Čo predchádzalo vaše tehotenstvo? 

Brali sme sa s manželom po asi jeden a polročnej známosti. Veľmi sme sa tešili, že budeme spolu žiť, zdieľať sa a nejako prirodzene prídu aj deti. Mňa po svadbe čakalo sťahovanie z Oravy do Žiliny, nová práca, nové všetko. Plynuli mesiace a my sme boli síce spolu šťastní, ale nie celkom naplnení a keď ani po roku bábätko neprišlo, skúšali sme vyhľadať odbornú pomoc. Teda zo zdrojov, ktoré nám boli známe. Ja som sa začala stresovať vlastným vekom – mala som 35 – a moja vtedajšia gynekologička ma poslala do centra asistovanej reprodukcie v Martine. V dobrej viere, však aj pani gynekologička je veriaca, sme sa objednali na presne stanovený čas. Prešli sme obaja vyšetreniami a mne sa vtedy zrútil svet, keď som počula, že mám endometriózu, vyšší vek a je nepravdepodobné, že dieťa počneme prirodzene. Tiež, že problém mám ja, manžel je relatívne v poriadku. 

Ako ste sa to snažili riešiť?

Veľmi sme sa začali trápiť, hľadali sme cesty, ako z našej situácie von, ako sa zorientovať v tom celom. Môj manžel je veľmi racionálny, aj nesmierne pokojný človek a vždy ma vedel povzbudiť, že nič sa nedeje, ideme ďalej a navštívime iných odborníkov. Naštudujeme si o tom autoimunitnom probléme čo najviac informácií a prípadne upravíme v strave, v životnom štýle všetko, čo sa z našej pozície dá. Keď videl, aký mám v sebe silný nepokoj, keď som mala ísť na ďalšie vyšetrenie do IVF centra, nevedel si to síce racionálne vysvetliť, ale rešpektoval ma a nechcel mi spôsobovať ďalší stres. Rozhodli sme sa, že tam viac nepôjdeme, lebo umelé oplodnenie sme z ľudsko-etických dôvodov nijako neakceptovali.

Ako to vnímalo okolie?

Náš problém sa v bližšej ani širšej rodine nedal prehliadnuť. Neplodnosť bola síce ako téma tabu, ale poznámky si ľudia neodpustia. Spomínam si, že osobne som začala nenávidieť spoločné posedenia, oslavy a hlavne, otázky, že ako sa máme, kedy prídu deti. A či nechceme navštíviť centrá asistovanej reprodukcie. Poznáte to, tie dobré mienené rady, zvlášť, keď prichádzajú od maminiek. A že nemám byť taká úzkoprsá, že učenie Cirkvi je v niečom veľmi zastaralé.

Čo bolo najťažšie?

Bremeno začalo byť ozaj ťažké, keď detičky v našom okolí pribúdali. Vždy som do neba posielala odkaz, že nech ich Pán požehná, že som rada, ze tie páry netrpia tak ako my dvaja, že nech tie deti len majú, ale nech ich máme aj my. Pomáhali len spoločné manželské modlitby.

Kde a ako ste sa dostali k Naprotechnológii? 

Raz sme boli na návšteve u môjho bratranca a jeho manželky. U veľmi silne veriacej rodinky. Odvážili sa nás opýtať, že ako sme na tom. Veľmi citlivo si vypočuli, čím všetkým prechádzame, prišli povzbudenia a odporúčania na žilinskú kresťanskú gynekologickú ambulanciu. Že nič nestratíme, ak sa tam objednáme na vyšetrenie.  

Na prvé stretnutie sme prišli obaja s manželom. Zaujalo nás, že pán doktor nič nesľuboval, pripomenul, že dieťa je dar, a nie nejaký samozrejmý tovar. A že on sám nerobí zázraky, iba ponúka pomoc. Bezdetným párom ponúka Napro liečbu, ktorá vyžaduje trpezlivo a svedomito sledovať hlavne prejavy v ženskom cykle a zapisovať ich do určenej tabuľky. V tom nám pomáhala naša úžasná lektorka Creightonského modelu, ktorá pozorovania nielen vysvetľovala, ale povzbudzovala nás aj duchovne.

Ako vám to pomohlo vo vnútornom nastavení?

Dostali sme novú víziu, novú nádej. Hlavne som nadobudla dojem, že aj keď mám ťažšiu diagnózu, je to liečiteľné. Začali sme študovať dostupné materiály, tiež sme sa v ambulancii dozvedeli o duchovných cvičeniach pre bezdetné páry, kde sme sa stretli s pármi, ktoré niesli rovnaký kríž. Teda zrazu sme niekam patrili. Netvrdím, že odvtedy sme nemali bôľ, to vôbec nie. Obaja sme prešli operáciami, boli dni, keď sme nevládali ísť ďalej, ale vypĺňali sme ich spoločnými modlitbami, navzájom sme sa podopierali. 

Keď sa pozriete spätne, čo pozitívne priniesol čas neplodnosti do vášho manželstva?

Zomklo nás to. Stále sme si vraveli, že sme v tom spolu a že naše manželstvo je najväčšou prioritou a keďže chceme mať aj dieťatko, tak možno to naše dieťa má prísť k nám inou cestou (adopcia). Každý večer sme sa modlievali buď ruženec, novény k svätým alebo si čítali Sväté písmo. A ja som začala chodievať na modlitby matiek, kde sme sa spoločne s inými mamičkami modlili aj na tento úmysel.

Ten úmysel bol napokon vypočutý. Aký to bol pocit, vidieť po takmer štyroch rokoch dve vytúžené čiarky?

V prvom momente sme tomu nechceli veriť, báli sme sa vôbec pomyslieť, že by sme sa začali tešiť a nakoniec by to nebola pravda. S pribúdajúcim časom bola naša radosť stále odvážnejšia. Pokračovali sme s manželom v modlitbách, pribudli aj ďakovné modlitby, ako aj nové obetované úmysly za bezdetné páry, ktoré poznáme, aby zažili rovnakú radosť a milosť od Pána Boha, akú sme zažili a zažívame stále. 

Ako prežívate dnes svoje vytúžené tehotenstvo?

Otehotnela som počas prvej vlny pandémie, prišlo to v čase, kedy by som vôbec na to nepomyslela. Svoju neplodnosť som dala bokom a sústredila sa na opateru môjho ocka zomierajúceho na rakovinu. Teraz vidím, že len Pán Boh to môže takto geniálne načasovať. Že aj keď ako rodina sme ockovým odchodom veľmi trpeli, zároveň sme sa veľmi tešili a tešíme sa stále na príchod nášho vytúženého, vymodleného bábätka.

Tehotenstvo prežívame ako veľkú vďaku za každý odnosený deň, ktorý nás približuje k narodeniu nášho dieťatka. Myslím, že je to pre mnohých jasný príklad toho, že aj pri ťažšej diagnóze sa dá otehotnieť prirodzene, ak sa správne lieči.

Povzbudenie na záver?

Chcem povzbudiť všetkých, ktorí nesú svoj kríž, aby svoj život zverili do rúk nášho Pána, on sa už postará. Len má svoj čas. 

Blog Zastolom.sk vychádza v spolupráci s denníkom Postoj, pripravuje ho občianske združenie Slovenská asociácia kresťanských rodín (SAKRO). Našu činnosť môžete podporiť nákupom v našom eshope alebo finančným darom.