Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
24. júl 2015

Francois-Xavier Bellamy: Čo je moje telo

s4_bellamy-520x245.png Naozaj podivný nápad dostala Alliancia Vita, aby sme pouvažovali nad otázkou tela. Je vlastne telo ešte neznámou pre súčasnú spoločnosť? Jednoznačne sa zdá, že nie. Prečo? V prvom rade, lebo nič nepoznáme lepšie ako naše telá. Rečník predo mno...

Naozaj podivný nápad dostala Alliancia Vita, aby sme pouvažovali nad otázkou tela. Je vlastne telo ešte neznámou pre súčasnú spoločnosť? Jednoznačne sa zdá, že nie. Prečo? V prvom rade, lebo nič nepoznáme lepšie ako naše telá. Rečník predo mnou navrhol, aby sme načúvali svojmu telu, ale naše telá sú predsa niečo, čo môžeme počúvať v každom okamihu. Telo je to, čo sa nám počas choroby alebo utrpenia stále pripomína, nechá sa počuť. Nič nepoznáme lepšie ako naše telá, nič nám nie je bližšie ako naše telá, niekedy až do nevydržania, a v každom prípade až do údivu, keď vidíme svoje vlastné telo v zrkadle a hovoríme si, že je to ten jediný spoločník, ktorý nás sprevádza počas celej životnej cesty. Nič nám nie je bližšie ako naše telá a v tomto zmysle sa teda naozaj zdá, že telo nás už nemá čím prekvapiť. To telo, ktoré je nám tak blízke, že je bezpochyby tým, čo poznáme najlepšie počas nášho jestvovania. O svojich telách vieme všetko, poznáme ich chyby, ich detaily, ich slabosti, poznáme ich zraniteľnosti, ich silné stránky, vieme o nich všetko, sme blízki svojím telám, a z tohto pohľadu telo, ktoré je naše, sa už nezdá byť neznámou.

Navyše táto otázka je dvojnásobne prekvapujúca v tejto dobe, ktorá trvá na tom, že telo už nie je predmetom diskusie. Že sme sa vyrovnali s otázkou tela. Že sme konečne oslobodili naše telá. A je to, naše telá sú slobodné. Samozrejme boli tu tie storočia, tie tisícročia útlaku, tyranie, asketizmu nanúteného temnými náboženstvami a fanatizmom zdedeným z tmárskych fiozofií. Bol tu čas útlaku tiel, čas askézy nanútenej telám. Nuž ale kto dnes ešte dodržiava pôst, zbavili sme sa tej zbytočnej askézy, oslobodili sme naše telá od útlaku, ktorý ich ťažil. Znovu sme sa stali pánmi našich tiel a dokončili sme ich oslobodenie cez ten jednoduchý slogan, ktorý dobre poznáte - moje telo patrí mne. Moje telo mi patrí, a tým sme nakoniec znovu potvrdili, že sme vlastníkmi našich tiel. A následkom toho telo už prestalo byť témou.

Nech si každý robí čo chce so svojím telom, nech každý so svojím telom narába podľa svojej vôle. Telo, ako sa naozaj zdá, sa opäť stalo mojím majetkom a už sa o ňom nemáme čo baviť. Už len rozprávať sa o našich telách predstavuje problém, už by sme nemali otvárať túto tému. Moje telo mi patrí a akým právom chcete otvárať otázku, čo by som mal robiť so svojím telom? Akým právom kladiete otázku, čo je moje telo? Moje telo je môj vlastný majetok a vy ma máte nechať, nech si ním disponujem. Nuž toto zdá sa zavládlo a zdá sa, že pretrváva v súčasnom vedomí. Teda pocit, že konečne padla hradba, ktorá stála medzi mnou a voľným užívaním môjho tela. Moje telo mi patrí – hľa akoby víťazný výkrik jednej generácie, ktorá si myslí, že sa skončilo s tyraniou, ktorá v minulosti bola nanútená naším telám, našej materiálnej existencii, nášmu telesnému jestvovaniu. Odteraz si z tejto telesnej existencie, z tejto hmotnej skutočnosti, ktorú nosíme so sebou, môžeme urobiť stojan pre naše pôžitky. Môžeme ju dokonca, ak nám to veda umožní v nasledujúcich rokoch a desaťročiach, premeniť podľa vôle našich túžob a našich plánov tak, aby sme jej nanútili naše rozhodnutie, nanútili náš obraz, aby sme urobili z týchto tiel, ktoré sú naše, presne to, čo chceme. Moje telo patrí mne.

A v tomto jednoduchom slogane sa možno nachádza celý problém a všetky potiaže, lebo vyjadruje určitú neznalosť toho, čo je naozaj moje telo, čím sú naozaj naše telá. Totiž tvrdiť, že moje telo mi patrí, znamená budovať dualistickú spoločnosť. Spoločnosť, ktorá v prvom rade usudzuje, že sme duchovia, a to číri duchovia. Tvrdiť, že moje telo mi patrí, znamená tvrdiť, že mám nejaké telo. A ak ja tvrdím, že mám nejaké telo, tak kto je potom ten ja, ktorý sa vyhlasuje za majiteľa tela. Ten ja je čistý duch. Som duch, majiteľ tela. Toto implicitne hovorím, keď vyhlasujem, že moje telo mi patrí. Keď vyslovím toto tvrdenie, túto požiadavku vlastníctva vo vzťahu k môjmu telu, opisujem moje telo ako moje prvotné imanie. Moje imanie, povedzme, ale nie mňa. Ja som rozumová bytosť. Inteligencia usídlená v tele. To je to, čo nás filozofia učí ako dualizmus; rozlíšenie ducha a tela, ktoré v sebe nevyhnutne zahŕňa istú formu pohŕdania telom. Lebo ak vyhlasujem, že moje telo mi patrí, tak moje telo je majetkom toho, kto som a ja som číry duch.

Dualizmus vznikol s filozofiou Platóna, ktorá ho prvýkrát zreteľne pomenovala radikálnym spôsobom. Platónov dualizmus nám hovorí, že náš duch uviazol v tele. Že som inteligentná bytosť, a že pre mňa, ktorý som inteligencia, moje telo je prekliatím. Ak ja som inteligencia, moje telo je rezistancia. Ak ja som číry duch, moje telo je hmota, do ktorej som zamotaný, do ktorej som uzatvorený, ktorej som väzňom. A presne týmto spôsobom, akokoľvek sa ona tomu bráni, sa naša spoločnosť pozerá na telá. Ako niečo, čoho sme väzňami, ako niečo, do čoho sme zamotaní. Naše telá, to dobre vieme, nám kladú odpor, naše telá nás ťažia, sú ťarchou, unavujú sa, vyčerpávajú, ochorievajú. Naše telá v každom okamihu našeho života nám pripomínajú tú základnú zraniteľnosť. Naše telá nám bránia, aby sme boli superhrdinami, ktorými snívame sa stať. Naše telá nám bránia realizovať všetky tie túžby, ktoré cítime. Vnucujú nám byť tu, a byť tu, to je nebyť inde. Nútia nás vybrať si, vnucujú nám svoje limity, pripomínajú nám v každom okamihu a pri najmenšej únave ten fakt, že sú konečné, limitované, a že v konečnom dôsledku sú smrteľné. Lenže my už viac nechceme akceptovať tento odpor a jeho fatalitu. Považujeme svoje telo za náš majetok, a ak naše telo je majetkom našej inteligencie, ktorá v podstate je to, čím sme, tak potom je nutné urobiť všetko, aby bol porazený odpor, ktorý nám kladie telo. A tento dualizmus vidíme prenikať do všetkých diskusií súčasnej spoločnosti. Vo všetkých debatách, ktoré sa točia okolo ľudského tela, ide v podstate o vyhlásenie vojny telám, s ktorým prišla súčasná spoločnosť. Je to zápas, ktorý vedieme s našimi vlastnými telami, na základe sloganu: moje telo patrí mne.

Ak mi moje telo patrí, nechcem ho vidieť zomrieť. To je presne to, o čo ide v otázke eutanázie. Ak som sa rozhodol pokračovať v živote, tak potom liečba za každú cenu má byť technickým prostriedkom na to, aby moje telo skutočne zodpovedalo môjmu plánu, aby bolo povoľným nástrojom môjho rozhodnutia. A ak som sa rozhodol zomrieť a moje úbohé telo chce ešte tvrdohlavo žiť, eutanázia je opäť technickým prostriedkom, ktorým nanútim tejto hmote, z ktorej som vymiesený, voľbu, pre ktorú sa moja inteligencia rozhodla. Ja nie som svoje telo; moje telo je prvým z mojich majetkov a ja ho musím byť schopný prerobiť podľa mojich plánov. Všimnime si tiež ten deformovaný a nepoctivý pohľad, ktorý súčasná spoločnosť najmä prostredníctvom médií vytvára o transexualizme. Tento fenomén, ktorý na začiatku predstavoval istú formu patológie, utrpenia zrodeného z môjho pohľadu na telo, ktorého identitu mojich pohlavných znakov nedokážem uznať, tento fenomén je dnes používaný ako výraz fantazmy súčasnosti požadujúcej, aby som ja sám mohol disponovať mojím telom, rozhodnúť o jeho identite a žiadať techniku a medicínu, aby zasiahli a pretvorili to telo, ktoré mi je dané, tak aby zodpovedalo mojej vlastnej existenčnej voľbe. Ak som sa rozhodol byť ženou, moje telo musí byť pretvorené technikou, až kým nebude zodpovedať môjmu plánu. Pretože ja nie som to telo, ktoré som dostal; som inteligentná bytosť, som číra sloboda, som abstraktná a bezhmotná vôľa, ja sám rozhodujem o tom, kým chcem byť. Vo všetkých debatách súčasnej spoločnosti cez tento krátky slogan - moje telo mi patrí - obnovujeme a pokračujeme v deklarácii vojny, ktorú sme vyhlásili našim telám, od ktorých chceme, aby nakoniec zodpovedali rozhodnutiam nášho čistého ducha.

Avšak toto je slepá ulička, v ktorej sa súčasná spoločnosť našla, pokiaľ ide o realitu našich tiel. Pretože ako dobre vieme, to krátke prehlásenie „moje telo mi patrí“, je v skutočnosti hlboko falošné a vôbec nezodpovedá realite našej dennodennej skúsenosti. Lebo dennodená realita, ktorá nás so spomínaným sloganom dostáva do slepej uličky, naša každá dennodenná skúsenosť vo svojom najkonkrétnejšom rozmere nám hovorí, že my sme naše telá. Moje telo mi nepatrí. Nie v zmysle, že by patrilo niekomu inému. Ako už bolo povedané, nemôžem sa svojho tela ani len zbaviť. Koľkokrát by som ho chcel predať, opustiť ho, nemôžem to urobiť. Nedokážem to urobiť z jednoduchého dôvodu, že moje telo som ja sám. A ja seba samého predať nemôžem. Akokoľvek by som sa chcel zbaviť seba samého, nikdy sa mi to nepodarí. Som to ja. Som moje telo.

Inzercia

A na to, aby sme si toto uvedomili, nepotrebujeme dlhú filozofickú úvahu, ani teológiu, ani náboženstvo, ani mystiku. Spoznávame to v najjednoduchších a najkonkrétnejších okamihoch, v najobyčajnejších chvíľach našej všednej existencie. Dnes, tí čo ste tu, ste jedni s druhými nadviazali vzťah v prvom rade vašim telom. Urobili ste gesto rukou, podali ste si so susedom ruky. A týmto spôsobom ste mu povedali, že ho rozpoznávate ako niekoho iného, že ho rešpektujete ako niekoho iného. Vy ste ho uznali nie cez jeho intelekt, nie cez jeho číry duch, ktorý sa vám neukázal, ale uznali ste ho cez jeho telo. Lebo to telo v každom okamihu zjavuje to, čo si myslí a čím je. Omnoho viac rozprávame našimi rukami, našimi tvárami, úsmevmi, pohľadmi, omnoho viac rozprávame našimi telami ako našimi slovami. Omnoho viac rozprávame našimi telami ako tým, čo produkuje naša abstraktná a nehmotná inteligencia. Nadviazať vzťah s iným, či už je to bezprostredne alebo na diaľku, je vždy nadviazaním vzťahu cez hlas, ktorý počujeme, cez telo, na ktoré sa pozeráme, cez siluetu, ktorá vystupuje pred nami, cez tvár, ktorá nám pozerá do očí. My sme naše telá, a my predstavujeme to, čo sme. A to, čo iný je, sa nám ukazuje a pred nami predstavuje cez jeho telo. My sme skutočne naše telá so všetkými ich zraniteľnosťami. A zraniteľnosť môjho tela nie je zraniteľnosťou môjho majetku, ktorý by som mal za pomoci techniky upraviť podľa mojich plánov. Zraniteľnosť môjho tela je moja vlastná zraniteľnosť. A toto je možno to, čo nás najviac poburuje, ale je to tiež to, čo musíme v prvom rade prijať. Lebo možno to, čo najviac chýba súčasnej spoločnosti je bezpochyby zmysel pre obdiv. Zmysel pre úžas nad týmto telom tak blízkym a zároveň tak tajuplným, pričom úžas je zároveň zmyslom obdivu. Technika nám dnes ponúka zlepšenie našich tiel. To je neuveriteľné, lebo po stáročia a tisícročia sa technika snaží dobehnúť a napododobniť ten zázrak, ktorým je naše telo. Ten zázrak, ktorý sa jej nikdy nepodarilo napodobniť. Ten zázrak, ktorý dokáže len slabo a nevýrazne imitovať. Naše telá sú ohromné a nádherné, mimoriadne komplikované.

Aristoteles hovorí na začiatku kapitoly o zvieratách, že vo vnútri organizmu je niečo božské. To božské nie je len niečo vysoko hore nad nami, v nebi myšlienok, vo svete čistej racionality; božské nie je len v pohybe nekonečných vesmírnych telies, ktoré obiehajú nad našimi hlavami. Je niečo božské, niečo nádherné, niečo čo, ako hovorí Aristoteles, nám dáva neoceniteľnú radosť, neopísateľnú radosť, keď spoznávame krásu našich tiel cez to, čo majú najhmatateľnejšie. Je niečo božské v prítomnosti našich tiel a tým božským sa nemá nevyhnutne chápať potreba teológie, ale naopak, že to, čo je v nás najduchovnejšie, je možno to, čo je najviac stelesnené. Naše telá majú zmysel. A asi najväčším násilím súčasnej spoločnosti je popieranie faktu, že naše telá majú zmysel. Zmysel vo vzťahu k inému; zmysel daru, ktorý naše telá dávajú jedno druhému. Naše telá majú zmysel.

Toto by sa dalo označiť, opäť za pomoci tej najjednoduchšej filozofie a najzákladnejšej skúsenosti, ako zázrak vtelenia, čo znamená, že celý náš duch je telom, celé naše telo je stelesnené, celé naše telo je duchovné. Toto je možno to, čo nám treba znovuobjaviť; tú úplnosť, ktorou sme. Nie len telo v zmysle surovej hmoty, telo v zmysle zhluku buniek. Ale to, že sme telom, sme duchovné telo, sme zmysluplné telo, sme vtelený duch, sme naše telá, ktoré majú zmysel.

Francois-Xavier Bellamy, absolvent École Normale Supérieure, je profesorom filozofie v Paríži v prípravnych triedach na výberové vysoké školy. Od roku 2008 je zároveň zástupcom primátora vo Versailles. Napísal knihu „Vydedenci: akútna potreba odovzdávania“ o nevyhnutnosti prenášania kultúrneho dedičstva na naše deti v časoch kultúrnej krízy. Úvaha „Čo je moje telo“ odznela na konferencii Univerzita života organizovanej asociáciou Alliance Vita.

Zdroj http://www.universitedelavie.fr/

Odporúčame

Blog
3x stručne o sobote 3.októbra

3x stručne o sobote 3.októbra

Minulú sobotu sa v trinástich francúzskych mestách konali manifestácie proti novele zákona o „konci života“. Dokument už raz prijatý v národnej rade, potom zamietnutý v senáte, prichádza po druhý krát do národnej rady. Novela má umožniť trvalú a hlbokú sedáciu, o ktorú pacienti budú môcť požiadať be...

Blog
Kresťanstvo a islam

Kresťanstvo a islam

Je celkom zrejme, že vo svete dnes prebieha plánovaná kampaň poštvať proti sebe kresťanov a moslimov. V mass médiách sa na nás valí prakticky nepretržitý prúd informácií o zverstvách, ktorých sa dopúšťajú moslimovia v tzv. Islamskom štáte. A tieto nepochybné zverstvá sú vykresľované ako podstata cel...

Blog
Plač po púti

Plač po púti

Som Kluknavčan. Putujem ku kostolíku svätej Anny každý rok peši spolu s manželkou a deťmi. Tohtoročná púť zasiahla do života ľudí z okolitých farností viac, ako by sme si kedy vedeli predstaviť. p6230191.jpg Kostolík zasvätený svätej Anne leží na hranici Spiša a Šariš...