Čo potrebuje pro-choice aby prežilo?

Odpoveď je pomerne stručná: odstaviť rozum i srdce. Čo je na tom zaujímavé je spôsob, akým sa to robí – apelom na ne. Konkrétne:

1. Záležitosť veriacich

Jednou z posledných možností ako mediálne zabrániť mase kultivovane vystupujúcich ľudí, aby ich zvyšok spoločnosti bral vážne, je ukázať všetkým, že odpor k potratom je výhradne vecou viery a aj to len u silne veriacej časti populácie. Napr. denník Sme si dal záležať na tom, aby účastníkov pochodu paušálne menoval „veriaci“ a nezabudol pridať fotku s podtitulkom „O kríže nebola núdza.“

Ako už neraz bolo povedané, je pravdou, že agendu ochrany života od počatia z veľkej časti prevzala Cirkev a že o väčšine účastníkov sa dá hovoriť ako o praktizujúcich veriacich. No to je asi tak všetko. Autor článku nechce nikoho presviedčať, že v tomto tábore neexistujú „ovečky“, ktoré bez rozmýšľania veria všetkému čo im ich autorita nakáže, no je presvedčený, že viac než viera sa pri ochrane života uplatňuje rozum a logika.

Hľadanie logiky

A tak je na mieste otázka: Nie je hlúpe stanovovať plodu vo vývine nejaké pomyselné hranice odkiaľ to už je človek, obzvlášť ak žiadna z nich (schopnosť cítiť bolesť, vyvinutie vnútorných orgánov, vedomie atď...) dostatočne podstatne neodlišuje nenarodený plod od novonarodenej bytosti, ktorej vývin pokračuje ďalej, akurát v novom prostredí? Nehovoriac o tom, že žiaden potratár pred usmrtením plodu s vekom na hranici zákonnosti neskúma či niektorý z uvedených atribútov vývinu už nebol dosiahnutý.

"Oveľa väčšiu vieru (vo vlastné argumenty) potrebuje zástanca potratov než ich odporca."

Zdieľať

Na druhej strane, úplne jednoduchá sedliacka logika hľadá počiatok ľudskej bytosti v tom momente, ktorý je pre ňu najzásadnejší. No a ťažšie si možno predstaviť zásadnejší moment než spojenie spermie a vajíčka, od ktorého má zatiaľ jediná bunka všetku potrebnú genetickú informáciu a úplne samostatne (bez ďalších vonkajších zásahov) sa vyvíja. Jediné čo potrebuje, sú vhodné podmienky. Ale tie potrebuje každý človek, dokonca aj pro-choice aktivista oháňajúci sa nezmyselnými argumentmi ohraničujúcimi hodnotu ľudského života. Preto oveľa väčšiu vieru (vo vlastné argumenty) potrebuje zástanca potratov než ich odporca.

Keďže určitú nekonzistentnosť uvedeného argumentu a nejednotnosť vedy a legislatívy si aj samotní obhajcovia tzv. „práva na potrat“ uvedomujú, veľmi ochotne prechádzajú od rozumu k srdcu, od premýšľania k útoku na city:

2. Empatia

Toto je to, s čím pro-choice ľudia narábajú (manipulujú) najradšej. Jedine srdce totiž dokáže umlčať rozum (aj svedomie) ak začína klásť nepríjemné otázky. No ako je to s tou empatiou v skutočnosti?

Pro-choice empatici tvrdia, že najmä ženy, ktoré otehotnejú za dramatických okolností (znásilnenie, zneužitie a pod.) alebo také, ktoré chce okolie v prípade donosenia plodu odvrhnúť, musia mať možnosť zbaviť sa toho, čo sa má stať prekážkou ich lepšej budúcnosti, resp. spomienkou na traumu. Akousi (pre nich) samozrejmou výhodou ostáva, že túto možnosť má mať do určitého týždňa tehotenstva každá žena bez ohľadu na okolnosti otehotnenia a dôvodov na potrat. Pokojne stačí, že dieťa nechce.

"Akousi samozrejmou výhodou ostáva, že možnosť interrupcie má mať do určitého týždňa tehotenstva každá žena bez ohľadu na okolnosti otehotnenia a dôvodov na potrat."

Zdieľať

Ktosi na internete však trafil klinec po hlavičke keď pripomenul, že deti sa zabíjali aj dávno pred rozšírením interrupcií. Ako? Nuž po narodení. Buď boli ponechané na ulici, utopené v rieke, vyhodené medzi odpadky a pod. Možno to bude znieť kruto, ale podobnosť medzi týmto správaním a potratovou mentalitou nie je vôbec náhodná.

Zmenili sa iba možnosti a spôsoby, ale nie postoj k životu. Ten sa iba zaobalil do naoko humánnych („právo“ ženy...) ale nezmyselných (...len do určitého – výmyslom definovaného – týždňa) postojov, ktoré len podčiarkujú stratu rozumu. Mentalita pro-choice je preto rovnako barbarská ako mentalita stredovekých krkavčích matiek a otcov.

Tá empatia, ktorou sa pro-choice hnutie oháňa nie je ničím iným, iba zásterkou pre umlčanie rozumu, pričom jej povrchnosť zároveň potvrdzuje aj zvýrazňuje ponechaná možnosť zabíjať prakticky bezdôvodne.

Právo bez podmienok

A čo pro-life empatici? V logickom presvedčení, že život človeka sa začína počatím tvrdia, že to najzákladnejšie právo – právo na život – majú mať všetci. Bez ohľadu na ich kvality, prínos pre spoločnosť, či stupeň vývinu. Toto presvedčenie zohráva čoraz väčšiu rolu nielen v súboji o nenarodený život, ale aj o ten narodený, ktorému sa čoraz úlisnejšie ponúkajú kliniky eutanázie (aké to paralely s ľudstvom v období nacizmu...).

"Toto presvedčenie zohráva čoraz väčšiu rolu nielen v súboji o nenarodený život, ale aj o ten narodený..."

Zdieľať

Niektorí oponenti sa prolajferov zúfalo snažia označiť za tých, ktorí v tehotnej žene vidia iba akýsi stroj na deti bez práv. Keby nešlo o tak vážnu vec, azda by to aj vyvolalo úsmev. Prečo? Ťažko totiž mimo pro-life spektra nájsť organizácie, ktoré by sa dlhodobo, úspešne a neraz bez finančnej motivácie zo strany štátu venovali práve tým tehotným ženám, s ktorými pro-choice aktivisti (až na svetlé výnimky) narábajú nanajvýš vo svojich akože empatických argumentoch.

Koniec koncov, ak bola reč o ovciach, tak treba povedať, že pokiaľ sa tu niekto snaží zo svojich poslucháčov spraviť ovce, tak je to hnutie pro-choice. Pretože keby celý svet naozaj použil rozum (i srdce), jeden veľký biznis a nezodpovedné správanie mnohých by sa museli skončiť. A o to tu ide.

Poznámka na záver:

Skepsu zo súčasného myšlienkového balastu niektorých ľudí, ba celých redakcií iba podporilo uverejnenie komentára pána Mesíka v pondelkovom vydaní denníka Sme. Resp. to už ani nie je skepsa ako skôr zdesenie. Sarkazmus, s ktorým komentuje názor mnohých Slovákov na hodnotu života od počatia, je neprípustnou urážkou slušných pochodujúcich („Koľko rokov v base by bola tá správna sadzba matke, čo ,zavraždila’ svoj plod? Vraždy detí sú obzvlášť opovrhnutia hodné, pod 10 rokov by sme asi nemali ísť...“). Keď tento pán v celom svojom komentári vysvetľuje ako sme preľudnení, že pre náš slovenský blahobyt by bolo 3,3 milióna ľudí akurát dosť (a ak sa uskromníme tak zaiste aj viac) a keď v závere píše: „Ak to myslíme so životmi našich detí a vnukov vážne, mali by sme pochodovať za politiky podporujúce pokles populácie – nie jej rast“ až človek nadobúda hrôzostrašný dojem z toho, že myšlienky nacizmu sa takto skoro, akurát inak zaobalené, vracajú späť... Navyše sa pri myšlienkových pochodoch a náladách autora len ťažko dá ubrániť dojmu, že v inej spoločnosti by tento pán v mene dlhodobej ekologickej únosnosti doprial podobnú smrť nielen nenarodeným deťom...

Ak v mene „kultúrneho boja“ stratili pro-choice aktivisti slušnosť a akýkoľvek zdravý úsudok tak o tom treba začať nahlas hovoriť, kým nie je neskoro.

Obrázky: cupofteaanyone.tumblr.com, freepik.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo