Samovražda live

Krásne nedeľné ráno. Po uliciach sem-tam prebehnú nejakí amatérski bežci, možno trénujú na maratón. Je niečo pred desiatou, slnko hreje, no zatiaľ nie príliš. Všetko sľubuje príjemný deň, zvlášť nám, čo sa tešíme na svoj prvý splav Hornádu po piatich rokoch. Stojíme na malej železničnej staničke v Ťahanovciach (mestská časť Košíc, žijúca vlastným dedinským životom). V tieni malej búdky postávame piati – sympatický manželský pár, môj manžel, náš štvorročný syn Janko a ja. O chvíľu prichádza mladá žena v čiernych šatách, očividne miestna Ťahanovčanka, a postaví sa trochu bokom od nás. Posledný sa na staničke objaví muž. Stojí o niečo ďalej, tipujem tak päťdesiat metrov. Má v ruke košík a čaká. Nikto nič nehovorí, len náš syn sa občas trochu netrpezlivo opýta, kedy už príde ten vlak. Janko miluje vlaky, už odmalička vyhľadáva rozprávky a knižky o vláčikoch a keď sa ho spýtate, čím chce byť, keď vyrastie, obyčajne odpovie, že rušňovodičom.

Sťahujú sa závory, rozcinká sa zvonček a to je neklamné znamenie, že vlak prichádza. Pozri, Janko, už nám ide vláčik, upriamujeme pozornosť syna na prichádzajúci stroj. Červená lokomotíva sa blíži, pred stanicou spomaľuje. Vtedy sa chlapík s košíkom v ruke rozhodne, že prichádza jeho čas. Odhodlane vykročí na koľajnice. Vlak trúbi, muž stojí na pražcoch, z diaľky sa mi zdá, akoby na lokomotívu len ľahostajne hľadel. A ďalej stojí. V Ťahanovciach je dvojkoľajka a medzi koľajami stojí pevné kovové zábradlie. Aj keby ten človek chcel plot preliezť, v tej rýchlosti by sa mu to pri jeho miernej obezite zrejme nepodarilo. Lenže on ho preliezť nechce... Nech odtiaľ ujde, nech sa prace kade ľahšie, ešte to možno stihne, hovorím si v duchu. Neskoro. Pozeráme sa na to so zatajeným dychom. Lokomotíva narazí do muža s košíkom v ruke, obrovská sila ho vymrští do vzduchu tak, že sa otočí okolo vlastnej osi a zomelie ho pod vlak. Koniec. Vlak napokon zastaví, no všetci vieme, že je neskoro.

Strelná modlitba za jeho dušu...

Žena v čiernych šatách nahlas plače a vzlykajúc komusi telefonuje. Policajti prichádzajú rýchlosťou blesku.

Mami, prečo tam ten ujo spadol? pýta sa ma roztrasene syn, ktorý ničomu, ale naozaj ničomu nerozumie. Lebo nedával pozor. Keď si blízko pri koľajniciach, vždy musíš byť veľmi, veľmi opatrný.

Do Veľkej Lodiny, kde sa splav začína, prichádzame napokon autom. Janko sa potí, je bledý, tesne pred nástupom do kanoe zvracia. S manželom rozmýšľame, či je to z horúčavy v aute, z očakávania vodáckeho dobrodružstva, pod ktorým chlapec nevie, čo si má predstaviť, alebo z toho, že videl, čo vidieť nemal. Možno sa uňho spojilo všetko dohromady. Čo už môžeme robiť. Kanoe čaká. Obraz ranného nešťastia sa hádam rozplynie v príjemných zážitkoch na vode.

Stav rieky je nízky. Na niektorých miestach sú také plytčiny, že naša loďka s trojčlennou posádkou musí nutne uviaznuť na kameňoch. Vtedy môj manžel vždy obetavo zoskočí do vody a kanoe potiahne tam, kde je voda hlbšia. Sedím vpredu a ako háčik by som mala upozorňovať na skaly, ale nie vždy to stihnem. Niekoľkokrát narazíme, loďka sa zadrhne na balvane a manžel je opäť v akcii. Silnému prúdu nie je vždy ľahké vzdorovať, navyše je voda v Hornáde špinavá, človeku sa do nej až tak nechce. Ale prekážky sú na to, aby sa prekonávali a občas sa dajú prekonať len obetou. Chlapík s košíkom sa svojimi životnými prekážkami nechal odrovnať. Rezignoval tým najzúfalejším spôsobom.

Prúdy v rieke sú niekedy silné, že nemusíme ani pádlovať, nesú nás samy. Po chvíli sa však všetko obráti, voda sa mení akoby na olej a my sa parádne namakáme, keď sa chceme cez tie úseky dostať. Aj v živote je to tak. Z času na čas treba zabrať. On nezabral.

Prichádzajú pereje. Musíme sa pekelne sústrediť, aby nás to nevyvrátilo. Nejedna loďka pred nami i za nami to nezvládla. Prekopŕcla sa presne tak ako on. Lenže naši vodácki kolegovia sa na tom zasmejú, v horúcom tropickom dni to predsa nie je žiadna tragédia. On sa už nezasmeje.

Pokojné vody si všetci užívame. Ukazujeme Jankovi kŕdle kačiek, ktoré sa tu premávajú. Nad hlavami nám majestátne lietajú bociany, neviem, kde sa ich tu toľko vzalo. A naše kanoe okupujú vážky. Po oboch brehoch Hornádu rastú stromy a vysoké trávy. Inokedy ich nahrádzajú skaly najrôznejších tvarov, ploty záhrad, ktoré tu ľudia majú. Občas nám aj do nosa udrie vôňa grilovaného mäska. Štekajú na nás psi, kačky kvákajú. Tam rybári hádžu silon do vody. Zdravíme sa im, pýtame sa, či berú, a oni krútia hlavami. Ďalej však lovia, ani im nenapadne zutekať. Iba chlapík s košíkom to vzdal.

Z pádla sa mi na palci vytvára pľuzgier. Moje ruky nie sú zvyknuté na prácu s týmto nástrojom. Pľuzgier je bolestivý, prechytím pádlo tak, aby sa toho citlivého miesta nedotýkalo. A čo on? Cítil pred smrťou nejakú bolesť? Alebo to bola taká rýchlosť, že to v tých sekundách ani nestihol?

Janko sedí na strednej lavičke medzi mnou a manželom. Otočím sa k nemu. Bezpečnostná prilba mu zakrýva celé čelo, slnečné okuliare zasa oči. Neviem odhadnúť, aký má výraz v tvári, či sa mu výlet páči alebo nie. Cez tmavé sklíčka nevidím ani to, či má oči otvorené alebo zatvorené. Keď mu klesne hlava ako zvädnutá púpava, pochopím, že zadriemal. Je toho všetkého naňho veľa. Má len štyri roky. Ako to ten chlap mohol spraviť? Prečo aspoň nešiel niekde inde, kde nie sú ľudia, kde nie sú deti? Pôvodne s nami na splav mala ísť naša sedemročná dcéra. Chvála Pánu Bohu, v sobotu večer dostala horúčky. Keby bola svedkom toho, čo jej brat, pri jej citlivosti by sme namiesto na Hornáde skončili zaručene na psychiatrii. Prečo to ten človek urobil na stanici? A nie je cynické takto uvažovať? Pravdepodobne v tom zúfalom rozpoložení vôbec nerozmýšľal, kde to je a kde nie je vhodné spraviť a že treba brať ohľad na tých, ktorí ešte žiť chcú. Možno trpel ťažkými depresiami a ani nevedel, čo robí. Možno mal problémy v manželstve, možno sa topil v dlhoch, niekto ho vydieral, niekto blízky mu zomrel... Ťažko ho odsúdiť za to, čo urobil. No mohol ísť radšej... Ale nie, nechcem byť opäť cynická, hoci tých detí tam v to ráno mohlo byť spokojne oveľa viac. V skutočnosti si myslím, že to nemal spraviť vôbec.

Splav Hornádu z Veľkej Lodiny do Košíc sa v konečnom dôsledku vydaril perfektne. Aj keď je pravda, že moja predstava o prekrytí ranného nešťastia krajšími zážitkami bola naivná. V hlave sa mi po celý deň vytvárali neuveriteľné asociácie, v duchu som sa k tomu vracala v jednom kuse. Každá druhá myšlienka v tú krásnu nedeľu patrila cudziemu chlapovi s košíkom v ruke, o ktorom dnes viem iba to, že mal 41 rokov.

Domov sme prišli zdraví, suchí, opálení a takmer šťastní. Aj Jankovi sa na kanoe páčilo. O rannej nehode nehovoril a dodnes nehovorí. Ešte tú traumu spracováva? Nerozumel tomu, tak to z hlavy vypustil? Alebo sa zablokoval? Neviem, ale správa sa rovnako ako predtým. Našťastie. Len nik z nás už nemá odvahu spýtať sa ho, čím chce byť, až vyrastie.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo