Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
13. január 2021

Martina po strate 4 detí: Čas je najlepší liek

Nie vždy bude život podľa našich predstáv. Napriek tomu môžeme byť šťastní
Martina po strate 4 detí: Čas je najlepší liek

Cesta k rodičovstvu nie je vždy priama. Slovenský manželský pár žijúci v Česku Martina a Róbert prišli o 4 deti pri spontánnych potratoch alebo predčasných pôrodoch. Potom sa narodil Timotej v 24. týždnitehotenstva. Mal 705 g a 33 cm. Postupne k nemu pribudli sestričky Alžbetka a dvojičky Julie a Amálie.  Ich rodičia hovoria o zázraku. Po vlastnej prežitej skúsenosti sa Martina rozhodla dobrovoľne pomáhať v organizácii Nedoklubko, ktorá sa venuje rodičom predčasniatok.

Martina, v minulosti ste prišli o 4 deti pred narodením. Je pravda, že čas lieči? 

Áno, ja osobne si myslím, že čas lieči, respektíve,čas otupí pocity, ktoré sú zo začiatku veľmi intenzívne. Iba vďaka tomu, že čas je najlepší liek, človek môže ísť ďalej. Po každom mojom potrate som mala pocit, že ďalšiu takúto skúsenosť už nezvládnem a že už to nikdy nechcem zažiť. Zároveň  s ubiehajúcim časom vždy prevládla túžba po materstve a s malou nádejou a dôverou, že možno to tentoraz vyjde, sme to skúsili znovu. Mám pocit, že keby som sa utápala v tom, čo sa stalo, a prestala veriť a dúfať, asi by som zatrpkla a možno aj psychicky ochorela v zmysle nejakej depresie.

V čom bolo iné prežívanie vášho manžela a vás po strate detí?

Ja osobne som mala pocit, že zlyhávam ako žena, že nedokážem donosiť dieťa a byť matkou. Bolo pre mňa ťažké prijať fakt, že my dvaja nebudeme mať deti a že pravdepodobne je chyba na mojej strane, aj keď jasná príčina sa nezistila.

Môj manžel je človek racionálny, snažil sa na vec hľadieť vecne a hľadať riešenie, napríklad povedal: „Ak to nejde touto cestou, poďme skúsiť inú, ktorá sa ponúka.“ Obaja sme vedeli, že umelé oplodnenie nie je naša cesta, a preto sme sa niekedy bavili o adopcii. Po čase sme k tomuto kroku pristúpili. Manžel je zároveň človek vnútorne citlivý, hoci o svojich pocitoch priamo nerozpráva. Myslím si, že ho naša bezdetnosť a opakované straty pri potratoch trápili rovnako ako mňa, len o tom nehovoril. 

Asi nemusíme tajiť, že vy sama ste psychoterapeutka. Je to pravda, že psychológ si musí vedieť pomôcť sám, keď prežíva ťažkosti? 

Aj psychológ je len človek a je dobré, keď dokáže požiadať o pomoc vtedy, keď ju potrebuje. Moje psychologické vzdelanie mi v niektorých veciach ale pomohlo. Napríklad v tom, aby som ventilovala svoje pocity s okolím a nedusila ich v sebe. Niečo som zo seba dokázala pustiť, ale niekedy to bolo aj pre mňa veľmi vnútorne ťažké, bolestné a uzavrela som sa. Zároveň, zo psychologického pohľadu som vedela, že zdieľanie starostí a bolesti pomáha a je dobré byť v kontakte s ľuďmi, ktorí prešli podobnou skúsenosťou. Myslím, že nám s manželom veľmi pomohlo stretnutie bezdetných párov, ktoré sa organizuje pod záštitou Banskobystrickej diecézy. V rámci víkendu sme spoznali desiatky párov, ktoré zažívali podobné pocity, mali sme možnosť vzájomnej modlitby a podpory. Toto bola skúsenosť, ktorá nám dala veľmi veľa. Títo manželia nevraveli vety typu: „Neboj, to bude dobré, raz to vyjde aj vám“, aké zvlášť ťažko padli hlavne od tých, čo už mali doma jedno či dve deti. Bolo to vzájomné tiché zdieľanie tých nevyrieknutých slov, pocitov a myšlienok, ktoré lieči.

Vyhľadali ste aj pomoc psychológa?

Niekedy ma prepadali stavy úzkosti a paniky a zvažovala som, že pomoc vyhľadám, nikdy to ale nebolo až tak intenzívne, aby som ten krok urobila. Hlavne po mojom potrate v 21. týždni, ktorý sa skončil pôrodom mŕtveho chlapčeka s váhou 300 g bez nádeje na život, som mala intenzívne pocity smútku a beznádeje. Nedokázala som pochopiť, k čomu je táto bolestná skúsenosť dobrá. Myslím, že som mala aj dlhé obdobie zlosti a výčitiek voči Bohu. Vravela som si, že je lepšie, ak žena vôbec neotehotnie, než dostať nádej v podobe počatého dieťaťa a neskôr oň prísť. Moja viera v to, že sme Bohom milovaní a chce pre nás len to najlepšie, bola na bode mrazu. Práve v tomto období som nastúpila do terapeutického výcviku, ktorý trval niekoľko rokov. V rámci skupinovej tréningovej terapie som mala možnosť svoje pocity zdieľať, znovu prežiť a získať náhľad a vnútorný odstup. Takže vlastne odpoveď na otázku je–áno, využila som aj psychologickú pomoc a bolo to veľmi prínosné.

Martina, pre mnohé páry sa čakanie na vlastné dieťatko stáva len takým prežívaním a keď neprichádza, frustrácia sa viac a viac prehlbuje. Ako sa dá ten čas – niekedy sú to aj roky – vyplniť zmysluplne, aby sa netočilo všetko okolo snahy otehotnieť?

Je to veľmi ťažké, ale jednoducho život musí ísť ďalej. Frustrácia vlastne prichádza vždy znovu a znovu, pretože v okolí počas našej bezdetnosti boli priatelia a známi, ktorí otehotneli a narodilo sa im bábätko. Toto boli ťažké momenty a možno aj skúška priateľstva a sily vzťahov, pretože často som sa nevedela z ich šťastia tešiť. 

Ja osobne som sa tento čas frustrácie a čakania rozhodla venovať ďalšiemu vzdelávaniu a práci. Začala som sa psychoterapeuticky vzdelávať, nastúpila som do novej práce, viac som športovala a snažili sme sa s manželom posilňovať náš vzťah spoločnými aktivitami.

Môžete povedať s odstupom času, že vás vaše straty niečomu naučili? Že to malo nejaký zmysel?

Som človek, ktorý rád plánuje, všetko si dopredu zorganizuje a pripraví. Naša skúsenosť ma naučila byť pokorná k životu a neplánovať dopredu. Snažím sa žiť život, ktorý je tu a teraz, lebo veci nie sú v našich rukách a niektoré veci jednoducho nedokážeme ovplyvniť. Musela som sa naučiť byť vďačná za to, čo mám, a hľadať možno aj nové smerovanie v živote. Zostala mi obrovská úcta k životu a každé počaté a hlavne narodené dieťa vnímam ako obrovský dar a zázrak, nielen u nás doma.

Čo by ste odkázali tej Martine spred 10 rokov, ktorá smúti za svojimi deťmi a nevie, čo prinesie budúcnosť?

Buď trpezlivá. Doteraz si pamätám slová môjho spovedníka a neskôr nášho priateľa v zmysle: Vydrž, Boh ťa skúša. Kedysi som sa na tieto slová zlostila a vnútorne som im vzdorovala, dnes cítim, že je v tom kus veľkej pravdy. Musela som pochopiť a prijať fakt, že nie vždy bude život podľa našich predstáv, nie vždy sa nám splní to, čo chceme, to ale neznamená, že aj napriek tomu nemôžeme byť spokojní a šťastní. 

V roku 2013 sa vám narodil Timotej v 24. týždni. Ako spomínate na obdobie jeho narodenia? 

Pri tomto tehotenstve som bola sledovaná vraj tými najlepšími odborníkmi v Prahe z oblasti imunológie, hematológie, a aj tak som po pôrode musela s pokorou pripustiť, že život je krehký, vzácny a musíme si vážiť to, čo máme. Ani tá najlepšia starostlivosť v rámci tehotenstva nezaručila, že to dopadne tak, ako by sme si priali. Zas a znova som možno aj zneistela, že niektoré veci nedokážeme mať pod kontrolou a je nutné byť pokorný. 

Timotejovo narodenie bolo rýchle, nečakané a bola som v šoku. Ešte večer predtým som mala kontrolu, po ktorej som šla do kina s kamarátkou na oslavu prekonanej hranice životaschopnosti a druhý deň som už bola mama a Timi bojoval o život. Nemala som čas ani premýšľať, po pôrode som fungovala ako robot. Každý deň sme dochádzali hodinu do Prahy, aby som niekoľko hodín strávila pri inkubátore, modliac sa a dúfajúc, že to prežije a zvládne. Boli to dni a týždne plné úzkosti a strachu, kedy lekári u takto extrémne predčasne narodených detí nevedia dopredu nič predpovedať. Čas strávený v nemocnici bol náročný. Zvlášť prvých 40 dní, ktoré strávil na ARO, kde sa stav menil zo dňa na deň, raz k lepšiemu a raz k horšiemu…náročné bolo vidieť aj iné deti z inkubátorov, ktoré svoj boj prehrali. Preto sme sa veľmi tešili na to, až brány nemocnice opustíme. V nemocnici sme boli presne 100 dní, kým sa konečne naučil primerane samostatne dýchať a zvládli sme kojenie. 

Ako sa má Timotej dnes?

Prvý rok života bol náročný, lebo sme Timiho úzkostne chránili. Chodievali sme pravidelne na kontroly do Prahy a dostával špeciálne očkovanie. Dnes je z neho malý školák v 1. triede a je bez zdravotných ťažkostí.

Inzercia

Dcérka Alžbetka sa napriek prognózam o ďalšom predčasnom pôrode narodila v termíne a dokonca mala vyše 4kg. Dalo by sa tomu povedať zázrak?

U Alžbetky mi zo všetkých strán pripomínali, že budem pravdepodobne znovu rodiť predčasne. Aj keď som chcela dodržiavať rovnaký režim ako pri synovi, tedačo najviac ležať a odpočívať, nebolo to možné, lebo Timi potreboval moju starostlivosť a naše babičky máme ďaleko. S ubiehajúcim časom, keď každá kontrola prebiehala dobre, som začínala cítiť akúsi istotu, že to zvládneme. A ono sa to podarilo. Neviem sa ale zbaviť vlastnej vnútornej teórie, že moje telo vie donosiť dievča, zatiaľ čo s chlapcami telo akosi vnútorne bojuje. Čo sa mi vlastne potvrdilo aj v poslednom tehotenstve. Zároveň si ale myslím, že svoju úlohu zohrala psychika. Akosi viac som verila sama sebe, svojmu telu, že to zvládne. A možno aj tá pokora, že bude tak, ako má byť, jednoducho, čo nevieme ovplyvniť, musíme len prijať. A tak som dúfala a verila a modlila sa. A ten zázrak sa skutočne stal.

Nedávno sa vaša rodina rozrástla o jednovaječné dvojičky Julie a Amálie. Niekde ste to tak pekne napísali, že „keď jedno dieťa príde grátis, no neber ho“. Nechcem, aby to vyznelo nevhodne, ale akoby vám život ozaj chcel nejakým spôsobom tie straty vynahradiť, nie?

Ten môj výrok vlastne povedal doktor na jednej kontrole, keď sa ma opýtal, či som využila akciu 1+1 zdarma. Je to zvláštne, ale cítim to rovnako. Obaja s manželom sme veriaci a okrem našich najbližších príbuzných máme veľa dobrých priateľov a medzi nimi aj veľa kňazov, ktorí nám zvlášť po predčasnom pôrode Timiho dodávali neskutočnú podporu a povzbudenie vo forme modlitieb. Ale mnohokrát už aj predtým, keď sme prichádzali o naše nenarodené deti. Bolo to také silné, že som často myslela na to, že tieto všetky modlitby a obety, ktoré na nás „leteli“ do neba, nemôžu zostať nevypočuté. Správa od doktorky, že čakám dvojčatá vo mne vyvolala neopísateľný pokoj a presvedčenie, že toto je fakt zázrak, o ktorom raz asi budem musieť svedčiť. Aj keď to zo začiatku vyzeralo všelijako – u bábätiek bilo len jedno srdiečko a ja som v správe mala napísanú diagnózu syndróm miznúceho dvojčaťa, niekde vo vnútri som cítila, že to bude inak. A veru aj bolo. Na ďalšej kontrole už bili obe srdiečka.

Vedia Timotej a Alžbetka o svojich súrodencoch, o ktorých prišli pred narodením? Nejako si ich spolu pripomínate?

Pri mojom potrate  v 21. týždni sme vďaka spriazneným ľuďom okolo seba mohli naše bábätko už v tej dobe, pred 12 rokmi, nechať pochovať. Máme v našom rodnom meste hrobček, kde pri návšteve na Slovensko niekedy zájdeme. Deti vedia, že mali bračeka Jakubka, ktorý sa narodil tak maličký, že nemal šancu na život a že máme v nebi aj ďalších anjelikov. Ale úplne tomu nerozumejú. Spomínane na ne spontánne, ako život prinesie, niekedy pri večernej modlitbe, inokedy pri prezeraní fotoknihy a niekedy je aj dlhé obdobie, kedy si nespomenieme vôbec. 

Po vlastnej skúsenosti s narodením predčasniatka ste sa začali angažovať v organizácii Nedoklubko. Čomu sa organizácia venuje?

Nedoklubko je rodičovská organizácia, ktorá má viacero cieľov. V prvom rade sa snažíme podporiť rodiny predčasne narodených detí, informujeme širokú verejnosť, organizujeme rôzne akcie s cieľom na túto problematiku poukázať. Tým, že sme tím žien, ktoré si touto skúsenosťou prešli, je pre nás ľahké pochopiť a predstaviť si, čo mamičky po predčasnom pôrode prežívajú a čo potrebujú. Chceme dodávať nádej, vieru, povzbudenie, že v tom nie sú samy.

A vy konkrétne v Nedoklubku máte aké činnosti na starosti?

Asi pred 3 rokmi som si na webe všimla informáciu, že nemocnica hľadá koordinátorku, čo znamená človeka, ktorý by s nemocnicou spolupracoval. Keďže to bola nemocnica, v ktorej som predčasne rodila a kde sa tím lekárov postaral o nášho Timoteja, považovala som to za dobrú cestu, ako sa im odvďačiť. Moja úloha spočíva v zabezpečovaní nemocnice všetkými potrebnými materiálmi (časopisy, knihy, letáky, ktoré Nedoklubko vydáva) a tiež iné formy pomoci, ktoré sa ponúkajú – ako napríklad organizovanie behu s cieľom podpory pre dané oddelenie. V rámci návštevy nemocnice mám možnosť niekedy s mamičkami aj osobne rozprávať, čo je vhodná príležitosť, ako ich podporiť a povzbudiť.

Zuzana Straková

 

Blog Zastolom.sk vychádza v spolupráci s denníkom Postoj, pripravuje ho občianske združenie Slovenská asociácia kresťanských rodín (SAKRO). Našu činnosť môžete podporiť nákupom v našom eshope alebo finančným darom.

 

 

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Čo čaká USA pod Bidenom

Čo čaká USA pod Bidenom

Včera vyšiel na Postoji článok/anketa, kde niekoľko „odborníkov“ odpovedá na otázku v nadpise. Rád by som naň reagoval, resp. napísal niečo o tom, čo USA skutočne pod Bidenom čaká.

Blog
Ako Kažimír zázračne zbohatol

Ako Kažimír zázračne zbohatol

V médiách už pred niekoľkými týždňami prebehli správy, že expodpredseda Smeru a aj vďaka pánu Kiskovi dnes guvernér Národnej Banky Slovenska kúpil lukratívnu vilu v Starom Meste, spolu s vedľajším pozemkom a starším domom. Cena? 2,5 milióna eur.