Krátko po zamatovej revolúcii v roku 1989 bol prijatý nový vysokoškolský zákon, ktorý vysokým školám vrátil akademické slobody. Vysoké školy sa stali samosprávnymi inštitúciami. Volili si svoje riadiace orgány - senáty, akademických funkcionárov, dekanov, prodekanov, rektorov, prorektorov -  a tie prebrali zodpovednosť za chod  univerzity. V roku 2002 bola prijatá novela vysokoškolského zákona. Následne vysoké školy dostali do vlastníctva majetok, ktorý dovtedy len spravovali a zjednodušene  sa dá povedať, že dostali aj ekonomickú slobodu. Zhodou okolnosti som bol pri vzniku týchto zákonov, v prvom prípade ako podpredseda Rady vysokých škôl, v druhom prípade som predsedal komisii, ktorá nový zákon pripravovala, a to z titulu funkcie štátneho tajomníka pre vysoké školy a vedu. Osobne som vtedy obišiel všetky vysoké školy, vysvetľoval zmeny a diskutoval o novom vysokoškolskom zákona. Neraz to boli ťažké a aj emotívne diskusie. No prispeli ku kvalite zákona. 

Takýto transparentný postup už nie je v móde. Na vysokých školách  sa zrazu objavila  novela vysokoškolského zákona, o pôvode ktorej sú nejasnosti, novela, ktorá hnevá akademickú obec. Zdá sa, že plní funkciu  lakmusového papierika, aby si autori otestovali, ako ďaleko sa dá zájsť pri obmedzení, či dokonca likvidácii akademických slobôd. 

 Čo je v tej novele také toxické? Stručne to najpodstatnejšie: senáty už nebudú voliť svojich akademických funkcionárov, schvaľovať rozpočet. Ku kľúčovým veciam sa budú nanajvýš vyjadrovať. Rozhodovanie prejde do rúk správnej rady, ktorú vymenuje minister. Rozhodovanie o univerzite nebude v rukách samosprávy, ale centralizované v rukách rektora, de facto dosadeného ministrom. (de iure bude rektor naďalej menovaný prezidentom). Správna rada  ako orgán sa trochu podobá na americký model.(To bezduché preberanie západných modelov mi veľmi pripomína minulosť: Sovietsky zväz náš vzor.) Akurát v správnej rade amerických univerzít sú ich kľúčoví donori. Teda celkom prirodzene majú záujem i právo hovoriť do toho, ako sa používajú ich peniaze. Celá zmena je okrem iného v rozpore s tradíciou európskych univerzít aj s Bolonským procesom, ktorého Slovensko je zakladajúcim členom. Pôvodných 28 členských štátov Bolonského procesu sa rozrástlo na dvojnásobok a zahŕňa  aj mimoeurópske krajiny.

Takýto model spravovania vysokých škôl nemá nič spoločné s demokraciou a samosprávou. Takto deštruovať akademickú slobodu nemal odvahu ani Vl. Mečiar a Lukašenko nám iste zatlieska.

Iste, nie je to prvý pokus o likvidáciu akademických slobôd. Možno je dobré pripomenúť si zápas o Parížsku univerzitu. Stalo sa to v stredoveku.  Francúzsko bolo monarchiou a kráľ bol absolútnym vládcom. Slobodná univerzita mu „liezla na nervy“ a tak sa rozhodol ju ovládnuť. V tých dobách, s obľubou označovaných ako temný stredovek, bol pápež  v kresťanskej Európe najvyššou autoritou. A tak zasiahol  vtedajší pápež Gregor IX a francúzsky kráľ ustúpil od snahy podriadiť si Parížsku univerzitu. Prečo v hierarchicky riadenej spoločnosti, keď moc bola sústredená v rukách panovníka, jestvovali  enklávy slobody?  Preto, že v slobodnom prostredí, v slobodnej diskusii sa tríbia názory, ktoré pomáhajú rozvíjať ľudské poznanie. Akademická sloboda nie je samoúčelná pre vyvolenú skupinu ľudí. Je to prostredie, kde nekomforný názor môže jestvovať a práve z takýchto názorov sa neraz zrodili prevratné objavy. Žiaľ, ľudia, ktorí majú diplomy a tituly, ale chýba im skutočné vzdelanie, to asi ťažko pochopia. Akademickej obci asi neostáva nič iné, len vstúpiť do zápasu o zachovanie akademických slobôd.