Pár hodených rukavíc pre homoaktivistov, časť 4.: Nenávistná Cirkev

To hlavné, čo som chcel v rámci nenavistpredreferendového utrieďovania názorov na tému manželstva a homosexuálov povedať, zaznelo v predchádzajúcej úvahe. Ostalo však ešte pár vedľajších argumentov, na základe ktorých sa, myslím si, niektorí prikláňajú na jednu či druhú stranu. Prvý z nich hádže vinu na Cirkev za to, že svojimi vyjadreniami údajne (v rozpore s Ježišovým učením) podnecuje k nenávisti. Ponúkam vám svoj pohľad na to, ako to vnímam ja a aké dôsledky by sme z toho mali vyviesť.

4. Cirkev podnecuje k nenávisti voči sexuálnym menšinám. Ježiš hlásal lásku k blížnym.

V prvom rade a bez zbytočných rečí: pojem „sexuálne menšiny“ je číry nezmysel. Poďme teda k podstate. Na uvedený argument možno celkom oprávnene odpovedať ÁNO, ale minimálne rovnako rázne aj NIE. Naozaj pravdivá môže byť len jedna z odpovedí a tak sa pozrime na dôvody pre jednu či druhú, aby sme vybrali tú správnu.

Prečo "áno"?

Áno určite preto, lebo nie je žiaden problém počuť alebo čítať z úst nejedného kresťana hanebné reči na adresu homosexuálov plné odsúdenia a hádzania do jedného vreca. Odsúdenie si určite zaslúži nechutné propagovanie zvráteného životného štýlu na niektorých gay pride-och. Určite viete, čo mám na mysli a nemám chuť to tu vykresľovať. No ani ten najokázalejší propagátor tohto štýlu si rovnako, ako nikto iný nezaslúži byť súdený nami kresťanmi. „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“[1]To nie je veta vyrieknutá zo žartu alebo len pre niektoré prípady. Nikto z nás nemôže povedať, že by nebol horší na mieste človeka, ktorého súdi, ak by žil jeho život v jeho podmienkach.

Áno, aj preto, koľko kresťanov je v téme homosexuálov a homosexuality neznalých veci a povrchných pri preberaní kadejakých „faktov“, svedectiev a vyhlásení len preto, že sa im hodia do konceptu „svojej pravdy“ o tejto téme. Musíme si uvedomiť, že tak, ako nás uráža, keď sa neveriaci vyjadruje o Cirkvi a kresťanoch a pritom nepozná, resp. nerozumie podstatným faktom viery, či kresťanskej praxe, s ktorými narába, tak rovnako uráža druhú stranu, keď sa dopúšťame tej istej chyby a čerpáme z pochybných zdrojov alebo nečerpáme vôbec.

A do tretice Áno – aj keď v tejto veci sme bezbranní. Pretože za kresťanov sa označuje aj mnoho ľudí, ktorých nielen viera, ale najmä samotné úmysly a skutky majú ďaleko preďaleko od Kristových nasledovníkov. Myslia si o sebe, že to oni sú ozajstní kresťania, ale málokto sa mýli viac než oni. Sú to rôzni extrémisti, či už nejako „grupovaní“, alebo len ako samotári. U nás napríklad tzv. nasledovníci Andreja Hlinku, ktorý by sa už dávno v hrobe obracal, keby to bolo možné.

Potom tu máme ešte jeden, vcelku podobný, fenomén – nepraktizujúcich kresťanov. Niektorí sa dokonca za kresťanov vyhlasujú, hoci to, v čo veria, je nanajvýš akýsi – vo vysokoškolskej terminológii – „výcuc z výcucu výcucu“ Ježišovho učenia a to najviac kresťanské na nich je zápis v matrike. Iní by zase boli najradšej, keby na celé kresťanstvo mohli zabudnúť. Tak, či onak, pri pohľade zvonku sme všetci v jednom vreci, všetci sme krstom pričlenení k Cirkvi ako jej deti a všetci jej robíme meno. Jedni dobré, druhí zlé.

Prečo "nie"?

No je načase povedať Nie:

Nie preto, lebo hore spomenutí kresťania nepatria medzi tých, ktorí Kristovo učenie pochopili (to zvlášť v poslednom prípade), resp. medzi tých, ktorí tlmočia skutočné postoje Cirkvi (to sa týka prvých dvoch prípadov). A hoci reprezentujú Cirkev, nereprezentujú to, čo hovorí. Analogicky: nemôžeme povedať, že maják je zlý len preto, že časť námorníkov na neho kašle a ide si po svojom. Tak aj Cirkev – ak je majákom a jej učenie svetlom, ktoré nás majú priviesť do prístavu zvaného nebo – nie je zlou len preto, že sú ľudia, ktorí si to svetlo vysvetľujú po svojom.

Ďalšie nie je treba povedať aj preto, lebo už zo samotného argumentu vyplýva, čo si mnohí o Cirkvi myslia. A totiž to, že sa svojím učením vzdialila od Ježišovho učenia. Títo ľudia pomerne striktne oddeľujú Cirkev a kresťanstvo ako náboženstvo od Ježiša a jeho posolstva zachyteného v Biblii. Ale ak chceme byť konzistentní v tom, čomu, resp. komu veríme, Cirkev od Ježiša oddeľovať skrátka nemožno. Z evanjelia sa nedá vyberať čo uznáme a čo nie. To je schizofrénia. A tu je potrebné uviesť jeden z Ježišových výrokov: : „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“[2] Áno, v Cirkvi sa za takmer 2000 rokov popáchalo mnoho zlých vecí (koniec koncov, vždy boli v Cirkvi námorníci, ktorí si šli vlastnou cestou), ale povedať, že Cirkev ako inštitúcia podnecuje k nenávisti znamená uznať, že ju pekelné brány premohli. Nie je to práve naopak než mnohí interpretujú? Ešte raz a už bez analógie: to my ľudia, členovia Cirkvi, robíme chyby (a viaceré z nich som v prvej časti úvahy už spomenul) a občas zídeme zo správnej cesty. Ale nie je to práve naša Cirkev, ktorá nám neustále pripomína Ježišovo učenie a skutky a ukazuje správny životný smer? Nezamieňajme si skutky jednotlivcov alebo hoc aj skupín s poslaním a úlohou Cirkvi.

Viem si predstaviť, že s týmto bodom mojej úvahy máte mnohí problém. Fajn, pozrime sa na to inak: čo Cirkev hlása? Spomedzi mnohých vecí vystupuje do popredia jedna, od ktorej sa odvíja všetko ostatné. Je to to, čo hlásal aj Kristus (ako tvorcovia argumentu správne hovoria) a čo nazval prvými dvoma prikázaniami – Milovať Boha z celého srdca, celej duše, mysle a sily a svojho blížneho ako seba samého.[3]Ktokoľvek chce o sebe povedať, že je kresťanom, toto prikázanie nemôže vynechať. A každý, kto sa ho naozaj drží, ukazuje druhým skutočnú tvár Cirkvi. To sú svätci.

Milovať v pravde

Mohlo by však dôjsť (a ak si spomenieme na celé znenie argumentu, tak aj dochádza) k ešte jednému omylu. Lásku dnes mnohí chápu v zmysle novej definície manželstva (pozri 3. úvahu) len ako emočnú záležitosť – vec empatie a vrúcnych citov. Z toho plynie samozrejmý záver, a teda, že časť ľudí si skutočnú lásku k homosexuálom predstavuje ako empatické plnenie ich predstáv. To však nie je ten typ lásky, ktorý propagoval Ježiš. On miloval v pravde. Keď k nemu napríklad priviedli ženu, ktorú chceli kameňovať, zastal sa jej so slovami: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“[4]Láska k tejto žene mu nijako nebránila v tom, aby povedal pravdu o tom, čo vykonala – že to bolo nesprávne. Je preto rovnako mylné tvrdiť o Cirkvi, že podnecuje k nenávisti voči homosexuálom, ak tvrdí, že predefinovanie manželstva a zverenie detí do opatery homosexuálnym „rodinám“ nie je správne. To, čo Cirkev hlása, nie sú žiadne predsudky, ako to mnohí nazývajú, ale argumenty podporené rozumom[5] aj vierou vychádzajúcou z Božieho zjavenia. O Božom zjavení som písal už v 1. úvahe a ešte lepšie sa o ňom vyslovil pápež František – donedávna cielene interpretovaný, ako by bol v rozpore s biskupmi; po posledných udalostiach[6] však tieto hlasy konečne sklapli. Tu sú jeho slová: „Manželský pár je Božím obrazom, je to muž a žena, obaja spolu, nie len muž a len žena; ale obaja. Toto je obraz Boha, obraz lásky, tam je s nami Božia zmluva, je tam zosobnená – v tej zmluve medzi mužom a ženou“ (Príhovor na generálnej audiencii, 2. apríla 2014).

Tu vyplýva a zaznieva tretie nie. Vyslovenie pravdy alebo aspoň argumentmi podloženého názoru predsa nemôže byť podnecovaním k nenávisti. Nie je to skôr naopak? Poviem to obrazne na príklade, ktorý som už rozobral v predchádzajúcej úvahe: je prejavom nenávisti povedať nevidiacemu, že nemôže šoférovať auto? Určite sa zhodneme, že nie (samozrejme záleží aj na spôsobe, akým to povieme). Oveľa skôr môžeme povedať, že také niečo je prejavom lásky k blížnemu aj k spoločnosti, pretože nevidiaci by svojou jazdou neohrozil len seba, ale všetkých naokolo. Ak teda niekto – v tomto prípade Cirkev a s ňou mnohí ďalší – slušne a s argumentmi hovorí, že manželstvo homosexuálom z rozumných dôvodov nepatrí, akéže je to podnecovanie k nenávisti? Nemýľme si dojmy s pojmami.

To podstatné

Je teda načase rozhodnúť: podnecuje Cirkev k nenávisti alebo nie? Svojimi odpoveďami som sa pokúsil urobiť v tom trochu viac jasno. Urobte si vlastný záver, môj je takýto: myslite si o členoch Cirkvi čokoľvek, čo si na základe ich skutkov zaslúžia, ale nemáte jeden pádny argument, aby ste mohli vyhlásiť, že je to Cirkev sama osebe, kto zasieva v spoločnosti zlo a nenávisť. Tú nenávisť, o ktorej hovoríte vnímam aj ja a pokladal som za správne takto verejne vám dať sčasti za pravdu. Máme si za čo sypať popol na hlavu. Avšak v poslednej dobe sa veľmi veľa nenávisti vylieva aj z opačnej názorovej strany – napr. v diskusiách na tému referenda o rodine. Po čítaní viacerých príspevkov ostávam v nemom úžase a dúfam, že ide len o pár tých istých diskutérov pod rôznymi menami.

Je preto druhá strana horšia ako „naša“? Alebo to je dôkaz, že sa mýli? Myslím si, že ani jedno z toho. Skôr je to dôkaz o tom, že „podnecovanie k nenávisti“ určite nemá byť tým, na základe čoho rozhodneme o definícii manželstva. A tiež dôkaz o tom, že ak nedokážeme diskutovať bez vzájomného urážania a s úctou, sme na tom ako spoločnosť naozaj zle.

Autor je absolventom 4. cyklu Fóra pre kultúru.

Ilustračné foto: www.theemotionmachine.com (licencia CC)

_______________________

[1] Mt 7,1

[2] Mt 16,18

[3] Porov. Mk 12, 30-31

[4] Jn 8,7

[5] pozri knihu: S. Girgis, R. T. Anderson, R. P. George: Čo je to manželstvo? Kolégium Antona Neuwirtha, 2013.

[6] jednoznačná podpora slovenskému referendu o rodine, ktorá prišla na druhý deň po zverejnení karikatúry; vyjadrenia o rodine a jej redefinícii počas apoštolskej cesty na Filipínach; za osobitnú zmienku stojí najmä článok Filtrovaný František o tom, ako médiá filtrujú z pápežových slov všetko, čo nezapadá do nimi vytvorenej schémy pokrokového a v kontraste so zvyškom Cirkvi stojaceho pápeža.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo