Zázrak počas lockdownu

Začula som zvuk nad sebou. Na vysokom platane, desať metrov od zeme sedel na konári páv. Chvost decentne poskladaný, na pretŕčanie zeleno-modrých očí bolo aj tak zima. Slabý poprašok na tráve zrejme pávikovi príliš chladil nôžky, tak zamieril na vyššie poschodie.
Lampy zablikali do oranžova a ja som sa zrazu ocitla v Lampovej divočine. Čakala som odkiaľ sa vynorí pán Tumnus s dáždnikom a či nezačujem sane Bielej čarodejnice. Narnia v priamom prenose.
Namiesto Bielej čarodejnice som ale uvidela bieleho páva - kraľoval na drevenom tróne zo starého stromu. Hlava skrytá pod krídlom, akoby naňho s prichádzajúcou tmou doľahli driemoty. Ani som si neuvedomila, že sa rozsnežilo. Veľké chumáče vaty ticho padali z oblohy. Pohľad na ne vo svetlách lámp ma príjemne upokojoval.
„Prosím Vás, zdá sa mi, že tam na druhej strane jazera niekto leží. Nešli by ste sa tam pozrieť?“ narušila mi otázka moju zidealizovanú krajinu zázrakov.
V padajúcej tme vidím len akýsi peň, ale nedbám a idem. Pník pod tisom na druhej strane sa ale zmenil na muža. Leží na roztopenom snehu, vločky naňho padajú, oči privreté. Vyzerá ako jedna z kamenných sôch v paláci Bielej čarodejnice - zmrazený bez pohnutia. Hoci to navôkol vyzerá ako v rozprávke, bol to alkohol v krvi, ktorý takmer pripravil o život tohto potuženého pána.
Precitnutie si už zobrali na starosť záchranné zložky, ktoré Pomáhajú a chránia. Park sa medzitým zahalil do hustej bielej tmy s drobnými hrejúcimi svetielkami lámp vyznačujúcimi cestičky. Idúc okolo tróniaceho bieleho páva, vidím, že sa prebral. Hlava vztýčená, akoby mu v očiach blčali záblesky zmareného úlovku. Ktovie, možno to predsa len bola Biela čarodejnica, ktorá číhala na svoju obeť. Aké šťastie, že ešte existujú všímaví ľudia, ktorým záleží na druhých. Veru, bola som v Narnii a zakúsila zázrak znovuzrodenia človeka. V obyčajnom mestskom parku. Počas lockdownu. A že zázraky sa nedejú. Stačí len otvoriť oči.