Magistrát Bratislavy sa rozhodol v okolí Hlavnej stanice umiestniť lavičky s predelom, na ktorých sa nedá ležať. Na lavičkách v meste zvyknú polihovať najmä bezdomovci a obzvlášť pri Hlavnej stanici je ich koncentrácia dosť vysoká. Tieto lavičky však vyvolali kritiku.

Najprv pár slov k nedávnej histórii prác na Hlavnej stanici. Ide o jednu z brán do mesta a je veľmi silno kritizovaná ako škaredá, špinavá, plná reklamného smogu a bezdomovci samozrejme tento dojem príliš nezlepšujú. Za primátorovania Milana Ftáčnika boli niektoré okrášľovacie činnosti na stanici veľmi ostro kritizované; šlo najmä o pomaľovanie niektorých plôch kresbami (ktoré boli neskôr práve z dôvodu kritiky pretreté), prelepenie stĺpov na zastávke farebnými tapetami a o odstránenie lavičiek. O pár mesiacov pribudli na zastávke operadlové lavičky, teda také, na ktorých sa nedá sedieť, len sa o ne oprieť. Prebiehajúca druhá vlna okrášľovania stanice už za primátora Iva Nesrovnala je väčšieho rozsahu: ide o opravu chodníkov, ciest či mestského mobiliáru, teda lavičiek, košov a podobne.

Vášne však vyvolali práve lavičky s predelom. Kritici v podstate tvrdia, že je to nehumánne, pretože to má bezdomovcov z lavičiek vytlačiť, no v skutočnosti to nerieši ich problém. Tvrdia tiež, že je to škaredé a nevkusné. Niektorí dokonca Magistrátu vyčítajú aj to, že sa na tých lavičkách nedá ležať.

lavicka.jpg

Fotografia: oficiálna facebooková stránka Magistrátu hl. m. SR Bratislavy

Kritici majú v niečom pravdu, no v niečom sa mýlia. Pravdu majú v tom, že sa na lavičkách nedá ležať. Pravdu majú možno aj v tom, že riešenie Magistrátu je škaredé a nevkusné, pretože ten použil starú betónovú konštrukciu, z ktorej navyše vytŕčajú nevyužité držiaky na operadlo. Na druhú stranu, riešenie Magistrátu je lacné a jednoduché.

Pri kritike lavičiek je nutné zamyslieť sa nad tým, čo vlastne bol ich účel. Mesto sa netají tým, že mu šlo o to, aby sa na lavičkách nedalo ležať. Tým pádom výčitka, že sa na nich nedá ležať, vyznieva ako čudná výčitka. Možno je to skôr pochvala, pretože sa Magistrátu podarilo dosiahnuť, čo chcel.

Hlavnou výčitkou je však asi neriešenie problému bezdomovectva. Avšak, pokiaľ účelom lavičiek bolo to, aby sa na nich neležalo, tak ťažko im možno vyčítať, že nespĺňajú niečo, čo ich účelom nebolo – teda riešenie problému ľudí bez domova. Ak raz lavičky nie sú určené na ležanie, tak si na ne nemajú líhať nielen bezdomovci, ale ani nikto iný. Rovnako, ak sú lavičky určené na sedenie, tak si na ne sadnúť smie hocikto. Nejde preto o žiadnu diskrimináciu či znevýhodňovanie nejakej skupiny ľudí.

Nechcem tým bagatelizovať problém ľudí bez domova, no nemyslím si ani to, že je správne, keď sú ostatní ľudia bezdomovcami obmedzovaní. A to napríklad tak, že títo obsadia lavičky, na ktorých pospávajú, v horšom prípade ich aj zašpinia a šíria smrad, takže si nemožno sadnúť ani na vedľajšie lavičky. Je to konkrétny a skutočný problém, ktorý treba riešiť tu a teraz. Problém bezdomovectva samozrejme tiež, ale nemožno očakávať ani jeho úplné, ani okamžité vyriešenie.

Čo má teda samospráva urobiť, ak bezdomovci používajú lavičky na prespávanie a obyvateľom to vadí? A čo má robiť obyvateľ? Môže sa obrátiť na mestskú políciu. Mám s tým aj osobnú skúsenosť, keď v parčíku pri Vajanského nábreží boli viaceré lavičky obsadené ležiacimi bezdomovcami a okoloidúci si samozrejme nechceli sadnúť ani na vedľajšie lavičky. Zavolal som teda mestskú políciu – Staré Mesto, no pani na druhej strane telefónu sa na mňa osopila, že aj oni sú ľudia a že kam majú podľa mňa ísť. Mestská polícia ich však môže iba upozorniť, aby na lavičkách neležali, no keď hliadka odíde, tak si na ne samozrejme opätovne ľahnú. Lavičky neprispôsobené na ležanie sa preto ukazujú ako lepšie riešenie tohto problému.

Mesto síce neurobilo chybu pri osadení týchto lavičiek, rozhodne však zlyhalo v komunikácii, čoho sú rozčúlení ľudia dôkazom. Ľudia bez domova sú citlivá téma, preto opatrenia proti nim netreba propagovať spôsobom: hurá, urobili sme niečo proti bezdomovcom.