Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
29. január 2021

Levitujúca drevená guľa, ktorú stavajú v Žiline, mi pripomína otca a koronavírus

Keď sa nám rúca svet, na ktorý sme boli zvyknutí a ktorý sme milovali, môže sa naším záchranným lanom stať hocičo. Modlitba, cvičenie, prechádzka, staré fotky alebo aj drevená stavba, ktorá rastie v žilinskej Novej synagóge.
Levitujúca drevená guľa, ktorú stavajú v Žiline, mi pripomína otca a koronavírus

   Dnes večer som našla krásu tam, kde som ju predtým nevidela. V jednej z reportáží vo večernom televíznom spravodajstve ukázali deti v školskej jedálni. Smiali sa, nemotorne krájali knedľu a premávali sa s podnosmi medzi stolmi. Natešená hovorím mužovi: "Pozri, deti v škole!!! Nie je to krásne?" Pritom reportáž bola o zneužití miliónov bývalou ministerkou na národný potravinový katalóg. Nič milé, romantické, povzbudzujúce. Nič, čo by pripomínalo návrat detí do škôl. Ale veď hej, ja viem, že je fajn a úžasné, ako sa veci hýbu a spravodlivosť zobúdza. Len mi dochádza dych. Fotky a zábery na pobehujúcich zdravotníkov v skafandroch, ihly, sanitky a zarúškovaní ľudia mi začínajú spôsobovať husiu kožu a stiahnuté hrdlo. V kombinácii s lockdownom, zákazom vychádzania, výhovorkami, zlyhaniami, zahmlievaním, pretvárkou, zakrývaním pravdy, zatýkaním, politickými objednávkami, korupciou a papalášstvom, ktoré sa pravidelne opakuje každý, každý deň a vchádza do mojej bezprostrednej blízkosti, do nášho domu a do našich vzťahov, je viac ako znesiem. Takmer zničujúca dávka.

   Potom sa ku mne zázračne dostane informácia, že niekde v Žiline ľudia namiesto toho, aby dlhé hodiny držali v rukách mobil, tablet alebo klávesnicu, ihlu či nosové tyčinky, držia sekery a kladivá, dotýkajú sa dreva, vdychujú jeho vôňu a na niekoľko mesiacov sa zatvoriia do synagógy, aby postavili nezvyčajnú stavbu - prázdny priestor.

   “Skúmanie nášho neustále sa meniaceho fyzického vzťahu k okoliu, „nahmatávanie“ plnosti či naopak prázdnoty priestoru, vnímanie opakovania a rytmiky, stúpania a klesania, vznikania či zániku – to všetko predstavuje našu najelementárnejšiu potrebu orientácie, spoznávanie priestoru v nás, okolo nás ale aj nad nami. Nevyhnutnosť pochopenia zvláštnosti našej fyzickej prítomnosti tu bola od nepamäti. Dieťa sledujúce oblohu z horizontálnej polohy či budhistický mních sústreďujúci sa na svoje vlastné rytmické dýchanie vo vertikálnom sede – v obidvoch týchto od seba vzdialených skúsenostiach je prítomná pasia, uchvátenie dianím, alebo jednoducho – svetom." píše o svojom štvorročnom projekte, ktorý vstupuje vo finálnej fázy, Juraj Gábor. Možno si spomínate na drevenú Zrakovú pyramídu v Súľove. Navrhol a postavil ju v strede lesov. Dnes tam už nestojí. Autor ju dal rozobrať. Lákajú ho výzvy, zmena v priestore a čase. Keď zistil, ako architekt Novej synagógy Peter Behrens do nej pred takmer storočím vpísal tvar levitujúcej gule, inšpirovalo ho to a prišiel z krásnym a nezvyčajným zámerom vrátiť sa k jeho myšlienke.

   Vidieť niekoľkých chlapov, ako stavajú a tvoria niečo nové v čase koronakrízy, je pre viac ako iba manuálna práca a vizuálne nádherný priestor. Možno v tej neviditeľnej guli vidím koronavírus, ktorý na mňa každý deň vylieza zo všetkých strán a zachytáva sa do mňa ako veselý farebný chumáč s výčnelkami a chápadlami? Možno. Aj tak sa teším, že mi tí chlapi umožnia po celý február virtuálne sledovať, ako prázdna guľa plná nádeje rastie nielen v žilinskej synagóge ale aj vo mne. Asi to bude aj tým, že môj otec je tesár.

Inzercia

Odporúčame