Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
14. január 2021

„Ich srdce ustavične blúdi," dnes ako i včera v Manzoniho opise moru

Tieto slová Žalmu 95 citované v liste Hebrejom ma inšpirovali nielen k homílii v omši, ale aj k napísaniu tohto blogu. V rokoch 1629 - 1631 sa v Miláne a ďalších oblastiach Talianska rozšírila morová nákaza. Alessandro Manzoni ju opisuje s odstupom 200 rokov na pozadí svojho historického románu Snúbenci, pričom čerpá z dobových prameňov. Dynamizmus spoločenského správania je veľmi podobný tomu dnešnému. Bude zaujímavé, keď raz niekto o pár desaťročí či storočí opíše správanie ľudí počas pandémie Covid19. Píšem tento blog aj ako povzbudenie a vďaku pre tých, ktorí ako súčasní mojžišovia nesú ťarchu ľudu, ktorého srdce ustavične blúdi, a ukazujú mu trpezlivo cestu počas pandémie i mimo pandémie, ako aj pre tých, na ktorých čnosti, rozvahe, obetavosti, stojí spoločnosť i Cirkev v dobrých i zlých časoch.
„Ich srdce ustavične blúdi," dnes ako i včera v Manzoniho opise moru

„Ich srdce ustavične blúdi...“ (Hebr 3, 10) Zdieľať

Tieto slová z listu Hebrejom z dnešného prvého čítania rímskej liturgie ma inšpirovali nielen k homílii v omši, ale aj k napísaniu tohto blogu. Každé ráno v liturgii hodín, teda v modlitbe breviára, začíname deň Invitatóriom a recitujeme žalm 95, kde sa hovorí „Je to ľud s blúdiacim srdcom; tí veru moje cesty neznajú. Preto som v svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho pokoja.“ Samozrejme tu ide o slová, ktoré odkazujú na 40-ročné putovanie po púšti. To je perspektíva každého nového dňa pre kňaza, pre kresťana, pre každého, kto je povolaný byť svetlom, ktoré svieti vo tmách, ukazovať smer tým, čo blúdia. Zvlášť v obdobiach krízy sa najviac ukazuje ten chaos v mysliach a srdciach, ten blúdiaci ľud, ktorý repce, spochybňuje, malomyseľnie. 

V rokoch 1629 - 1631 sa v Miláne a ďalších oblastiach Talianska rozšírila morová nákaza. Alessandro Manzoni ju opisuje na pozadí svojho historického románu Snúbenci, pričom čerpá z dobových prameňov. Román bol prvýkrát vydaný v roku 1827. Nedávno na tento skvost talianskej literatúry upozornil tento výborný blog. Zaslúži si viac pozornosti v tomto čase, a tak sa k nemu chcem vrátiť a doplniť niektoré zaujímavé skutočnosti. Je priam neuveriteľné, ako sa správanie ľudí vtedy podobalo na správanie ľudí dnes: „Keďže pri každom zistenom prípade moru Zdravotný úrad nariaďoval všetky veci chorého spáliť, dom uzavrieť a jeho rodine odísť do nemocnice, vieme si ľahko predstaviť, koľko hnevu vyvolal proti sebe a ako naň šomrala verejnosť, “šľachta, obchodníci i ľud”, všetci boli presvedčení, že je to len zbytočné a neopodstatnené trápenie ľudu. No najväčšmi nenávidení boli dvaja lekári. Nenávisť proti nim dosiahla taký stupeň, že nemohli prejsť cez námestie, aby ľudia na nich nevykrikovali i keď ich ešte priam nekameňovali, ba stali sa terčom preklínania a dostali meno nepriatelia vlasti. No časť tejto nenávisti dopadla aj na iných lekárov, na tých, ktorí boli toho istého presvedčenia, že ide o chytľavú chorobu. Hlavný lekár Lodovico Settala bol profesorom medicíny na univerzite v Pavii, potom morálnej filozofie v Miláne, patril medzi najväčšie autority svojej doby. A hľa, ani táto jeho neobyčajná vážnosť nemohla zmeniť mienku davu. [...] Verejnosť sa čoraz väčšmi utvrdzovala v hlúpej, vražednej dôvere, že nejde o mor, že o ňom nemôže byť ani reči."

„Je to ľud s blúdiacim srdcom; tí veru moje cesty neznajú. Preto som v svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho pokoja.“ (Ž 95) Zdieľať

„Myslel som si teda“, píše Manzoni, „že nebude od veci, ak sa zmienim aj o týchto podrobnostiach a súhrnne ich podám, keďže ide o veci len málo známe alebo celkom neznáme, týkajúce sa toho neblahého blúznenia, lebo ako sa mi zdá, to, čo je na omyloch a na mylných zásadách najzaujímavejšie a najprospešnejšie pozorovať, je práve cesta, ako sa uberajú, ako dojímajú ľudí, a ako sa dostávajú do ich myslí a potom ich ovládajú. Keďže ľudia verili, že jestvuje rozsiahle, záhadné sprisahanie, všetok ich zdravý úsudok sa pomútil a všetky ostatné dôvody pre vzájomnú dôveru sa stratili.“ Jedni vraveli, že je to pomsta dona Gonzala Fernandeza de Córdoba, druhí zasa, že je to trik kardinála Richelieua, ktorý chce vyplašiť ľudí z Milána, aby sa ho potom mohol ľahko zmocniť, iní tvrdili, nevie sa prečo, že pôvodcom je gróf Collalto, Wallenstein alebo ten či onen milánsky šľachtic. 

Jednou z hlavných postáv tohto románu je aj milánsky kardinál-arcibiskup Federico (Fridrich) Boromejský, bratanec slávneho svätého Karola Boromejského, ktorý ho viedol a vychovával. Takisto naň mali silný vplyv svätý Filip Néri a jeho pravá ruka, ctihodný Cézar Baronius. Manzoni rozpráva aj o tom, ako tzv. dekurióni (akísi zástupcovia ľudu) tlačili na kardinála arcibiskupa Federica Boromejského, aby zorganizoval procesiu mestom s relikviami svätého Karla Boromejského. Kardinál to odmietol z viacerých rozumných príčin. Nepáčila sa mu priveľká dôvera, ktorú vkladali do tohto prostriedku, a obával sa, ak sa očakávaný výsledok nedosiahne, že sa ich dôvera zmení v pohoršenie. Dekurióni však dlho naliehali a hlas ľudu ich výdatne podporoval. „Federico ešte začas odmietal splniť ich želanie a chcel ich presvedčiť, aby od toho upustili; čo však môže vykonať rozvaha jedného človeka, keď sila okolností a naliehanie mnohých sú silnejšie,“ píše Manzoni. Keď teda stále naňho naliehali, ustúpil a súhlasil. Manzoni pridáva, že „nikde nenachádzame zmienku o tom, že by bol Zdravotný úrad alebo niekto iný protestoval proti tejto procesii alebo že by sa bol nejako proti tomu postavil. Spomínaný úrad iba nariadil urobiť niektoré opatrenia, ktoré síce nebezpečenstvo nezažehnali, ale ukazovali, že sú tu určité obavy.“ Manzoni opisuje túto veľkú takmer celodennú procesiu a potom už len konštatuje: „A hľa, už nasledujúceho dňa, kým ešte mnohí opovážlivo dôverovali, že sa procesiou zažehná mor, ba až fanaticky sa v tom ubezpečovali, úmrtnosť vzrástla vo všetkých vrstvách a vo všetkých štvrtiach mesta do tej miery a tak rapídne, že nemohlo byť človeka, ktorý by nevidel, že na príčine je práve procesia; nebezpečenstvo nákazy sa totiž očividne zvýšilo. Ale aká zvláštna a bolestná je moc verejného predsudku!“ Zvalili to totiž na údajných travičov, ktorí údajne využili procesiu, aby rozšírili nákazu. Manzoni poukazuje na absurdnosť tohto tvrdenia, pretože každému rozumnému človeku bolo jasné, že to spôsobila procesia. Istý súdobý autor napísal: „Videl som, ako sa v deň procesie zrazila zbožnosť s bezbožnosťou, vierolomnosť s úprimnosťou, strata so ziskom.“ „V skutočnosti sa však zrazil len úbohý ľudský rozum s prízrakmi, ktoré si sám navymýšľal,“ konštatuje Manzoni. Odvtedy začala nákaza zúriť: zakrátko nebolo vari ani domu, ktorý by obišla.

"V skutočnosti sa však zrazil len úbohý ľudský rozum s prízrakmi, ktoré si sám navymýšľal." (Manzoni) Zdieľať

Mojžišovia všetkých čias, povolaní viesť Boží ľud po púšti tohto sveta, každý deň vstávajú s modlitbou 95. žalmu na perách: „Je to ľud s blúdiacim srdcom“, aby ukazovali smer a viedli tento ľud. Nesmú sa nechať znechutiť reptaním, nadávkami, podozrievaním a spochybňovaním. Židia blúdili po púšti 40 rokov, pretože ich srdce blúdilo. Inak by našli cestu oveľa skôr. A Mojžiš a Áron trpezlivo berú na plecia ťarchu tohto blúdiaceho ľudu. Sami by možno prišli do zasľúbenej zeme skôr, ale oni sa pridávajú k blúdiacim, aby im postupne pomáhali meniť srdcia a zmýšľanie. Zdieľajú s nimi ich cestu, aby ich vyviedli z labyrintu ich vystrašeného egoizmu a ľahostajnosti a pomáhajú im nachádzať Božiu cestu, ktorá je kľukatá kvôli nedostatku učenlivosti ich srdca. Zamotávame sa do labyrintov našej neúprimnosti, neochoty otvoriť sa realite a pravde o nás a o Bohu a o svete. Aj v práci s ľuďmi bez domova vidím, ako ich vonkajšie blúdenie po uliciach mesta je dôsledkom blúdenia ich srdca, dôsledkom hriechov iných (nedostali orientáciu, lásku, zázemie, smer), alebo vlastných hriechov. Blúdia v labyrintoch neodpustenia, sebaľútosti, sebaklamov a sebaospravedlňovania, obviňovania iných. Ale niekedy si myslím, že vedia zabojovať so životom viac, ako mnohí iní, ktorí sú podobne v slepých uličkách, len mali viac šťastia a stará sa o nich matka dôchodkyňa či hrdinský manželský partner a nezostanú na ulici. A koľkí sme možno mali len viac šťastia, že máme sociálne zázemie, ktoré nás uchránilo od toho, aby sme bezprízorne blúdili ulicami mesta. Nie sme všetci týmto blúdiacim ľudom? Nežijeme všetci v takýchto labyrintoch falošných istôt, zjednodušení, ktoré sú pre nás prijateľné a pochopiteľné? Všetci sme nejako a niekedy uviaznutí v slepých uličkách falošných argumentácií, vlastných zlyhaní, úzkostí, strachov a viny.

Pápež František nám hovorí vo svojej knihe Znovu snívajme: Musíme prekonať pokušenie točiť sa okolo seba samých. Treba sa hýbať. Ide tu o mentálny pohyb, pohyb srdca, mysle, vôle. Pútnik na svojej púti mení sám seba, svoje nastavenie, svoje priority, opúšťa zabehané stereotypy a falošné istoty, predsudky, falošné argumenty viery a trúfalej zbožnosti, manipulácie úzkostlivého svedomia i úprimnej zbožnosti. Z blúdiaceho ľudu sa tvorí Boží ľud. A vydáva sa na cestu, na ktorej môže stretnúť Boha a blížneho. Je to ako kráčať z labyrintu. Jestvujú odtiaľ len dve cesty von: smerom hore k Bohu, odstredením seba samého, prekročením seba samého alebo sa nechať viesť povrázkom. Inak budeme blúdiť nekonečnými slepými cestami, ktoré nevedú nikam. Labyrintom môže byť aj náš predpoklad, že všetko sa čoskoro zasa vráti do starých koľají. Odzrkadľovalo by to náš egoizmus, individualizmus, slepotu. Pritom by sme zabudli na to, že ani predtým to s nami nebolo dobré. Povrázok je darom Ducha Svätého, ktorý nás vyvádza von z labyrintu.

Manzoni nám podáva potešujúce správy: „Aj uprostred tohto všeobecného ohúrenia, keď sa ľudia stali ľahostajnými voči sebe, ako to býva v čase, keď sa každý musí obávať o seba, i vtedy sa našli srdcia naplnené láskou k blížnemu, srdcia, v ktorých sa táto láska zrodila, až keď v nich zanikla všetka pozemská radosť. A ak na jednej strane ľudia zahynuli alebo zutekali z miest, vždy sa našli iní, plní zdravia a chuti, ktorí zaplnili ich miesta, ale boli i takí, ktorých k tomu doviedol súcit, a hrdinsky vzali na seba bremeno starostí, ktorým sa mohli vyhnúť.“ Veľkým príkladom bol samotný kardinál, ktorý „pastierskym listom nariadil svojim farárom okrem iného i to, aby ustavične napomínali ľudí, že každý podobný prípad treba čím skôr hlásiť a všetky veci chorého, ktoré sú už infikované, alebo je podozrenie, že by mohli byť, treba odstrániť. I táto prezieravosť sa môže počítať medzi kardinálove chvályhodné vlastnosti.“ Hovorí o kňazoch a duchovných osobách, ktorí sa podujali na službu chorým. A bolo pekné, že sa „na to podvolili jedine preto, že nebolo iných ľudí, ktorí by to boli ochotní robiť“. Aj dnes mnohí kňazi slúžia v nemocniciach i tak, že povzbudzujú ľud k dodržiavaniu opatrení, aby nebolo toľko chorých a nekolabovali nemocnice. A je toľko kresťanov, ktorí si zastali v spoločnosti svoje miesto pri riadení štátu, v službe zdravotníkov i lekárov, či toľkými formami dobrovoľníctva, zodpovednosti, obetavosti a služby. Nepíšem to kvôli tomu, aby sme to len obdivovali, ale sa pridali každý spôsobom, ktorým môže. Aj dnes majú totiž mnohí skôr pokušenie upadnúť do podobných nerozumných trúfalostí pod tlakom ľudu či márnivosti mysle. A niekedy aj pod rúškom nábožnosti zasievajú skôr pochybnosti, zmätok, úzkostlivosť a strach. Ani v Snúbencoch nechýbajú panovačný, násilnícky a úskočný don Rodrigo, či bojazlivý egoista don Abbondio, ktorý si sám v sebe stavia obranu proti svetu. Pápež František hovorí, že "pôsobením Ducha Svätého sa každý príbeh – aj ten najzabudnutejší, aj ten, ktorý sa javí napísaný na tých najkrivší riadkoch – môže stať inšpirovaným majstrovským dielom, doplnkom evanjelia. Ako napríklad Augustínove Vyznania. Ako Ignácovo Rozprávanie pútnika. Ako Dejiny duše Terézie od Dieťaťa Ježiša. Ako Manzoniho Snúbenci alebo Dostojevského Bratia Karamazovovci."

Manzoni nás uisťuje: „Kresťanské náboženstvo má tú zvláštnu a ojedinelú schopnosť, že vie v každej situácii a v každom čase potešiť a ukázať pravú cestu každému, kto sa k nemu utieka. [...] Je to taká cesta, že ak sa na ňu dostane človek z hocakého labyrintu, z hocakej priepasti a urobí čo len krok, môže potom bezpečne a spokojne po nej kráčať a iste veselo dôjde k radostnému cieľu".

Inzercia

Som rímskokatolíckym kňazom už 20 rokov, teraz ako farár v Bratislave-Petržalke vo farnosti Svätej rodiny, nehodný syn svätého Filipa Nériho. Slúžim aj na rôznych ďalších úrovniach života bratislavskej arcidiecézy. Som doktorom filozofie (PhD. na Pápežskej univerzite Svätého Kríža v Ríme za prácu o gréckom géniovi patristiky Dionýzovi Areopagitovi). Očarila ma "teológia svätých", ktorá mi dáva spoznať krásnu tvár katolíckej Cirkvi. Prednášam metafyziku a filozofiu poznania na katedre filozofie RKCMBF UK v Bratislave. Pohybujem sa aj v rozličných médiách, teraz hlavne v TV Lux, najmä v reláciách vKontexte a Fundamenty. Túžim sa vyhnúť svetáctvu a zároveň pokušeniu vyzývať bojovne svet. Som skalopevne presvedčený, že Kristus najlepšie rozumie človeku.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Covid19: strach a odvaha na nesprávnych miestach

Covid19: strach a odvaha na nesprávnych miestach

Emócia, ktorá poznačila tieto mesiace a s ktorou sa musíme učiť správne narábať, je strach. Anjeli povedali ako prvé slovo pastierom: „Nebojte sa!“ Zmocnil sa ich totiž veľký strach. Jestvuje dobrý a zlý strach, lepšie povedané strach na správnom mieste a strach na nesprávnom mieste. Jeden strach nás ženie dopredu, smerom k lepšiemu zajtrajšku, iný strach nás paralyzuje, paralyzuje dobro, ktoré by sme mali konať. Mnohé fundamentalistické náboženské ponuky aj v rámci Cirkvi ponúkajú falošné istoty proti strachu. Náboženské ideológie a strnulá náboženská mentalita zoči-voči neistote majú v sebe čosi fascinujúce. Musíme to odmietnuť. Tieto myšlienky odzneli v homílii polnočnej omše v Rádiu Slovensko.

Blog
Pátranie po slovenskom otcovi Brownovi

Pátranie po slovenskom otcovi Brownovi

Je zaujímavé sledovať, aké nadšenie vyvolali príbehy otca Browna na začiatku 20. storočia v Československu. V Čechách od roku 1918 vyšlo viac ako dvadsať vydaní rôznych Chestertonových kníh. Na Slovensku sa situácia vyvíjala trochu inak.