F. Trstenský: Je potrebné vstúpiť do "teologických diskusií" v prostredí našich miest

František Trstenský je prorektorom Katolíckej univerzity v Ružomberku pre zahraničné vzťahy. Podelil sa s nami so svojimi názormi. Keďže je biblickým teológom a katolíckym kňazom, rozhovor sa dotýka kľúčových tém biblika, biblickej teológie, pastorácie, kazateľstva a homiletiky. Sú to témy, ktoré sa zásadne dotýkajú výkladu Biblie a spôsobov pastorácie na akademickej pôde i mimo nej. Prinášame rozhovor v plnom znení.

Skúste vymedziť na jednej strane „biblickú teológiu“ a, na druhej strane, „biblikum“.

Obidve disciplíny majú rovnaký objekt štúdia, ktorým je Sväté písmo, ale pristupujú k nemu odlišným spôsobom. Začnem najskôr charakteristikou „biblika“ resp. biblických vied, keďže aj toto označenie sa v súčasnosti používa. Biblikum sa sústredí na biblický text, snaží sa ho pochopiť v jeho literárnom a historickom kontexte. Skúma jednotlivé vývojové stupne, ktorým text prešiel až po svoju finálnu podobu v Svätom písme. Na dosiahnutie týchto cieľov biblikum používa nevyhnutné „nástroje“ výskumu: znalosť biblických a ďalších semitských jazykov (ugaritský, sýrsky, akadský jazyk a pod.); výskum starobylých rukopisov; znalosť vtedajších literárnych foriem a žánrov. Biblická teológia nadväzuje na biblikum a potrebuje ho, lebo pracuje s „ovocím“, ktoré priniesol výskum biblického textu. Biblická teológia tvorí akýsi most medzi biblikom a ostatnými teologickými disciplínami, najmä dogmatickou, pastorálnou a morálnou teológiu. Berie do úvahy aj druhý prameň Božieho zjavenia, ktorým je Tradícia. Myslím, že v tomto smere je dôležitý vzájomný dialóg. Ten v minulosti niekedy chýbal v rámci všetkých disciplín, ktoré zahŕňa teológia. Neraz sa stalo, že každá disciplína sa venovala „svojej“ práci bez prepojenia na ostatné disciplíny. Považujem za veľmi potrebné, aby tí, ktorí študujú teológiu, dokázali nazerať na pravdy viery z viacerých pohľadov: biblického, dogmatického, morálneho, právneho. Posun vo vnímaní dialógu medzi biblikom a ostatnými teologickými disciplínami nastal aj vďaka II. vatikánskemu koncilu, ktorý vyzval, nech štúdium Svätého písma je akoby dušou teológie.

Kde sa dnes dá študovať „biblická teológia“ a kde „biblikum“?

V rámci Katolíckej cirkvi licenciát a doktorát z biblika udeľuje Pápežský biblický inštitút v Ríme, École biblique v Jeruzaleme a Studium Biblicum Franciscanum v Jeruzaleme. Biblická teológia ako špecializácia v rámci teológie sa študuje na viacerých univerzitách po celom svete.

Akú úlohu zohráva pri štúdiu a výklade Biblie „biblická archeológia“?

Ide o „podkategóriu“ v rámci archeológie, tzn. musí postupovať a zachovávať vedecké postupy výskumu, ktoré sú vlastné tejto disciplíne. Ako už názov napovedá, špecializuje sa na archeologické vykopávky v krajinách spojených s Bibliou. Úmyselne hovorím o krajinách, lebo sa nevzťahuje iba na Izrael, ale aj Jordánsko, Sýriu, Libanon, Turecko. Zameriava sa pritom na možné prepojenie nájdených artefaktov s biblickými textami. Poznanie histórie, kultúry, miest, predmetov, zvykov atď., nám môže napomôcť lepšie porozumieť biblickým textom. Úlohou biblickej archeológie však nie je potvrdiť pravdivosť Biblie, ale poznať svet, v ktorom tieto texty vznikali a špecifické okolnosti, ktoré sa v biblických úryvkoch uvádzajú. Uvediem jednoduchý príklad. Archeologické vykopávky v Kafarnaume nám umožnili získať si predstavu, ako vyzeralo v 1. storočí po Kr., mesto, o ktorom evanjeliá hovoria, že sa Ježiš v ňom často zdržiaval. Archeológia sa nevyjadrí na tému povolania mýtnika Matúša, uzdravenia Petrovej svokry, alebo posadnutého v synagóge, lebo je to mimo jej zamerania. Archeológia však odkryla miesto, kde táto synagóga stála a dom, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou bol domom apoštola Petra. Myslím, že každý, kto navštívil Svätú zem bude so mnou súhlasiť, že už inak číta alebo počúva Sväté písmo, lebo vie „umiestniť“ biblické texty do geografického a historického rámca.

Ako hodnotíte štúdium Svätého písma na slovenskej akademickej pôde v porovnaní so zahraničnými univerzitami?

Slovensko malo v minulosti výborných biblistov. Spomeniem najmä Jozefa Búdu, ďalej Michala Krovinu, Štefana Janegu a Alojza Martinca. Dôležitý prínos mali aj naši zahraniční biblisti ako napr. Viliam Pavlovský, Štefan Porubčan, Jozef Heriban. Koncom 80. rokov však táto generácia začala vymierať a chýbali pokračovatelia. Navyše sa výrazne prejavovala znemožnená akademická komunikácia so zahraničím, čím sa strácal kontakt s najnovšími metódami výskumu Biblie. Keď som v roku 1991 začal štúdiá v seminári v Spišskej Kapitule, korpus pedagógov sa začínal budovať prakticky od nuly. V tomto smere sa situácia behom pár rokov výrazne zmenila. V súčasnosti na všetkých teologických fakultách a ich pracoviskách vyučujú kvalifikovaní biblisti. Zdá sa mi, že najväčší rozdiel v porovnaní so zahraničnými fakultami je v tom, že na nich prebiehajú živšie teologické diskusie. U nás máme teológiu skôr deskriptívnu, ktorá popisuje obsah cirkevných dokumentov alebo náuky. Na zahraničných univerzitách je teológia viac analytická, ktorá sa snaží zdôvodniť náuku, pochopiť vnútorné súvislosti a poukázať na dôsledky, ktoré z toho vyplývajú. Preto zahraničné teologické fakulty cez svojich jednotlivých odborníkov vstupujú aj viac do diskusií na celospoločenské otázky. Povedal by som, že sú viac „na pulze dňa“.

Zdá sa, že v poslednej dobe sa osobitne zdôrazňuje „pastoračný prístup“ k veriacim. Čo Vám napadne pri tejto kombinácii: pastorácia a Biblia?

Keď pápež Benedikt XVI. zvolal v roku 2008 biskupskú synodu, zvolil tému: „Božie slovo v živote a poslaní Cirkvi“ (mimochodom je to názov prevzatý z poslednej kapitoly dokumentu Dei Verbum – O Božom slove 2. vatikánskeho koncilu). Cez Sväté písmo je možné rozvinúť vo farnosti mnohé aktivity: stretnutia s lektormi, biblické katechézy, Lectio divina, komentáre k liturgickým textom pred začiatkom sv. omší, čítanie Svätého písma v rodinách atď. Uvediem slová zosnulého kardinála Martiniho, ktorý povedal, že žiadna iná doba v dejinách neponúkla toľko priestoru a možností pre Cirkev pri šírení evanjelia, ako tá dnešná. Môžeme využívať tlač, internet, televíziu, rozhlas, stretávať sa v kostoloch, na farách, v školách, na verejnosti... Tento potenciál sa však stále dostatočne nevyužíva. Pritom je to spôsob, ako osloviť aj pokrstených ale nepraktizujúcich veriacich (ktorých počet narastá) alebo neveriacich. V dobe komunizmu iná ako sviatostná pastorácia (sv. omša, spoveď, príprava na prijatie sviatostí), aj to v obmedzenej forme, ani nebola možná. Ale to už je minulosť, od ktorej uplynulo štvrťstoročie (!). Dnes potrebujeme využívať aj mimosviatostnú pastoráciu, samozrejme, bez zanedbávania tej sviatostnej. Ešte jeden aspekt by som chcel spomenúť. Na Slovensku je veľa hodnotných duchovných akcií, ktoré sú však často len „jednorázovkami“. Aby pastoračná práca priniesla svoje ovocie, potrebujeme, aby mala trpezlivú pravidelnosť.

Niektorí nie celkom rozumejú, prečo sa veriacim vykladá v nedele a prikázané sviatky Biblia, keď niektorí veriaci nevedia, o čom je „prežehnanie sa“. Nemali by sme sa vrátiť k poučným tematickým kázňam alebo k výkladu katolíckej viery a mravov?

Medzi kázňou a homíliou je zásadný rozdiel, ktorý sa, žiaľ, vždy nerozlišuje. Homília je jedna z foriem kázne, ktorá má svoje exkluzívne miesto v liturgii a ktorej úlohou je vysvetľovať prečítané biblické texty a aplikovať ich na kresťanský život. Homília nemá byť opätovným „prerozprávaním“ biblických udalostí vlastnými slovami kňaza. Homília je výsledkom meditácie a štúdia Svätého písma a biblických komentárov, nie filmu, športovej udalosti alebo prečítaného románu. Biblický text musí byť v centre homílie, nie akousi okrajovou záležitosťou. Kňaz podáva veriacim aktualizáciu posolstva Svätého písma pre ich životnú situáciu. Preto je štúdium biblika dôležité, lebo predstavuje pre budúceho kňaza každodenný chlieb, keďže takmer každý deň bude podávať Božie slovo v homílii. Koľkokrát sa však kňaz odhodlá v nedeľu pripraviť si homíliu napr. na druhé čítanie? Skôr sa vyberá „ľahšia cesta“ homílie na evanjelium. Na Slovensku chýba homiletické direktórium, na prípravu ktorého vyzvala už spomínaná synoda o Božom slove. To môže byť pre kňaza pomôckou, aby poznal rôzne formy prípravy homílie a využíval ich. Na druhej strane kázne, v ktorých sa vysvetľujú pravdy viery, morálne princípy alebo liturgické symboly, majú svoje miesto v pastoračnej službe kňaza a treba ich využívať. Spomeniem aspoň niektoré: kázne počas alebo skončení rôznych pobožností (napr. krížovej cesty), kázne počas pútí, duchovných obnov, ľudových misií, počas farských katechéz. Svätá omša je liturgia. Nesmie sa zmeniť na akési dramaticko-hudobné pásmo. Jestvuje predsa priestor pre rodinnú a farskú katechézu, avšak sa nedostatočne využíva.

Môžete sa krátko vyjadriť ku historicko-kritickej metóde výkladu Písma? V čom je jej prínos a nedostatky?

Využívanie tejto metódy je logické, keďže Biblia je Božím slovom vyjadreným v ľudskom jazyku tzn. to, čo je „ľudské“ môže byť predmetom ľudského bádania: jazyk, výrazové prostriedky, kultúra, a pod. Názov „historická“ je preto, lebo sa snaží ozrejmiť historické okolnosti, za ktorých biblické texty vznikli. Názov „kritická“ neznamená, že ide o metódu, ktorá je negatívne namierená voči Cirkvi alebo Svätému písmu, ale že vo svojom skúmaní postupuje podľa vedeckých kritérií. Posledné storočia priniesli mnohé objavy (napr. rozlúštenie egyptských hieroglyfov, evolučnú teóriu, objavenie pamiatok Sumerov, Babylónčanov a pod.). Bola snaha poukázať na rozpor medzi vedou a vierou. Táto metóda pomáha čítať Sväté písmo v tom kontexte, v ktorom bolo napísané, čím sa vyvrátil tento rozpor. Slovami emeritného pápeža Benedikta poviem, že podstata biblickej viery je skutočnosť, že sa vzťahuje k skutočnému historickému dianiu. Jej mínus je najmä v tom, že dnes ide o veľmi rozsiahlu disciplínu, ktorá si vyžaduje ďalšiu špecializáciu. Jej limitom je aj to, že nekladie dôraz na „zdnešnenie“ a aplikáciu Božieho slova na súčasnosť. Preto sa objavili nové prístupy poznávania Svätého písma: naratívny, rétorický, kánonický atď. Žiadna z metód nemôže obsiahnuť celú úlohu výkladu, platí to aj pre historicko-kritickú metódu.

Dá sa vykladať jedna stať Písma inou staťou?

Sväté písmo je síce zbierkou 73 spisov Starého a Nového zákona, ale medzi sebou majú vnútorné prepojenie a nadväznosť. Preto je nevyhnutné čítať konkrétny biblický úryvok v kontexte celého Svätého písma. Ide o tzv. kánonický výklad, v ktorom sa jednotlivé časti alebo knihy vysvetľujú so zreteľom na celý kánon (v celistvosti všetkých kníh) Svätého písma. Výklad jednej state inou má svoje použitie v samotnom Svätom písme. Ak evanjelisti často uvádzajú výraz «to sa stalo, aby sa splnilo Písmo, slová proroka a pod.», interpretujú starozákonný text vo svetle novozákonného úryvku. Kánonický výklad je použitý nielen medzi Starým a Novým zákonom, ale aj v ich vnútri. Napríklad Deuteronómium je aktualizáciou kníh Exodus, Levitikus a Numeri. Žalm 136 nanovo číta a interpretuje stvorenie a prechod cez Červené more. Kánonický výklad umožňuje vnímať Boží zámer a jeho konanie v ľudských dejinách až po vyvrcholenie v osobe Ježiša Krista.

Ako sa pozeráte na tri zväzky „Ježiša Nazaretského“ od pápeža Benedikta XVI.?

Predtým, než niekto začne čítať túto „trilógiu“, považujem za nevyhnutné, aby si prečítal Benediktov predslov, lebo pochopí jeho zámer. Plne súhlasím s Benediktovým konštatovaním, že pohľad na Ježiša sa nedá dosiahnuť nejakými metódami. Pápež Benedikt vo svojom diele kombinuje to, čo hovorí moderná exegéza so svojou vierou evanjeliám. Je to jeho dialóg kritického bádania s hlbokou osobnou skúsenosťou veriaceho človeka. Týmto dielom sa len potvrdzuje, že Jozef Ratzinger patrí medzi teologických velikánov 20. a 21. storočia s výbornou znalosťou biblika, patristiky, dogmatiky. Aj preto moji študenti teológie majú tieto tri zväzky ako povinnú literatúru. Emeritný pápež píše odborne a zároveň zrozumiteľne a vierohodne. Som presvedčený, že každý, kto hľadá komentár k evanjeliám, by si mal túto trilógiu prečítať.

Čo Vás najviac hnevá pri pohľade na naše slovenské teologické štúdium vôbec a potom osobitne na úroveň biblického poznania?

Nenazvem to hnevom, ale skôr výzvami, ktoré vnímam, že stoja pred nami. Slovenská teológia potrebuje iniciatívne prichádzať s istými témami do spoločnosti, resp. otvárať diskusie, než len spätne reagovať na to, čo priniesli iní. V tomto smere by sme mali ukázať viac sebavedomia v tom, že teológia má čo ponúknuť. Príkladom je pápež František, ktorý napísal encykliku o životnom prostredí, vyjadruje sa k téme migrantov, kritizuje mafiu, obchodovanie s ľuďmi a pod. Ďalšou výzvou je spájanie síl, vytváranie tzv. thinktankov (teologických odborníkov-špecialistov) aj v teologickom štúdiu. Možno do budúcna uvažovať v rámci slovenského priestoru o teologickej akadémii-inštitúte, ktorý by ponúkol po akademickej aj duchovnej stránke výber profesorov a formátorov. Vnímam ako potrebné vstúpiť do „teologickej diskusie“ napr. v prostredí našich miest, napr. na spôsob večerných škôl teológie. To platí, samozrejme, aj pre oblasť spoznávania Svätého písma a práce s ním.

Čo zase považuje za pozitíva v našom slovenskom teologickom prostredí?

Slovenskí biblisti sa môžu pochváliť sériou komentárov k Starému a Novému zákonu, ktorý je ovocím nielen ich štúdia a spolupráce, ale aj ekumenických vzťahov. V tom sme príkladom pre ostatné teologické disciplíny, aby podobne zjednotili svoje sily. Za štvrťstoročie pribudli mnohí odborníci v rôznych teologických disciplínach, ktorí vedia kompetentne zaujať stanovisko nielen smerom dovnútra ale aj v spoločnosti. Jednoducho jestvuje potenciál, ktorý treba využívať v prospech šírenia Kristovho evanjelia a jeho hodnôt.

Ďakujem za rozhovor.

Ján Duda

Foto: kormidlo.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo