Pár hodených rukavíc pre homoaktivistov, časť 5.: O šťastí homosexuálnych detí a vierolomnosti ich rodičov

Toto je posledná z cyklu úvah nad rodinaargumentmi v prospech homomanželstiev. Nebudem vás zdržiavať siahodlhými úvodmi, preto ak ste ostatné moje úvahy zatiaľ nečítali, pre uvedenie do obrazu si prosím prečítajte aspoň úvod prvej z nich. My ostatní, poďme rovno na ďalší zaujímavý argument homoaktivistov:

5. Keby mali odporcovia homosexuálnych manželstiev dieťa s homosexuálnym cítením, zmenili by názor.

Hoci keby v skutočnosti nie je žiadnym argumentom, to, čo sa nám autori výroku snažia povedať je, že ak by sme mali homosexuálne dieťa a skutočne by sme ho milovali, všetko to, čím teraz argumentujeme by pre nás razom boli len bezduché teórie, ktorých by sme sa veľmi rýchlo vzdali. To vlastne vypovedá o životnej situácii a dileme, ktorú už nejeden rodič zažil. Jej správne riešenie si podľa môjho názoru vyžaduje zodpovedať ešte dve ďalšie pod-dilemy, ktoré, hoci sa to na prvý pohľad nezdá, sú vzájomne prepojené.

Dve pod-dilemy

Prvá z nich je celospoločenská a dotýka sa jej celý tento môj cyklus úvah. Ide o otázku Čo je to manželstvo? Vskutku, čím viac sa zaoberáme argumentmi a protiargumentmi jednej i druhej strany, čím viac hľadáme vo veci manželstva správne postoje a riešenia, tým viac vystupuje do popredia uvedená otázka a tým viac sa ukazuje aké dôležité je nájsť správnu odpoveď na ňu (a prijať ju).

K tomu som sa aspoň nepriamo – poukázaním na dôsledky predefinovania manželstva, ako aj postupným vyvracaním argumentov za novú definíciu – odhodlal aj ja. Môžete namietať, že z mojich úvah nie je jasné, prečo by sme mali naďalej akceptovať tradičnú definíciu manželstva, to však ani tak nie je mojím cieľom. Na to sú oveľa povolanejší a schopnejší. Ja sa pokúšam ukázať, že protistrana nemá na predefinovanie manželstva (a ani na odmietnutie tradičnej definície) jeden rozumný dôvod. V skutočnosti – ako som sa snažil dokázať v 3. úvahe – je to nová definícia manželstva, ktorá nám už priniesla mnoho zmätku, bolesti a ktorej legislatívne prijatie zasadí definitívnu ranu spoločenskému poriadku a dobru v oblasti manželstva. Vráťme sa ale k téme.

Druhou pod-dilemou je otázka šťastia. Keďže je táto otázka samostatným argumentom za homomanželstvá, najprv si ho uveďme:

6. Každý má právo na šťastie.

Keď hovoríme „Každý má právo na šťastie“ celkom určite to myslíme dobre, ale dovolím si povedať, že v mnohých prípadoch (a v prípade homosexuálov tiež) to vôbec nemáme domyslené. V rámci akéhosi bontónu nechceme verejne posudzovať niečie volanie po šťastí, aby sme neboli odsúdení za miešanie sa do cudzích životov a možno práve preto je tento argument nedomyslený celkom prirodzene.

Na tento bontón však môžeme zabudnúť pokiaľ ide o niečo, čo sa týka celej spoločnosti. A manželstvá pre homosexuálov – ako sme si už ukázali v predchádzajúcich článkoch – sa celej spoločnosti nieže dotýkajú, ale keďže rodina je základnou bunkou spoločnosti, definujú celý jej charakter. Takže či sa vám to páči alebo nie, zmenou definície manželstva (a následne rodiny) zmeníme pomery v spoločnosti. A keďže pomery v spoločnosti majú veľa spoločného s jej vlastným dobrom (a v konečnom dôsledku aj s osobným šťastím), dotýkame sa šťastia nie jednej skupiny ľudí, ale prakticky všetkých. To je fakt, ktorý nás zaväzuje pristúpiť k otázke zodpovedne.

Pozrime sa na celú vec inak:

Namieste by mohla byť otázka, načo máme pravidlá, morálku, predpisy a pod. keď predsa každý z nás chce len dobro? Prečo by som mal stáť na červenú, keď nikomu nechcem ublížiť? Áno, vyzerá to trochu hlúpo, ale zamyslime sa. Aj ten najhorší človek chce dobro. Resp. to, čo si myslí že je dobré, či už iba pre neho, alebo aj pre okruh ďalších ľudí. Takže teraz by sme sa mohli zhodnúť na tom, že potrebujeme určité všeobecne platné normy pre každého, s ktorými ale každý nemusí súhlasiť a nemusia vyhovovať jeho predstave dobra. Dúfam.

Je tu ešte jedna vec, na ktorú by sme mali upriamiť pozornosť. A totiž na to, že hore uvedený argument nám nenápadne podsúva (netvrdím, že v tom bol úmysel) jednu zásadnú myšlienku. Podstatou tej myšlienky je, že homosexuáli nebudú šťastní, ak... nebudú môcť uzavrieť manželstvo, adoptovať si deti, ak niekto povie, že homomanželstvo nie je to isté ako manželstvo muža a ženy, ak, ak...

Čo na to Tolstoj?

Na náhody neverím. Preto pre mňa nebolo náhodou, ale povzbudením, keď som pred písaním úvahy natrafil na citát Leva Nikolajeviča Tolstoja: „Ak chceš byť šťastný, tak buď.“ Na prvý pohľad sa mi tento výrok zdal obsahovo prázdny. Až keď som sa nad ním lepšie zamyslel, uvedomil som si, akú veľkú múdrosť dokázal majster slova vtesnať do tak krátkej vety. Tolstoj nám v nej hovorí, že naše šťastie nezávisí od vonkajších okolností, ale od nášho nastavenia. No nie v zmysle našich očakávaní a prianí, tie predsa sklamú. Nastavenia, ktoré spočíva v tom, ako prijmeme realitu každého dňa, ako sa dokážeme vysporiadať s konkrétnym okamihom a čomu prisúdime rozhodujúcu váhu. Veľmi trefne o tom vypovedá vtip o rodičoch, ktorí mali dvoch synov – pesimistu a optimistu. Pesimista dostal na Vianoce obrovskú kopu hračiek a začal nad nimi nariekať, ako mu budú všetci závidieť, kde ich bude ukladať, ako sa budú kaziť a tak ďalej. Optimista dostal len kopu hnoja a predsa ho, celý naradostený, začal prehadzovať so slovami – „tu niekde musí byť koník.“

Som si takmer istý, že mnohí toto celé považujete len za akúsi hlúpu teóriu vytvorenú tak, aby pasovala do mozaiky môjho názoru. Sám by som o tom mohol takto pochybovať, uvažujme však ďalej. Tolstojova myšlienka a jej výklad majú logiku a zmysel. Ak by šťastie ľudí podľa predpokladu homoaktivistov záviselo od manželstva, aký zmysel by mal život slobodných ľudí? Alebo ako by mohli byť šťastní vdovci, či celibátnici? Námietka, že každý si predsa môže vybrať šťastie, na ktoré zameria svoj život, neobstojí, pretože je tu veľký predpoklad, že by si manželstvo vybrali aj vyššie uvedení. Takto by boli odsúdení na nešťastie. Je ešte mnoho vecí, nad ktorými by sa dalo v tejto súvislosti uvažovať (a niektorí ich možno vznesiete ako námietky), no sú pre túto argumentáciu druhoradé a nijako zásadne Tolstoja nespochybňujú. Zaujímavé je, že niečo podobné musel mať na mysli aj Platón, keď povedal: „Šťastie je cieľ života človeka spočívajúci v priblížení sa k idei dobra.“ [1] Táto myšlienka trochu rozvíja Tolstojovu a ja hneď na obe najdviažem.

Osobné štastie a spoločné dobro

Takže ako môže / má byť šťastný homosexuál? Rovnako ako každý z nás. Ešte raz: ja tvrdím, že ak svoje životné šťastie uprieme na nejaký objekt či životnú situáciu, nedosiahneme žiadne trvalé šťastie. Nič na tejto zemi totiž netrvá večne a ani nie je stále rovnaké. A meníme sa aj my. Čo sa nám včera páčilo, dnes nám už lezie na nervy. Preto by naše šťastie nemalo závisieť od našich očakávaní a túžob a ich splnenie by malo byť akýmsi bonusom, spríjemnením dní. Čo nás ale naozaj môže urobiť šťastnými je náš každodenný životný postoj – počnúc prijatím prostredia, ľudí a všetkých ďalších okolností, v ktorých žijeme, končiac ich využitím pre nejaké dobro, ideálne také, ktoré buduje spoločné dobro spoločnosti alebo aspoň okolia. Všetko, čo prijmeme v pozitívnom zmysle – ako šancu – nám umožní ťažiť z potenciálu tejto veci a v konečnom dôsledku nájsť naplnenie a šťastie.

Napokon, je veľkou pravdou, že väčšiu radosť prináša dávanie, než prijímanie. A túto líniu sledujú všetci, ktorí vedú šťastný a úspešný život – od obyčajných ľudí v bežnom živote, ktorí sa len snažia rozdávať lásku navôkol, cez podnikateľov a ich zamestnancov, ktorým sa ich práca prinášajúca určité dobro spoločnosti stala životným naplnením, až po veľké združenia a inštitúcie plné ľudí zapálených pre nejakú dobrú vec.

Tú istú líniu by sme mali sledovať aj v ostatných oblastiach, manželstvo nevynímajúc. Obzvlášť preto, že fungujúce manželstvo prináša veľké dobro celej spoločnosti. Oslabovanie inštitútu manželstva, jeho stálosti a výlučnosti – predefinovaním na čisto emocionálny zväzok (pozri 3. úvahu) – nás vedie presne opačným smerom.

Preto si dovolím tvrdiť, že pokiaľ sú homosexuálne manželstvá neprirodzené, vyžadujúce si redefiníciu pojmu ako takého, z ktorej navyše vyplýva oslabenie, resp. zánik niektorých základných atribútov (vernosť, výlučnosť, stálosť, úplná jednota), a ak manželstvo nie je nevyhnutnou podmienkou pre šťastný život, potom v záujme spoločného (a v konečnom dôsledku aj individuálneho) dobra nemáme právo (akokoľvek nám srdce porúča) redefinovať ho. A homosexuáli to vlastne ani nepotrebujú. Viacerí chápu, že tu nejde o žiaden útok na nich, ani na ich práva a som rád, že sa občas nájde aj taký, ktorý to povie verejne.

Ale tak ako spoločné dobro, ani dobro nejakej časti spoločnosti – v tomto prípade homosexuálov – nám nesmie byť ukradnuté. Preto si myslím, že namieste sú dve otázky. Jednu by si mala klásť heterosexuálna väčšina a tá znie: Čo máme spraviť pre šťastie homosexuálov? Odpovedí je mnoho, práce ešte viac. Avšak myslím si, že aj homosexuáli samotní by si mali položiť otázku: Čo máme spraviť pre dobro spoločnosti? Odpoveď na ňu je zároveň hľadaním životného poslania (=naplnenia, šťastia) a plnohodnotného miesta v spoločnosti.

Tak ako, rodičia?

Teraz nastala chvíľa odpovedať na piaty argument. Čo poviete vy? Zmenili by ste názor na manželstvo (pokiaľ nepatríte do „think tanku“ homoaktivistov), ak by vaše dieťa bolo homosexuálne orientované? Za seba musím povedať, že po tom všetkom čo tu odznelo, určite nie. Práve naopak: snažil by som sa z neho vychovať silnú osobnosť, ktorej životné šťastie by nezáviselo od toho, aké požiadavky jej spoločnosť splní, ale od toho, čo odovzdá druhým.

Som si skoro istý, že viacerí spomedzi čitateľov mi takúto budúcnosť v duchu škodoradostne prajú. Koniec koncov, už som také prianie dostal. A fascinuje ma na tom jedna vec: ako dokážu homoaktivisti v jednej chvíli použiť homosexuálov ako obetných baránkov, v druhej ako prostriedok vlastnej zlomyseľnosti.

Slovo na záver

Na úplný záver týchto úvah sa mi žiada uviesť pár vecí: 1. vznikli spontánne ako odpoveď na povrchne vedené diskusie, ktoré som sledoval, 2. mnohé myšlienky vznikli počas písania jednotlivých úvah – teda toto písanie bolo aj mojím vlastným hľadaním odpovedí, 3. ak som sa niekoho nejakým spôsobom dotkol, určite v tom nebol úmysel a takým sa ospravedlňujem, 4. ak tieto úvahy vyvolali vo vás túžbu po hľadaní pravdy, mali zmysel.

A na úplný záver: kým Iveta Radičová nazýva predreferendové debaty vyplavením hnusu, ja si myslím, že len ukázali reálny myšlienkový stav spoločnosti. Je to ako s ranou, ktorá sa potrebuje zahojiť: dali sme dole obväz a ukázal sa nie práve najlepší pohľad. Raz to však prísť muselo. A mňa teší množstvo naozaj cenných príspevkov do diskusie, či už z jednej alebo druhej názorovej strany. Pretože tieto sú ako čerstvý vzduch, ktorý je pre ranu v tejto chvíli oveľa dôležitejší ako obväz. Prajem vám správne rozhodnutia!

Autor je absolventom 4. cyklu Fóra pre kultúru.

Ilustračné foto: www.postoy.sk (licencia CC)

_______________________

[1] http://sk.wikipedia.org/wiki/%C5%A0%C5%A5astie_%28pocit%29

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo