeho príbeh opísal Edgar Rice Burroughs v známom Tarzanovi. V skutočnosti však chlapec vydával neartikulované zvuky, mal nadmerne predĺžené končatiny a pohyboval sa výlučne po štyroch.

A akí sú najčastejší zvierací adoptívni rodičia ? Hoci by sa mohlo zdať, že sú to práve človeku blízke primáty, najčastejšie v skutočnosti poskytli náhradné rodiny deťom vlky a medvede. Známy je prípad chlapca z Hereckého pralesa v Poľsku, ktorého sa ujal medveď. Ešte nezvyčajnejší je prípad z roku 1933, keď v Turecku poľovníci našli v medveďom brlohu nahé dievčatko, ktoré sa pred rokmi stratilo v lese. Keďže dieťa už poznalo ľudí, podarilo sa ho vďaka dlhodobej rehabilitácii úspešne navrátiť do civilizácie. Aj v našich končinách existujú staršie záznamy o tom, že si medvedica prisvojila ľudské mláďa. Pavel Hell vo svojej publikácii Medveď v Slovenských Karpatoch a vo svete (PaRPRESS,1999) uvádza na základe historického záznamu, že v roku 1661 chytili v liptovských horách asi deväťročného chlapca, ktorý žil medzi medveďmi, hrýzol, škriabal a urputne sa pri chytení bránil, takže lovcom trvalo dosť dlho, kým sa im podarilo zviazať ho a odviesť. Dievčinu, ktorá žila s medveďmi našli v lesoch aj v roku 1767, neskôr žila v Krupine. Uvádza sa tu aj správa, podľa ktorej koncom 19. storočia v chotároch Spišskej Magury ľudia viackrát pozorovali medvedicu, ktorá sa potulovala v lesoch asi s trojročným dieťaťom. Existuje ešte štvrtá, ale neoverená správa, že v rokoch prvej svetovej vojny vyrástlo medzi medveďmi na strednom Slovensku divé dievča. Slovenské kroniky zaznamenali oveľa viac prípadov detí odchovaných medveďmi, ako vlkmi.

Prípady detí odchovaných zvieratami sú síce zriedkavé, ale stali sa. Deti, ktoré boli v rannom veku stratené a prežili niekoľko rokov medzi zvieratami, sa po objavení už nikdy nenaučili rozprávať, hoci sluch mali v poriadku. Pre vývoj reči existuje kritické obdobie. Ak sa človek nenaučí do 8 – 9 roku života rozprávať, nenaučí sa to nikdy. Dôkazom sú práve vlčie deti. Aj podľa Lenneberga sa priaznivé obdobie na osvojenie jazyka končí v pubertálnom veku. Je to spojené s procesmi dozrievania a vysokou plasticitou mozgu pri nadobúdaní jazyka. Potvrdzuje to aj veľká schopnosť detí znovu sa učiť jazyk pri poškodeniach ľavej hemisféry, v ktorej sú jazykové centrá. Aj v odbornej literatúre jestvuje niekoľko diagnosticky i terapeuticky dobre opísaných prípadov, keď z nejakých často veľmi drastických príčin prežili deti kritické obdobie v úplnej jazykovej izolácii. V každom z prípadov vlčích detí psychológovia potvrdili nízku mentálnu úroveň. Zmeškané šance v socializácii postihujú duševnú i telesnú stránku a znižujú vek, akého sa tieto deti dožívajú. Keď sú takéto deti „vytrhnuté“ zo svojho zvieracieho prostredia, často nevydržia šok z nového okolia a zakrátko umierajú. Nalezenci často bývajú silne nakazení rôznymi parazitmi a trpia mnohými chorobami a infekciami. Preto je rekultivovaný svalnatý Tarzan a Romulus s nadpriemerným intelektom čistá fikcia.

Skutočnosťou je, že zvieratá sú schopné postarať sa o ľudské mláďa a pomôcť mu. Záhada, prečo v mnohých prípadoch nepovažovali deti za korisť, ako mláďatá iných druhov, ale prisvojili si ich a opatrovali - tak ešte nadlho zostane neobjasnenou.

Jaroslav Slašťan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo